Keď som obťažkaná dvomi batohmi vyšla pred vstupnú halu, obkolesilo ma asi 50 miestnych a každý mi ponúkal taxík. Mala som pocit, že sa im nemám šancu ubrániť. Rýchlo som sa vrátila dovnútra a volala svojej vedúcej, či nezabudla na to, že mala prísť pre mňa. Ona na to, že vodič tam už čaká. Tak som sa znova odhodlala vyjsť a oddýchla som si, keď som zbadala ceduľku s nápisom Katerina. „Welcome to Uganda,“ vraví mi šofér Grace. „Ó, som tak rada, že Vás vidím,“ ja na to. Za ten týždeň, čo som tu, som sa naučila, že miestnych sa netreba báť. Ako beloška si však musím zvykať na neustály záujem okolitých ľudí. Malé deti sú najlepšie. Keď ma zbadajú, začnú kričať „Muzungu“ (tie najmenšie, čo ešte nevedia poriadne hovoriť, to komolia na Mužungu či Mudžungu), pribehnú ku mne a hneď sa mi prihovárajú. Niektoré si pýtajú peniaze, ale na to je odpoveď: „Je mi ľúto, ale žiadne peniaze nemám.“ Prekvapivo moju reakciu bez problémov prijímajú. Rozhovor v Ugande sa vždy začína tým, že sa spýtam na to, ako sa dotyčná osoba má. V jazyku luganda to znie: Oli otya? Odpoveďou je vždy Bulungi (dobre). Ale už ročné deti vedia, že na belochov musia vykríknuť: How are you? Fine. (To, že Fine je odpoveď na How are you?, si vôbec neuvedomujú.) Deti na dedine sú zase zvyknuté pred belochmi a dospelými ľuďmi pokľaknúť a podať ruku.
Čo sa týka miestnych žien, tie sa síce na belochov so záujmom pozerajú, ale nijako sa nesnažia nadviazať kontakt. Naopak miestnych mladíkov priťahujú belošky ako magnet. Väčšina si nenechá ujsť príležitosť k rozhovoru. U toho podchvíľou úlisným spôsobom vyplazujú jazyk, neustále sa dotýkajú zápästia ženy, pýtajú sa, aké má plány na večer. Ak by bol ku mne niekto takto dotieravý v Európe, poslala by som ho niekam. Ale v Ugande je to tak, že ľudia majú k sebe fyzicky omnoho bližšie. Priatelia na ulici takmer vždy kráčajú ruka v ruke – či už sú to dve ženy alebo dvaja muži (viete si predstaviť, aké zábavné je vidieť policajtov držiacich sa ruku ako dvaja zaľúbenci?). Pri rozhovore je bežné oberať z oblečenia toho druhého chrobáky, prípadne inú nečistotu. V malých autobusoch pre 8 ľudí ich sedí zásadne minimálne 15. Takže na neustálu blízkosť som si už zvykla. Ďalším štádiom rozhovoru (nasleduje tak 5 minút po predstavení) je vypýtanie adresy a telefónneho čísla, čo si hneď vyskúšajú tým, že vás na to číslo prezvonia. Tak som sa naučila povedať im, že ugandské číslo nemám. Ale ešte som nenašla spôsob na to, ako rozhovor prerušiť a dotyčného mladíka sa zbaviť. Pripadalo by mi to na miestne pomery veľmi neslušné.
K ďalším zvláštnostiam patrí, že keď niekto príde do úradu o niečo žiadať, tak mu vôbec nenapadne, že je treba sa predstaviť. A tak prebieha konverzácia nasledovne:
A: Ako ste sa vyspali?
B: Dobre.
A: Uhm.
B: Uhm. A ako ste sa vyspali vy?
A: Dobre.
B: Uhm.
A: A ako sa majú vaši doma?
B: Majú sa dobre.
A: Hmm.
B: Hmm. Ako sa voláte?
Pomalosť rozhovoru však kompenzuje doprava v hlavnom meste Kampale. Tá je rýchla do tej miery, že Európan má čo robiť, aby ho nič nezrazilo. Účastníci dopravy podliehajú nemennej hierarchii: prednosť majú autobusy pred miniautobusmi, miniautobusy pred džípmi, džípy pred osobnými autami, osobné autá pred boda-boda (motorky, ktoré tu fungujú ako taxíky), boda-boda pred cyklistickými boda-boda. Úplne na spodnej priečke rebríčka sú chodci. Autá nerešpektujú červenú farbu na semafore, prechody pre chodcov neexistujú. Takže ak chcem prejsť cez cestu, sledujem, čo robia miestni. Ak sa odvážia vkročiť na cestu, vkročím tiež. Potom sa pozerám doľava-doprava, vyhýbam sa autám, utekám a už som v strede. Teraz ma čaká to isté, ale z opačného smeru. Apropo, spomenula som už, že sa tu jazdí vľavo?
