5.8.2007
"Ráno sme sa zobudili s bolesťou hlavy, ale nebol časstonať, museli sme vyraziť. Koločavského festivalu sme sa nezúčastnili, lebo bysme tam museli spievať a okrem toho sme sa už tešili na cestu sedlom doKomsomolsku. 100m za školou sa však asfaltka zmenila na kamenitú cestu sdierami. Neskôr kamene zmizli a zostali len hlboké ryhy od traktorov." Prevašu predstavu:
"Po hodine stúpania sme dostali hlad. Tak som sa jednej tetyspýtala, či nám nepredá mlieko. Druhá teta odpovedala, že молока je u nichvšade dosť. Mlieko bolo ešte teplé od kravy a výborne chutilo s müsli. Poraňajkách sme stúpali medzi domčekami na poloninách
vyššie a vyššie. Cestou násosviežil studený potok. Slnko už bolo vysoko, keď sme dorazili do sedla.Urobilisme pár fotiek a tešili sa na rýchly zjazd. Ale zrada. Ryhy od traktorazostávali naďalej hlboké a všade bolo bahno. Za chvíľu sme v ryhách objavilizapadnutý nákladiak (pneumatiky mal totiž objazdené na ukrajinský spôsob aďalej už to nezvládol), tak nám svitla nádej, že prišiel po nejakej rozumnejceste. Ale bolo to presne naopak. Prišiel potokom plným velikánskych balvanov, ktorým sme sa museli vydaťaj my, čo s bicyklami nebolo úplne jednoduché. V potoku sme stretli zopárUkrajincov v gumákoch s igelitkami v ruke. Bolo vidieť, že sú miestnych pomerovznalí. Po úmornej ceste sme sa ocitli v Комсомoльску, kde násuvítala konská rodinka.
Ak sme ale dúfali v lepšiu cestu, boli sme na omyle.Cesta bola kamenitá rovnako ako ráno v Koločave. Priemerná rýchlosť bola 8km/h.Diery a kamene pokračovali aj v Немецкейa Русскей Мокрей. Zrazu nám u odbočky na Lopuchov cestu skrížila fungl nováasfaltka. Pôvodne sme síce chceli ísť do Лопухова, ale cesta ta vyzerala rovnako ako tá, po ktorej sme prišli.Definitívne sme náš plán zmenili potom, ako nám miestna babička pantomimickyukázala, ako to do Lopuchova v autobuse človeka natriasa. A tiež povedala, žedo Duboveho vedie нова дорогa." Pri takýchto dvoch alternatívach nebolo prečo váhať.
"Cestou do Duboveho sme kvôli rýchlemu zjazdunovou hradskou takmer minuli dvoch Slovákov na bicykloch. Na Ukrajinu jazdiakaždé leto, tentokrát ale prichádzali z Rumunska a sklamane nám oznámili, že jetam draho. Tiež nám odporučili návštevu Solotviny, čo sú soľné bane nahraniciach, v ktorých je napustená voda a človek sa tam cíti ako v Mŕtvommori." (Tie bane sme však kvôli zlému značeniu akosi minuli).
"VDubovom sa v nedeľu poobede prechádzali nafintení obyvatelia. Dievčatá saobliekli ako 30-ročné ženy a nám trochu pripomínali ľahké žienky, ale ony zrejmelen chceli zaujať miestnych chlapcov." Na uliciach sme v protismerestretali tápajúcich chlapov, pretože aj keď nedeľné ráno je vyhradené na omšu avšetci vrátane predavačov v obchodo-krčmách sa jej zúčastňujú, tak úderomdvanástej sa krčmy zase otvárajú a muži rovno z kostola v sviatočnom oblečenísi dajú zopár rovnováhu narušujúcich stachanov.
"Náš zjazd končil v Терешве na rumunsko-ukrajinskejhranici. Dvaja mladí cyklisti nám vysvetlili, že cez terešvovský prechod sanedá prejsť a nasmerovali nás k colnici za mestom Solotvina. Jeden z mladíkovnám dokonca 3-4km prerážal vzduch a naša priemerná rýchlosť utešene narastala.Pozdĺž hranice stáli hrady bohatých Ukrajincov, až sme nadobudli pocit, že smesa ocitli v Legolande.
Čím viac sme sa blížili Rumunsku, tým viac obchodov slacnými cigaretami a alkoholom sme vídali. Priamo na hraniciach sa to veľmi nelíšilood Slemeniec. Až na jednu výnimku - rumunské kroje so širokými sukňami, ktoréboli perfektnou skrýšou na cigarety. Každý Rumun dal ukrajinskémupohraničiarovi všimné, ale my sme spadali do kategórie Turist a tak nás pustilidopredu i bez úplatku. Pán colník sa len pozrel na naše bicykle a batožinu, neveriacky zdvihol obočie a mávol rukou. Zrejme si myslel, že sme blázni, keď sme došľapali až sem.
Prešli sme ponad rieku Tisu po jednosmernom moste narumunskú stranu hranice: kričiaci Rómovia, bezradní pohraničníci a zmätenízahraniční šoféri." To už bolo totiž Rumusko v Únii a miestne pomery saskutočne líšia od ostatných prechodov medzi EÚ a nečlenskými krajinami:)"I tu nás pustili skôr ako ostatných, dokonca rozprávali aj po anglicky. Shromžiacimi krojovanými Rumunmi za chrbtom sme sa ocitli na Balkáne, kde to alevyzeralo omnoho lepšie ako na Ukrajine. Pretože už bolo šero, čo najrýchlejšiesme prešli hraničným mestom Sighetu Marmaţiei a uvelebili sme sa do trávy medzidvoma lánmi kukurice. Po tom, ako sme sa asi hodinu neúspešne snažili zapáliť varič,museli sme ísť spať hladní."
Ešte som v svetle mesiaca stihla pozrieť na tachometer: 102,4km.
