Takže povedzme, že sa budem na celú túto nepríjemnú záležitosť pozerať optimisticky. Budem mať titul inžinier, aj keď som v živote nenakreslila jeden jediný technický náčrt. Môžem ďakovať tomu, že prvá ekonomická fakulta v prvej československej republike vznikla na Vysokom učení technickom v Prahe. Budem do životopisu uvádzať, že som absolventkou Vysokej školy ekonomickej, ale v skutočnosti som štátnice z ekonómie preliezla s odretými ušami a určite viem viac o tom, ako v prípade očakávanej návštevy kolegu veľvyslanca prestrieť stôl, upraviť strapce na koberci a zapamätať si mená všetkých jeho detí než o tom, ako centrálna banka krotí infláciu, či ako správne zaúčtovať peniaze na ceste.
Ak budem optimistická ešte viac, získam vďaka svojmu dokonale znejúcemu životopisu miesto konzultanta v nadnárodnej spoločnosti, budem cestovať lietadlom 2-krát mesačne do rozvojových krajín v Ázii a Latinskej Amerike (ale ruky preč do Afriky - investičné prostredie labilné kvôli častým konfliktom, vojnám a predstavte si, že by ste investovali niekam, kde ešte nemajú infraštruktúrne zázemie iné spoločnosti - veď to by ste viacej museli investovať, než by ste získali... nie, nie, do Afriky nie), kde budem hľadať toho, kto dá najviac (teda vlastne najmenej - najnižšiu cenu práce), budem si užívať konferenčnej turistiky, ochutnávať miestne špeciality, ubytovaná v All Inclusive hoteloch, s vedomím toho, že mi každý mesiac naskočí na účet 6-miestna suma...
A možno si tam niekde ďaleko v Ekvádore alebo Malajzii opäť spomeniem na to, o čom som snívala v posledných mesiacoch pred štátnymi skúškami a na rozpory v mojich prianiach a v tom, čoho sa mi v skutočnosti dostávalo. Spomeniem si, že mojim ideálom bolo pracovať v nejakej neziskovej spoločnosti, ktorá sa venuje humanitárnej pomoci, rozvoju zaostalých regiónov sveta, zvyšovaniu vzdelanosti detí z chudobných rodín. Že som posielala prihlášky do týchto spoločností aj napriek tomu, že som nemala požadovanú ročnú prax v odbore, aj na to, že mi žiadna z týchto spoločností neodpovedala, aj keď som im tvrdila, že rozprávam piatimi cudzími jazykmi, že mám skúsenosti s vyučovaním a doučovaním a že mám tú najväčšiu vôľu nedostatok praktických skúseností dohnať. Predstavujem si, ako v týchto nevládnych organizáciách zbadali v mojom životopise slová "inžinier" a "vysoká škola ekonomická", a vzhľadom k tomu, že vedia, že všetku biedu na svete majú na tričku práve absolventi ekonómie zamestnaní v nadnárodných korporáciách s ručením obmedzeným (rozumej žiadnym, okrem povinnosti platiť pokuty rádovo vo výške 0,1% svojho ročného zisku), tak ten životopis radšej rovno hodili do koša. A ja, frustrovaná tým, že nemôžem robiť to, v čo verím, poslala som svoj životopis jednej nadnárodnej spoločnosti, zvykla som si na pohodlie, ktoré mi ponúkla a zanevrela som na tých, ktorí pomoc skutočne potrebujú.
Vráťme sa však do súčasnosti. Mám 18 dní pred štátnicami. Za pár dní podpíšem kontrakt na preklad knihy o Európe v 19. storočí, čo je mojím obľúbeným historickým obdobím. Učím angličtinu a baví ma to. Verím v to, že neziskovky sa ešte ozvú. Pani, ktorú doučujem mikroekonómiu a podnikové hospodárstvo (z oboch predmetov som síce dostala trojky, ale nie preto, že by som tomu nerozumela, ale preto, že pán profesor bazíroval na od-slova-do-slova definíciách) mi z vďaky za to, že to začala chápať, navrhla, že mi dohodne schôdzku s niekým z Člověka v tísni. Teším sa, že budeme mať na Slovensku euro. Za dva mesiace podniknem výlet na bicykli z Chorvátska, cez Krajinu, Bosnu, Čiernu Horu, Albánsko až do Tesaloník. Keď vyrastiem, budem bývať v lese a budem pracovať na diaľku, lebo vtedy už bude internet zdarma úplne všade a úplne pre každého (teda aspoň v EÚ, pretože podľa Lisabonskej stratégie je prístup na internet právom každého občana EÚ). A hlavne, hlavne nikdy nebudem lietať bezdôvodne po svete a tým zvyšovať svoju uhlíkovú stopu, nebudem bývať v hoteloch a nebudem sa strániť Afriky.
