Ako si vyberajú adresátov svojich vyhrážok? Je pre mňa záhada, ako Slovenský rozhlas zistil, ktoré fyzické osoby Slovenskej Republiky sú vlastníkmi príjímačov, a ktoré nie su. Zákon totiž hovorí jednoznačne, že platiteľom koncesionárskych poplatkov je fyzická osoba, ktorá prijímač vlastní (§3, ods. 1). Neexistuje žiadna evidencia prijímačov rozhlasového vysielania a ich vlastníkov, ako je tomu napríklad pri motorových vozidlách. Slovenský rozhlas si zrejme túto evidenciu "nahradil" svojou evidenciou osôb, ktoré v predošlom období platili koncesionársky poplatok (nasvedčuje tomu hlavne to, že výzvy dostali najmä osoby, ktoré predtým platili koncesionárske poplatky, a iné osoby nie). Je ale nesprávne predpokladať, že osoba vlastniaca prijímač v jednom mesiaci, vlastní prijímač preto aj ďalšie mesiace, a vôbec na takomto nepodloženom dohade nemožno stavať právny nárok na platenie koncesionárskych poplatkov. Zákon hovorí jednoznačne, že platiteľom poplatkov je vlastník (§3, ods. 1), a ešte to výslovne zdôrazňuje v §3, ods. 9 (Povinnosť platiť poplatok zaniká, ak sa prijímač zničí alebo je neopraviteľný, ak prijímač predá, daruje alebo zverí na dlhodobé používanie inej fyzickej osobe.) Zánik povinnosti platiť poplatok, nie je podmienený žiadnym úkonom (napríklad odhlásením na pošte) zo strany bývalého platiteľa koncesionárskych poplatkov. Postup Slovenského Rozhlasu, keď si vymyslel pohľadávky, bez toho, aby nejakým hodnoverným spôsobom zisťoval vlastníctvo prijímačov je naozaj zvláštny.
Ako dokázať vlastníctvo rozhlasového prijímača. Slovenský rozhlas si je istý svojimi pohľadávkami na koncesionárskych poplatkoch, to by malo znamenať, že vie dokázať všetkým svojim dlžníkom vlastníctvo rozhlasového prijímača, lebo to jediné je základom povinnosti platiť. Tomu sa mi ale vôbec nechce veriť, a najmä nie preto, že výzvy boli zaslané státisícom osôb. A podľa tvrdenia rozhlasu nezaplatené poplatky sú navyše z obdobia aj pred niekoľkymi rokmi. Zákon dáva možnosti vyberateľom poplatkov na kontrolu (§7 zákona) - napríklad na požiadanie platiteľa je každá fyzická osoba, ktorá nie je platiteľ poplatkov povinná čestným vyhlásením preukázať skutočnosť, že nie je vlastníkom prijímačov. (§7, odsek 3) Urobil Slovenský rozhlas niečo také?, zrejme áno, keď eviduje pohľadávky. Alebo vyberateľ poplatkov, Slovenský rozhlas majú právo vykonať jednorazové technické zameranie na zistenie prijímačov v domácnostiach fyzických osôb a v objektoch právnických osôb. (§7, odsek 4) Slovenský rozhlas má zrejme niekde nezvratné dôkazy na vlastníctvo rozhlasových prijímačov u desiatok tisíc občanov, keď sa odvážil považovať ich za svojich dlžníkov, a dokonca tieto pohľadávky predávať ďalším spoločnostiam.
Predaj fiktívnych pohľadávok. Čo ak, ale Slovenský rozhlas žiadne dôkazy o vlastníctve prijímačov nemá, a pohľadávky na koncesionárskych poplatkoch si len vymyslel na základe svojej evidencie predošlých platiteľov poplatkov? Potom tieto fiktívne pohľadávky predal spoločnosti BSP Lawyer Partners, samozrejme aj s obrovskými (rovnako na ničom nepodloženými) poplatkami z omeškania. Teraz ich vymáha táto "právnická" firma. Nenesia však žiadne riziko, má obrovské pohľadávky, ktoré buď dlžníci dobrovoľne priznajú a zaplatia, alebo sa na súde ukáže ich absolútna nezmyselnosť, keďže dlžník žiadny rozhlasový prijímač predsa nevlastnil alebo sa to na súde nepreukáže (aj keď prijímač vlastnil, nebude celkom racionálne predsa svedčiť vo svoj neprospech a nechá dokazovanie vlastníctva a teda povinnosti platiť na druhú stranu), lebo dokazovať musí ten, čo si pohľadávku vymyslel. Spoločnosť BSP Lawyer Partners by v tomto prípade sa ale stala obeťou podvodu zo strany Slovenského Rozhlasu, ktorý by jej predal neexistujúcu pohľadávku. Slovenský rozhlas by tak mohol čeliť desattisícom žalôb. Naozaj dobre vymyslené - buď zaplatia pohľadávky súkromnej spoločnosti dobrovoľne pod vymyslenými vyhrážkami postihnutí ľudia, alebo ich zaplatí Slovenský rozhlas, verejnoprávna inštitúcia, hospodáriacia s prostriedkami všetkých ľudí, lebo postúpil vymyslené pohľadávky.
