5. a 6. 8.2008 Ani sme nestačili poriadne vzlietnuť z bratislavského letiska, užsme aj začali pristávať. Prílet do Solúna bol presne 21:50 miestneho času. Zatiaľ čo naši spolucestujúci sa rozbehli dotaxíkov a autobusov, my sme si na lavičke rozložili obrovské krabicea pustili sa do montovania našich dvojkolesových kamarátov. Za trištvrtehodiny sme boli hotoví a mohli sme vyraziť nočnou trojprúdovou hradskou cezsolúnske predmestie až k najbližšiemu mestečku s cieľom uložiť saniekde k spánku.Na miestnej plážibolo aj po polnoci mnoho ľudí. Únavu z letu a hrozné teplo smezaháňali s pivom v ruke a nohami v mori. Vtom sa objavilpes. Skučal, lebo sa bál vody ako náš Beny a nemal sa k nám preto akodostať. Keď sme z mora vyliezli, hneď po nás začal skákať a chcel sahrať. My sme však chceli spať, lebo nás na druhý deň čakalo 100km. Rozhodli smesa tak učiniť na záhradke baru priamo na pláži a náš pes zaľahols nami. Vlastne, než tak učinil, stihol Matejovi utiecť s karimatkoua náš pokus vytrhnúť mu ju z tlamy považoval za náramne veselú hru.Nevrátil nám ju, kým z nej kus neodhryzol. Vliezli sme do spacákova práve keď sa nám zatvárali oči, pozval si pes svojich druhov,s ktorými celú noc vyvádzali.
Stúpali a prebiehali cez nás, hádzali na náspiesok z diery, ktorú sa sčista-jasna rozhodli vyhrabať a nadránom sináš spacák zmýlili s kosťou a celý ho ocmúľali. Tak sme radšej vstalihneď, ako sa rozvidnelo a išli sme si zaplávať. Náš kamarát nás eštepárkrát poskákal, priateľsky pohrýzol a potom sme sa všetci traja vybralik pekárovi. Dali sme si čerstvé, chrumkavé a teplučké Μπουγάτσα plnené fetou – mňam!Na hlavnej sas nami pes rozlúčil a my sme vyrazili
na cestu cez celý Solún,o ktorej sme si mysleli, že bude úmorná, ale nakoniec bola veľmi plynulá, príjemne balkánsky chaotická a vodiči boli celkom ohľaduplní (niet divu,keďže musia byť pripravení na to, že v pravom pruhu po každých sto metrochstojí blikajúce auto, vodič ktorého si len „odskočil“ po cigarety či sendvič). V centre mesta sme našli tržnicu a pretože olivy rozvoniavali užzďaleka, kúpili sme si ich hneď 600g. Pokračovali smena severozápad na vidiek. Najskôr do Sindosu, kde sme si zašli na cintorín,pretože nás zaujalo, že na rozdiel od našich hrobov boli tunajšie skoro všetkynavlas rovnaké – biely mramor, priehľadná skrinka na fotky či umelé kvetya kríž. Čierny mramor mali len Rusi. Okolo cintorína sme prešli na prašnúcestu a ďalej pozdĺž ryžových polí až k rieke Axios, ktorá je nagrécke pomery výnimočná tým, že v nej v lete tečie voda. Rozsiahlymkanalizačným systémom ju z nej rozvádzajú na okolité polia, ktoré sú pretonevídane zelené.
U rieky sme strávili asi hodinku hľadaním spôsobu, ako juprekonať. N a výber sme mali dva staré a jeden nový železničný mosta dve hrádze. Staré mosty mali len tú chybu, že im nejaký dobrák spálildrevené podvaly, čím sa stali nepriechodné. Nový most bol zase príliš frekventovanýa ďaleko. Jedna z hrádzí bola zarastená trstinou a tak sme savodou prebrodili k tej vzdialenejšej, ktorou to šlo. Na konci sme eštemuseli prekonať vysoké kamenné schody a zarastenú lúku, ale za ňou už zasepokračovala prašná cesta do Adendra. Boli asi tri hodiny popoludní a našavoda mala teplotu 40 stupňov. Aj tak sme ju za chvíľku hltavo vypilia potom nám zostalo už len sucho v ústach a 15km poľa. Pevnosťnašej vôle skúšali kanále so studenou, čistou a na pohľad pitnou vodou.Vydržali sme a dorazili do dediny. Tu nám pani aj napriek siestenatankovala vodu a grátis sme dostali κριο minerálku z chladničky.Gréci sú skvelí. Než sme rovnou cestou dorazili do Plati, asi trikrát som nabicykli upadla do mikrospánku. Preto som sa radšej hneď na začiatku dedinyhodila pod pínie a spala. Matěj medzitým fotil vlaky.
Po prebudení somdostala hlad a tak sme sa stavili v miestnej rybej taverne. Menu tunemali (čo na Balkáne vôbec nie je neobvyklé), tak sme si dali to, čo panimajiteľke-kuchárke chutí najviac – sardinky, kalamáre, grécky šalát (ktorému tuvravia vidiecky) s obrovským kusom fety navrchu a retsínu. Potom smeokolo železnice a kanálu poľnou cestou dorazili do raja – do krajabroskýň. Nebudem klamať, sem-tam sme si zo dve odtrhli. Broskyňové sady satiahli asi 10km, až po mesto Veria. Za šera sme prišli do dediny Diavatós, kdesme si len chceli kúpiť retsínu a ísť spať niekam do sadu, ale na ulicibolo veľmi živo a príjemne, tak sme si sadli na lavičku a dívali sa.To sme ešte netušili, že sa aj všetci ostatní dívajú na nás. O chvíľu sapri nás zastavil mladík na bicykli, ospravedlnil sa, že nás vyrušuje, ale že hopreveľmi zaujíma, kde sme sa tu vzali. Keď sme povedali, že cestujeme cezseverné Grécko na bicykli, povedal, že sme prví turisti, ktorých v svojejobci kedy videl. Spýtal sa, či máme kde spať a poradil nám, že si môžemestan rozložiť na tamojšom ihrisku. Po jeho odchode k nám z neďalekéhodvora prišiel starší pán s dvomi obrovskými nektárinkami, podal nám icha zase šiel. Tak sme mu a jeho rodine cez plot zapriali καληνύχταa pobrali sa na ihrisko.
7. 8. 2008 Budíkzvonil o šiestej (teda, neskôr sme si všimli, že mi mobil ideo hodinu dopredu), to už však za múrom ihriska jazdil jeden traktor zadruhým z prázdnymi debničkami od broskýň. Zbalili sme sa a na pumpekúpili najčistejší benzín, aký mali, pretože technický benzín sme z nášhovariča museli pred letom vyliať. Cesta smerovala cez Makrochorí do Verie.V meste sme sa pri hľadaní κеντрα (čítaj ťentra) trochu zamotali, potomsme zistili, že žiadne nemá a tak sme sa vybrali do potravín pre raňajky.Tu ma chaotická predavačka, ktorá nevedela používať terminál na bankové karty,nastrašila, že na účte nemám žiadne peniaze. Z Verie smezačali stúpať k pohoriu Vermio. Spočiatku to nevyzeralo nijak strašne, ajkeď kopec bol slušný. Neskôr sa ale predviedol v celej svojej krutosti. Na10km sme prekonali asi 1000 výškových metrov.
Hore nás však čakala odmena.Úplne prepotení sme prišli do Xirolivada a sadli sme si osviežiť sa domiestnej krčmy. Tu sa s nami dali do reči traja muži. Jeden z nichbol už namol, ale ďalší dvaja sa nás vypytovali, odkiaľ sme, kam idemea či to sme až tam k nim došliapali na bicykloch. My sme sa zaseskomolenou gréčtinou opýtali, aká je nadmorská výška a ako vyzerá cestacez sedlo. A v ich odpovediach sme zachytávali starogrécke slová akoδεχιά, αριστερά, πετρα, a bolo nám to jasné. Za chvíľu nám čašník (zrejmevnuk jedného z pánov) povedal, že frapé nám už páni zaplatili. Tak sme sachceli odmeniť dedkovou domácou hruškovicou (αχλάδι), ale to spustiloodmeňovaciu reakciu. Za dva štamperlíky našej sme dostali dva štamperlíkycipera a fľašku Bacardi Breezer. Tak sme si radšej povedali, že Grékomneradno oplácať darčeky:) Rozlúčili sme sa a skutočne nás čakala καλοδρομο. Cez prašnú cestu okolo pínií, papradia, modrých bodliakov, divozelova suchej trávy až k sedlu. Matějovi začala vytekať darovaná fľaška,ale keď sme túto sladkú limonádu chceli vypiť, zistili sme, že je plná cipera! V sedle,s výhľadom na holé vrcholy kopcov sme obedovali plnené hroznové listy, podnami zas obedovali kozy a ovce.
Po bezlesných holiach Vermia by cestarýchlo plynula, keby Maťo nedostal defekt. A práve v tej chvíliprišlo ešte niečo, v Grécku v lete nevídané – dážď. Ten sa za chvíľuzmenil v búrku, preto sme rýchlo lepili a utekali (fujazdili) dodoliny. Stihli sme, blesk do nás nešľahol. Búrku sme prečkali v dedinkeLivado. Hneď za ňou začínal novučičký asfalt a tak sme si užívali strmé,rýchle klesanie do Akrini s výhľadom na uhoľnú panvu a dymiace elektrárnev diaľke pod nami. V Akrini som sa spýtala na cestu, ale pani naulici mi vysvetlila, že v tých miestach už nie je nielen cesta, ale anidediny. Padli za obeť ťažbe. Našťastie ešte jedna cesta zostala – presne tá,ktorú sme potrebovali.
Krajina okolo sa zmenila v čierne haldy, kilometredopravných pásov, hektolitre prachu a mnohých elektrických vedení. Naopačnej strane údolia sme cestou videli až 4 elektrárne! Voňalo to tam akou nás doma v zime, keď všetci zakúria uhlím. Touto krajinou sme sadostali až pred mesto Ptolemajda, kde sme si na strnisku postavili stan. Eštenež sme stihli zaspať, prešiel tak dva metre od nás traktor.
8. 8. 2008 Na raňajky sme zašli do Ptolemajdy. V obchode sapredavačka zasa tvárila, že moja karta nefunguje. Ja si však myslím, že Grécimajú všetci peniaze schované vo vankúši:), nikto kartou neplatí a predavačkyjednoducho nevedia karty používať (cez čítačku ju táto preťahovala magnetickýmpásom nahor). V nasledujúcej dedinke, Perdikas, sme sa stavili na frapé. Okremneho sme ešte dostali dve fľaše s ľadom, že vraj si nimi máme chladiť vodu. Tosú ale výmyselníci tí Gréci, ale celkom to fungovalo. Za chvíľu sa pred namiobjavila ďalšia uhoľná panva, ďalšia elektráreň a naša mapa nám bola opäť kničomu. Našťastie sú miestni pohotoví a vždy pripravení radiť, stačí sazastaviť na kraji cesty a otvoriť mapu. Tak nám jeden milý pán povedal, žerovno sa nikam nedostaneme a musíme ísť naokolo cez hlavnú cestu. Z nej sa všakvykľul príjemný výlet nízkym sedlom a rovinou až do Floriny. V mape bolo všetkozakreslené inak ako v skutočnosti, pretože Grécko dostalo od EÚ peniaze nastavbu diaľnice do Macedónska (pardon, Fyromu), pôdu rozkopali, obchvatyurobili, ale stavať nezačali.
Vo Florine sme si dali γυρος a τζατζικι a zapíjaliretsínou. Sedeli sme u stola priamo na chodníku a pozorovali život na ulici.Ako dezert sme jedli presladenú baklavu. Maťo si dal mikrospánok v parku, vtelevízii práve začínala olympiáda a my sme pokračovali smerom do Macedónska.Mala tadiaľ viesť hlavná cesta, ale vyzerala ako asfaltka medzi Lehnicami aMacovom. V poslednej dedine pred hranicami sme sa zastavili pre vodu a chlieb vminimarkete, ale pán majiteľ nás pozval ďalej, zmenil reč na macedónčinu anaservíroval nám frapé. Pozreli sme si s ním kúsok úvodného ceremoniálu a stým, že chlieb sa dá kúpiť v prvej dedine na druhej strane, sa s nami rozlúčil.Balkánski colníci sa od našej poslednej návštevy pred dvomi rokmi nezmenili avyužívajú každú príležitosť na sekírovanie. Našťastie nie nás.
Fotky a mapa na: www.volny.cz/athanatos/cyclist
