Písmo:
A-
|
A+
Ako keď sfúkneš svetlo
a nútiš oči zvyknúť si
privieraš viečka
mihalnicou zakrývaš vankúše
hmatom zisťuješ konzistenciu tmy
vdychuješ augustový vzduch
ten letno-chladný
vôňa starej plánky
šúchaš ruky proti smeru rastu jemných chĺpkov
stále nevidíš presné kontúry
vyrábaš umelé teplo
dekou
(nie váhou cudzieho tela)
v zápätí zvlhčíš ústa
pohárom včerajšej vody
nechávaš sa ovládať
únavou
myšlienkami
...
spánok blúdi po pokožke
a len pravidelný zvuk hodín ruší tvoje ticho
