"Vidíš ten popol tam na kraji cesty?" pýta sa ma Edward.
"Hej, prečo?"
"Somebody was burnt there," odpovedá on na to, čo sa dá preložiť viacerými spôsobmi, ale prvé, čo ma napadlo, bolo: "Niekto sa tam spálil."
"Čo tým myslíš, spálil? Akože si popálil ruku?"
"Nie, somebody was burnt there." Tentokrát si to prekladám tak, že tam niekoho upálili.
"Čo tým myslíš, niekoho tam upálili? Prečo?"
"Poznáš riaditeľa školy Kidokolo? Jeho nevlastného syna v piatok prichytili pri tom, ako niekam odchádza s dvomi sliepkami. A vieš, tu v dedine už dlho mizli sliepky. Ten chlapec sa priznal, že to on ich kradol."
"Počkaj, to oni ho upálili kvôli sliepkam? Priamo tu v strede dediny pred všetkými ľuďmi? A kto ho upálil? A nikto im v tom nezabránil?" Sypem svoje otázky jednu za druhou...
"Nevie sa, kto to urobil, bola tma. A nikto sa nepriznal. Polícia to nevyšetruje, a ani si nemyslím, že sem niekedy príde."
Pozerám na kôpku popola, potom na ľudí, čo sedia na drevenej lavičke v domčeku oproti. Snažím sa predstaviť si, ako sa museli cítiť, keď počuli krik toho chlapca, zacítili smrad z páliacej sa ľudskej kože a mäsa, videli ako jeho telo ohlodávajú plamene...
"Najskôr ho zviazali, potom ho chceli poliať benzínom a zapáliť, ale to by nehorelo dobre, lebo benzín by sa raz-dva vyparil. Preto sa rozhodli, že ho najprv posypú múkou, tá do seba benzín vsaje, a to potom zhoria aj kosti. Nakoniec ho ešte zaťažili drevenými trámami a škrtli zápalkou."
Zo všetkých domov ku mne smerujú pohľady miestnych. Vo všetkých ľuďoch zrazu vidím brutálne beštie. Možno, že neprávom a skutočne v upálení prsty nemajú. Ale čo urobili preto, aby tomu zabránili? A čo by som na ich mieste robila ja?
Pozerám na kôpku popola a uvažujem nad tým, koľkých sliepok je hoden jeden ľudský život...
