17.8.2008 Zobudili sme sa pod slivkami a uvideli, žev dome, ktorý v nás v noci vyvolával strach, býva iba starábabka. Najbližšou zastávkou bolo mesto Bugojno, kde sídlia slovenskévrtuľníky pôsobiace v Bosne a Hercegovine v rámci mierovejmisie. Raňajkovali sme v obchodnomcentare, ktorý sa skladal z potravín, domácich potrieb, oblečeniaa kaviarne v jednom jedinom priestore a sortimentom pripomínalPrior pred dvadsiatimi rokmi:)Pozdĺž riekyVrbas (a na ražni sa pečúcich jahniatok v každej druhej dedine) sme rýchlo postupovali smerom na Jajce, kde sme o 11:45 mali natachometri 60km. Aj vám pripomína názov naše vajce? Nemýlite sa, nazvali ho taktalianski stavitelia tunajšieho hradu, pretože podkladom im bola známaneapolská pevnosť Castello d’Uova. Jajce je kandidátom na vstup do UNESCO, alekvôli rozbombardovaným domom, ktoré sa ťažko opravujú, to ešte chvíľu trvaťbude. Na dverách sme tu často vídali nápisy hrvatskakuča , ktoré asi mali byť znamením, aby sa na tieto domy nestrieľalo (alebostrieľalo?). Pod mestom priteká do Vrbasu rieka Pliva v podobe 30mvodopádu.
Kúsok za Jajcomsme pred dedinou Jezero zazreli nápis Dobrodošli do Republiky Srpska Krajinaa návesy a miestne tabule začali byť znovu v azbuke. Vystúpalisme okolo mesta Mrkonjić Grad na náhornú planinu Podrašničko Polje, kdesvietilo podvečerné slnko, pásli sa kone a kravy a bola tam krajinaako z rozprávky.
Mali sme veľký hlad, lebo sme neobedovali, ale jedináreštaurácia, ktorú sme stretli, bola obsadená. Tak sme si v potravináchkúpili čipsy a džús. Pani majiteľka sa hneď pýtala, či sme manželia, čimáme deti a ponúkla nám, že u nich môžeme prespať. Ešte však nebolatma, tak sme šli ďalej. Podľa mapy nás čakalo stúpanie, ale boli sme miloprekvapení dlhokánskym klesaním. Dole sme našli prázdnu reštauráciu,kde, tak ako býva na Balkáne zvykom, nemali menu, ale uvarili nám to jediné, čomali a vôbec to nebolo zlé. Grilované jahňacie a výbornú hustú paradajkovúpolievku s mesom .Pred mestom Kljućsme uhli pozdĺž rieky Sana s tým, že by bolo dobré nájsť si nejaké miestona spanie. Po chvíľke sme však prišli do klisury(úzkeho údolia) a nebolo kde si stan postaviť. Za pol hodiny sme vstúpilido zaniknutej dediny, kde sa však stále nachádzalo pár obrábaných políčoka lúk. Chceli sme mať istotu pred mínami, preto sme vyberali opatrne.Našli sme hruškový sad s rovinkou pri kope sena. Na vrchu lúky sme alezbadali človeka, tak sme sa radšej išli opýtať, či môžeme postaviť stan na jehopozemku. Mile (tak sa pán volal) nám povedal, že môžeme spať, kde chceme, nonajlepšie je to vraj na brehu Sany. Tak sme sa pri rieke rozložili, ale právekeď sme sa chystali vliezť do spacákov, prišli štyria pecari (rybári). Pomysleli sme si, že sa po našich 134km zrejmenevyspíme. A mali sme pravdu – nie preto, že by oni robili hluk, ale preto,že Mile priniesol liter rakije, pivo, paradajky, papriky, rybári zas kilo svinjaciny , a pokračovanie si asiviete domyslieť:)
To, že boli naši pecari Musulmanmi ,im vôbec nebránilo v konzumácii bravčového, alkoholu, aniv priatelení sa so Srbom Milem, ktorý ich z času na čas podpichoval, žeMoslimovia vypálili vedľajšiu dedinu. Odpoveďou mu však bol len smiech. Všetcinaši hostitelia sa potom zhodli na tom, že Srbi, Chorváti i Moslimovia samajú navzájom radi a vojnu zapríčinili politici, ktorých rád nemá nikto.Rozhodne to bola zaujímavá prax z teórie medzinárodných vzťahov. Spať smeišli po dvanástej, neschopní umyť si zuby ani vykúpať sa v rieke:)
18.8.2008 V alkoholovom opare sme sa zobudili predôsmou a keďže Matějovi v takýchto prípadoch všetko strašne dlho trvá,zbalila som všetky veci ja. Aj tak sme vyrazili až okolo desiatej. Najbližšieobývané miesto sme našli až napoludnie, tak sme si museli na raňajky vystačiťs tabuľkou čokolády. V meste Sanski Most sme si dali miestnehohamburgera s ajvarom a sirnicu (syrový burek). Veľmi sme sa alenezdržiavali a po toku Sany v nádhernom slnkom zaliatom širokom údolísme prišli až do Prijedoru. Káva, ktorou sme sa pokúšali prekonať malátnosť,vôbec neúčinkovala a Matěj si musel pospať pri pamätníku padlým vojakomv boji za zachovanie republiky Srpskej – otázkou však je, ktorú republikutým majú na mysli – súčasné Srbsko? srbskú časť Bosny a Hercegoviny?republiku srpsku na území Slavónie a chorvátskej Krajiny? Nech je akochce, je prinajmenšom zvláštne, že sa taký pamätník nachádza v meste, vktorom srbská armáda spáchala po Srebrenici druhý najväčší masaker občianskejvojny...
Keďže sme sablížili k chorvátskym hraniciam, pokúšali sme sa v Prijedore nájsťmapu Chorvátska, ale to nebolo zas tak jednoduché. V kníhkupectvách malilen jednu mapu Bosny a Hercegoviny – a aj to bolo na reklamnomletáku. Nakoniec nám poradil ochotný pán a zaviedol nás do novinovéhostánku, kde nám predali mapu celého Balkánu v mierke 1 : 800 000. Novďaka aj za ňu.
Cesta ďalejviedla do Bosanskej Kostajnice. Krajina naokolo sa mierne zvlnila a začalapripomínať Slovensko na juh od Banskej Štiavnice. To, že sme sa blížilik Chorvátsku, prezrádzali aj oplotené výbehy, v ktorých sa váľali „špinavézvieratá“ – a to doslova:) Zrazu sa hladká asfaltka premenila na prašnúcestu albánskeho typu a my sme pomaly napredovali okolo pohraničnýchsamôt, jablkových a slivkových sadov
a občasného chodca. V Kostajnici bolo živo, hraničná kontrola letmá a za riekou Unou smesa ocitli v Chorvátsku. Na brehu rieky sme si na oslavu toho, že sme úspešnedorazili do poslednej krajiny nášho itineráru, dali pivo Jelen.
Pomaly sazačínalo stmievať a tak sme sa čo najrýchlejšie snažili dostať niekam mimodosah ľudí, aby sme v noci neboli prekvapení návštevou policajtov, pretožev Chorvátsku je zakázané tráviť noc vo voľnej prírode a za porušenie saplatia vysoké pokuty. Lenže dedinky boli naskladané husto jedna vedľa druhej,a nám nezostalo, než sa ukryť vedľa kukurice vo vysokej tráve nekosenejlúky. Prívetivo to tam nevyzeralo, všade boli hrboly, ale nakoniec sme našlitakmer rovinku. Uvarili sme si cestoviny s tuniakom (o ktorom sme hneď v ďalšieráno zistili, že zrejme ležal na sklade dlhšie ako mal) a už-už sme sazberali ľahnúť si, keď zrazu na ceste vzdialenej asi 150m zastala štvorkolkaa nejakí blázni začali strieľať presne našim smerom. Vzhľadom k tomu,že bola tma a ich zameriavače sasústreďovali na čo len najmenší pohyb zveri (najskôr divých svíň), zmeravelisme a v našich hlavách sa odohrával boj medzi strachomz objavenia, čiže pokuty a strachom z postrelenia. Zvíťazilstrach druhý, a tak sme začali kričať „nestreľajte“ a blikaťčelovkami. Poľovníci si zrejme pomysleli, že sa nejakí milenci vybrali naromantickú prechádzku, nakoniec predsa len odišli a po celú noc sa ranypre zmenu ozývali z okolitých lesov. 19.8.2008 Ráno sme sa zobudili úplne pokrytí rosou, vonkubola strašná zima, ale mne tak príšerne krútilo črevami, že som okamžiteutekala do kukurice. Nebudem to bližšie opisovať, poviem len, že sme obaja pocelý deň cítili žalúdočnú slabosť a oddychovali
približne každúpolhodinku. Keďže na našej mape boli zobrazené len najhlavnejšie cesty, cestado Záhrebu nebola príliš príjemná – plná kamiónov a rýchlych áuts krajnicou širokou 10cm. Dediny, cez ktoré sme prechádzali, však bolizaujímavé zachovalými drevenými poschodovými chalupami zo začiatku 20.storočia, celé obrastené viničom.Na predmestízáhrebskej aglomerácii už mysleli na cyklistov a miestami sa objavovali i cyklotrasy.Záhreb nás prekvapil svojimi širokánskymi bulvármi a riedkou zástavboumimo centra. Stred mesta mal zas typický rakúsko-uhorský charakters meštianskymi domami z konca 19. storočia.
Na glavnom kolodvore sme si kúpili lístokna vlak do Budapešti (predstavte si, že vzdialenosť asi 200 km prekonáva vlakza 6 hodín!), a keď sme sa pýtali, či spoj prepravuje bicykle, povedal náminformátor, že to záleží na sprievodcovi... Ten tvrdil, že nemá miesto, alevysvetlila som mu, že po 1400km (a vzhľadom na stav nášho tráviaceho traktu) užďalej nevládzeme a on si spomenul, že v poslednom vagóne sa eštemiesto nájde.
Tak sme muzaplatili 6 eur za dva bicykle a mysleli si, že to tým hasne. V Maďarskuvšak nastali komplikácie. Keď sme stáli niekde v poli a čakali, kýmpo jednokoľajovej trati prejde protiidúci vlak, dala som sa do rečis fajčiacim sprievodcom. Spýtal sa ma, či neviem, komu patria tie bicykle,pretože podľa pravidiel ich železníc nemajú čo hľadať na medzinárodných vlakochIC prechádzajúcich maďarským územím. Keby vraj prišla na neho kontrola, muselby platiť obrovskú pokutu. Nevyhodil nás však a išiel sa pozrieť, ako by sadaná situácia dala vyriešiť. Nuž, nepotešil nás, za bicykle by sme muselizaplatiť 15 eur a k tomu ešte pokutu za to, že sme na ne nemalilístok vo výške 4000 forintov, čo nám spolu dávalo približne tisíc korún! Našťastiemajú maďarskí revízori nízke platy a chápu, že takáto suma je predsa lenpríliš veľká, a tak sme to zahovorili. Vystúpili sme už v Siófoku a akoodčinenie za stresy sme odmenili revízora 5 eurami. A na tomtomieste, v teplý podvečer v obľúbenom balatonskom letovisku, by somrada naše cestovanie ukončila, pretože koho by už len zaujímalo, ako sa námpokazila pumpička a Matěj musel na mojom bicykli so svojím deravým kolesomv ruke ísť v noci hľadať benzínku; alebo ako sa moja žalúdočnánevoľnosť premenila na hodiny strávené v kŕčoch na toalete; či ako smeprenocovali v kempe s tromi hviezdičkami, kde nebola teplá voda,záchody boli v hroznom stave, tráva žiadna, zato prach a odpadkyvšade a argumentom proti mojej sťažnosti bolo, že ostatným dovolenkárom satu páči. Nuž našťastie to boli na celých 1400km jediné nepríjemnosti, ktoré náspostretli a preto vám výlet na Balkán len vrelo odporúčame.
