Nebolo možné dostať sa ani dnu ani von a krajina bola vtedy považovaná sa európsku Severnú Kóreu. Po páde komunizmu síce Albánsko hranice otvorilo, len málo ľudí sa tam však aj odvážilo ísť. Dodnes je krajina považovaná za tranzitnú stanicu drog a ľudských orgánov. Pri tom je to podľa mojich dojmov najpriateľskejší národ, aký som zatiaľ v mojom živote stretol.
Albánske Alpy – divočina pre dobrodružných
Tento krát sme sa prišli pozrieť aj na hory a odviezli sa lokálnymi spojmi do údolia Valbonë. Albánske Alpy alebo pohorie Prokletjie sa tiahne hranicou rozdeľujúcou Albánsko, Kosovo a Čiernu Horu a je to najjúžnejšie pohorie alpínskeho charakteru v Európe vyznačujúce sa ostrými štítmi a hlbokými dolinami. Prevýšenie od údolia k najvyšším vrcholkom činí až 1800 výškových metrov. Na jeden výstup som sa vybral aj ja. Cieľom bol vrchol Kolata e Madhe s nadmorskou výškou 2552 m. n. m. Počasie však neprialo a po tom ako som sa dostal do sedla Qafa e Përsloppit na hranici s Čiernou Horou, som sa pre hustú hmlu a dážď radšej vrátil. Netúžil by som na ceste dolu stratiť značenie a niekde v skalách poblúdiť.
Bairam Curri je okresné mesto a vstupnou bránou do hôr. Okrem toho, že si tu zmeníte peniaze v jedinej banke a môžete kúpiť nejaký ten burek – jedine v Albánsku sme ochutnali plnený cibuľou -, je mesto len tranzitom medzi Kosovom, horami a vodnou nádržou Koman, po ktorej sa dá splaviť trajektom smerom na Shkodër. My máme namierené do Fierzë, odkiaľ ide spomínaný trajekt. Keďže minibus do Fierzë sa nám zdá predražený a navyše máme 3 hodiny do odchodu trajektu, stopujeme znovu na kraji mesta. Po niekoľkých taxikároch, ktorí sa snažia privyrobiť si niečo, nám zastavuje mladý chlapík a ponúka, že nás vezme až k trajektu. Vraví, že nerozumie, prečo do Albánska chodí toľko turistov. Miestni do hôr nechodia, ak nemusia a jediné čo všetci Albánci chcú, vrátane neho, je z Albánska odísť. Rozprávame sa po nemecky. Blerim v Nemecku žil 12 rokov, sám sa neskôr priznáva, že v Nemecku dostal zákaz vstupu a môže sa vrátiť až o tri roky. Vidno, že o tom nerád hovorí, tak netlačím na pílu.
O 13:00 sa začína naša cesta trajektom na v.n. Koman. Ide o 4 hodinovú plavbu po asi najkrajšom zákutí Albánska. Trajekt sa pritom kľukatí pomedzi vysokánske skaly a hory a človek si pripadá, akoby bol niekde v Nórsku na návšteve fjordov. Jedine cena trajektu sa líši. Za osobu zaplatíte 5 EUR.
Trajekt zároveň spája a zásobuje dedinky postavené na úbočiach hôr. Samotné domy si sotva všimnete. Viditeľné sú hlavne kukuričné políčka. Napriek tomu, že vidíte len tie, v skutočnosti sú v okolí viaceré domy, ktoré však z údolia nevidno. Aj takto sa miestni dokázali ubrániť tureckým inváziám. Ľudia tu naďalej žijú ako v stredoveku – viac menej sebestačne a bez tečúcej vody a WC.
Prichádzajúc do cieľa našej cesty - k hrádzi v.n. Koman – sa dávame do reči s dvoma Nemcami v karaváne. Nakoniec nás berú zo sebou dole do kempingu a o deň neskôr až do mesta Shkodër. Časť cesty prebieha v tuneli, ten je akoby vyfrézovaný, ale bez akýchkoľvek výstuží. Celkovo je cesta až po Shkodër v dezolátnom stave a rýchlosť 20 km/h takmer neprekonáme.
V kempingu pod hrádzou ostávame v stane za 2 Eurá na noc. Menej sme ešte nezaplatili. Navyše, kemping má reštauráciu a izby postavené rovno pod mostom cestnej komunikácie. Majiteľ si ani nerobil ťažkú hlavu s úpravou stropu. Z vnútra reštaurácie je vidieť mostné trámy aj rozvody. Pohodička.
Mesto Shkodër má početnú katolícku menšinu a celkovo je celý sever Albánska majoritne katolícky. Súvisí to najmä s vplyvom Rímskej a neskôr Benátskej ríše na toto územie. Hlavnou turistickou atrakciou je pevnosť Rozafa postavená na kopci južne od centra mesta. Vo vnútri bolo predtým aj múzeum, to však je posledné roky zatvorené. Samotné centrum mesta je plné kostolov, katedrál, pravoslávnych cerkv a mešít. Zaujímavé je aj to, že v meste Shkodër sídli katolícka diecéza a taktiež najvýznamnejší inštitút islamských štúdií v Albánsku.
Stopom do Tirany a stretnutie s Ernestom
Počas cesty Balkánom sa u nás stalo pravidlom stopovať, keďže je ťažké spoliehať sa, kedy a či vôbec autobus pôjde. Takto sme natrafili aj na Ernesta, s ktorým sme sa zviezli do Tirany. Ernest je človek, za ktorého ste vďační. Má totiž neuveriteľný prehľad o svojej krajine, ale aj o Európe, keďže 6 rokov žil a pracoval v Bruseli pre EÚ. Bol hrdý na to, že za svoj život stihol žiť až tri životy – ten prvý v najizolovanejšej krajine Európy, ten druhý v rozvinutej Európe a ten tretí v divokom albánskom kapitalizme.
Život v komunistickom Albánsku
Albánsko bolo za diktatúry Envera Hoxhu postupne uzatvorené pred celým svetom. Hoxha sa najprv pohádal s Titom, ktorý tvrdil, že Albánsko je príliš malé na to, aby prežilo osamote a malo by sa preto stať jednou z republík Juhoslávie. Po smrti Stalina a kritike stalinizmu Chruščovom sa Hoxha odvrátil aj od Sovietskeho zväzu, s ktorým po rozchode s Juhosláviou obchodoval a dostával obrovské fondy na výstavbu infraštruktúry a priemyslu. Potom sa nejaký čas kamarátil s Číňanmi, ktorí sa postupne stávali komunistickou veľmocou popri Sovietskemu zväzu. Bolo to podobné, ako keď sa o frajerku bijú dvaja chlapci. Obaja ju zasypávajú darčekmi, dievča sa však postupne zamiluje do jedného z nich. Tým dievčaťom sa stala Čína. Sovieti postupne obmedzili akúkoľvek podporu a keď bol v roku 1960 odhalený pokus o prevrat plánovaný prosovietským dôstojníkom Albánskeho námorníctva, sa tieto dve krajiny nadobro rozišli. Čína naopak finančne aj technologicky udržiavala albánsku ekonomiku na výslní. Podobne ako so Sovietskym zväzom skončila však aj táto romanca. Hoxha Čínu odsúdil za to, že prijala Amerického prezidenta Richarda Nixona. Albánci tak na medzinárodnej úrovni ostali úplne sami. Hoxha však svoju krajinu považoval za posledný ostrov skutočného marxizmu-leninizmu vo svete.
Envero Hoxha je považovaný za paranoika. Za svojho vládnutia dal postaviť viac než milión bunkrov – jeden bunker na rodinu. Pokus o prevrat však bol ozaj reálny, západné mocnosti sa začiatkom päťdesiatych rokov pokúsili o infiltráciu guerilských bojovníkov, tí však boli odhalení a spolu s mnohými obyvateľmi horských regiónov popravení.
Ernest nám opisuje, ako boli ľudia od detstva postupne pripravovaní zomrieť za svojho vodcu. Od prvého ročníka na základnej škole (!) sa deti učili zaobchádzať s hračkárskym samopalom, od 11 rokov s ozajstným. Obyvatelia sa z krajiny nemohli dostať, tí čo sa o to pokúsili, boli zabití. Ernest nikdy nevidel cudzinca. Predstavoval si, že Albánsko je svet a všetko ostatné je len film – niečo nereálne. To však neznamená, že Albánci neboli zvedaví.
V časoch hlbokej diktatúry sa do Albánska pokúsil dostať jeden z riaditeľov Club-Med, firmy, ktorá vlastnila luxusné rezorty po celom svete. Chcel vidieť tie nádherné albánske pláže, o ktorých už toľko počul. Rozhodol sa preto preplávať prieliv medzi Albánskom a gréckym ostrovom Korfu. Do Albánska sa naozaj dostal, na legendárnu pláž Kakome. Tu ho už čakal dôstojník Albánskej armády. Ten sa naňho usmial a potom ho zastrelil.
Ernest počas nášho rozhovoru nikdy nespomínal, že by nebolo čo jesť. Vravel ale, že v priemere pracujúci človek zarobil v prepočte 4 doláre mesačne. V porovnaní so svetom muselo byť všetko abnormálne lacné alebo nebolo k dispozícii.
Súčasné Albánsko
Ako vo väčšine bývalých krajín za oponou, aj v Albánsku je vidieť na každom kroku, ako sa snažia dobehnúť Západ a ako si užívajú veci, ktoré za socializmu neboli. Po páde režimu sa začalo vo veľkom stavať. Rodinné domy, hotely, reštaurácie sa stavali všade, Albánsko bolo a je jedným veľkým eldorádom na peniaze. Ernest ukazuje na novopostavené domy pozdĺž cesty: “Tu predtým nestal ani jeden dom.” Neexistovali poriadne zákony ani ich vymáhanie. Neexistoval žiadny stavebný plán. Ten, kto mal peniaze proste začal stavať, kde sa mu zachcelo. Mnoho domov je zároveň nedokončených, ľudia postavili jednu izbu, kde bývajú. Ostatné sa dostavia, keď na to budú peniaze.
Každý, kto bol niekedy v Albánsku, si určite všimol, že na takmer každom rohu je autoumyvárka (Lavazh). Väčšinou je to len vybetónovaný obdĺžnik 3x2 metre a chlapík s vapkou čakajúci na klientelu. Ernest mi na otázku, či je to tu taký obrovský biznis odpovedá: „Počas komunizmu si ako občan nemohol vlastniť auto. Teraz, keď je to dovolené, chce každý auto mať a pre ľudí je to ten najvzácnejší predmet, ktorý vlastnia. Preto sa oň starajú ako o vlastné dieťa. A ver mi, ide o veľký biznis.“
Ako je to s korupciou? Podobne ako u nás. Malá hŕstka oligarchov sa cez svoje firmy dostáva k premršteným kontraktom a takto zarába obrovské peniaze.
Keď sa pred niekoľkými rokmi stavala prvá diaľnica spájajúca Albánsko s Kosovom (Lezhë – Kukës – Prizren), strašne sa táto diaľnica predražila. Ernest to vtedy ako žurnalista tvrdo kritizoval. Reakcia Albáncov však bola prozaická: “Aspoň máme tunel. Predtým sme také niečo nemali, mali by sme byť za to vďační.” Samotná diaľnica je skôr politickým ako ekonomickým projektom. Spája totiž krajiny, ktoré sú síce chudobnejšie ako kostolné myši, obe však snívajú o Veľkom Albánsku.
Prečo sú ľudia k cudzincom takí priateľskí?
To súvisí s dvoma vecami. Prvá vyplýva z čias komunizmu a následného otvorenia hraníc. Ľudia sa tešili z príchodu cudzincov a sú hrdí na to, že sa nájdu ľudia, ktorí chcú tento národ spoznať.
Druhý dôvod je oveľa zaujímavejší. Cudzinci tu po stáročia boli rešpektovaní ako často jediní poslovia správ zo sveta. Preto je až doteraz bežným pravidlo, že cudzinec, ktorý zaklope na hocijaké dvere, dostane najesť a miesto, kde prespí. Zároveň sa stáva najdôležitejším členom komunity, dôležitejší ako samotná rodina. Toto pravidlo je jedným z mnohých pravidiel starodávneho občianskeho kódexu – Kanunu, ktorý sa stále praktizuje najmä v horách.
Sám som sa stal svedkom tejto neuveriteľnej pohostinnosti. Keď som Albánsko navštívil prvýkrát pred štyrmi rokmi, stopoval som z mesta Shkodër do Kosova starou horskou cestou. Nielen že mi stále zastavilo hneď prvé auto, jeden z šoférov mi dokonca chcel dať 50 EUR na taxík, lebo neveril, že sa takto prestopujem až k hranici. U ľudí z posledného stopu som nakoniec prespal. Urobili mi hostinu, fotili sa so mnou o dušu a všetky deti z dediny sa prišli pozrieť na cestovateľa. A to všetko bez komunikácie v jednom jazyku.
Kanun je známy hlavne tzv. krvnou pomstou, v ktorom preliatie krvi znamená často dlhý konflikt rodín a zanecháva mnoho mŕtvych. V roku 2016 daily telegraph zverejnil článok, v ktorom uvádza, že za uplinulé 4 mesiace tohto roku ako následok krvnej pomsty zomrelo 36 ľudí. Odhaduje sa, že od pádu komunizmu zomrelo na následky krvnej pomsty okolo 10000 ľudí. Krvná pomsta je podobne najčastejším uvádzaným dôvodom v žiadostiach o azyl pochádzajúcich z Albánska.
Zaujímavé je naviac, ako sa princíp krvnej pomsty prelína s princípom pohostenia. Ernest uvádza: Ak člen rodiny A, ktorá je v konflikte s rodinou B, zaklope na dvere rodiny B, je hlava rodiny B povinná ho vpustiť do domu a dať mu ochranu, jedlo a miesto na spanie. Aj keby člen rodiny A prišiel niekoho zabiť. Pokiaľ člen rodiny A neopustí dom rodiny B, je chránený.
Rozbiehanie turizmu v albánskych horách
Ernest nám ďalej rozpráva o tom, že sa v poslednom čase s miestnymi turistickými klubmi pokúšajú rozvíjať miestny turizmus a podporovať príchod zahraničných turistov. Mnoho turistov totiž vyhľadáva spôsob cestovania, kde môžu prenocovať a stráviť čas s miestnymi obyvateľmi. Samozrejme sú aj ochotní za to platiť. Ernestovi a jeho tímu sa však často stáva, že miestni obyvatelia nechápu, prečo za nimi niekto chce prísť a im za to aj platiť. Dokonca to berú ako urážku, že by hosť mal platiť za ubytovanie a jedlo. Ľudia mu tvrdili, že by radšej umreli od hladu, akoby mali prijať peniaze od hosťa. Neuveriteľné? Albánsko je proste krajina kontrastov.
Pestovanie marihuany
Určite ste počuli o legendárnej dedine Lazarat na juhu Albánska, kde prakticky každý pestoval marihuanu, neexistovala tam polícia a jediná dedina zásobovala marihuanou celú Európu. Lazarat bol nakoniec obsadený políciou, predtým však mafia spálila celú úrodu, hodnota ktorej sa odhadovala na 3 miliardy britských libier!
Problém to však nevyriešilo. Aj ostatní obyvatelia Albánska sa totiž dozvedeli o tomto veľmi lukratívnom obchode, epidémia sa teda rozšírila do celej krajiny a zisky z obchodu sa odhadujú v miliardách EUR. BBC uvádza, že kilogram marihuany vychádza na 100 až 200 EUR, marihuana je teda lacnejšia ako cigarety.
Čo sa v Albánsku mohlo spraviť inak?
Ernest tvrdí, že spôsob, akým sa v Albánsku robí turizmus – teda rezorty a apartmány na španielsky spôsob – bol nesprávnym krokom. Keď sa krajina otvorila svetu, nestál tu žiadny hotel a pláže boli úplne nedotknuté. Politici nemali povoliť tú chaotickú výstavbu domov, obytných domov a hotelov po krajine. Albánsko mohlo byť dovolenkovým rajom, oázou pokoja a nedotknutých pláží. Mohol byť vytvorený program turizmu, ktorý by bol udržateľný. Ak však každý túži rýchlo zbohatnúť, nejde to. Ďakujeme Ernestovi a lúčime sa. Ľutujem, že sme toho nenastopovali viac.
Vlorë a Durrës – dve mestá na pobreží
Obe mestá sú dôkazom toho, čo spomínam vyššie. Hotel na hoteli, lehátko na lehátku. Ako v Alicante alebo Benidorme. Navyše s odpadkami a ohorkami. Je jednoduché odlíšiť, ktoré domy tu stáli pred pádom opony a ktoré po. Ak má budova viac ako 4 poschodia bola postavená po páde komunistického režimu. Vo Vlorë to je takmer každá budova, hlavne tie pozdĺž pláže. Durrës je na tom podobne.
Stretnutie s Cleonom
Cleon je známy, ktorého som spoznal cez couchsurfing pred 4 rokmi. Vtedy žil v Tirane, teraz v Durrëse. Cleon je pôvodom z Guyany, vyrastal v USA a posledných 6 rokov žije a pracuje v Albánsku. Naučil sa jazyk, vyučuje angličtinu a venuje sa rôznym sociálnym projektom. Je veľkou atrakciou, pretože je černoch. Bývame neďaleko hotela Germany, v obytnom dome postavenom prednedávnom. Cleon vraví, že okrem neho v 8 poschodovom bloku pozná asi 3 rodiny, ostatné byty sú prenajímané turistom, v sezóne, ktorá tu trvá necelé 3 mesiace. Zvyšok roka je všetko prázdne.
Celá promenáda mesta Durrës (Rruga Pavaresia) je okrem toho plná reštaurácií, barov, supermarketov. Zaujímavé je, že miestami každý obchod sa volá rovnako, napr. Prizren alebo Gostivar. Cleon tvrdí, že to je preto, lebo albánska mafia tu za peniaze z drog a zbraní postavila a vlastní celé budovy. Prizren a Gostivar sú albánske mestá v Kosove a Macedónsku. Ľudia tu kladú obrovské nádeje do turizmu a dúfajú, že sa investície do nehnuteľností vyplatili. Uvidíme neskôr.
Apartmány sú síce nové, avšak stále pretrváva problém s vodou. Vo väčšine prípadov tečie voda 2 až 4 hodiny denne a preto Albánci na strechách svojich domov a bytov postavili rezervoáre a každý deň ich manuálne plnia vodou. Kontrasty sú všade.
Ktoré mestá sme ešte navštívili?
Táto časť je výrazne dlhšia ako ostatné a aby bol popis našej cesty Albánskom úplný, zhrniem kde sme ešte boli a čo sme videli/zažili:
Ak máte možnosť a chcete kúpiť originálny suvenír, zájdite do mesta Krujë. Je to bývalé hlavné mesto Albánska neďaleko od Tirany a Durrësu, postavené na kopci s krásnym hradom a starým centrom mesta. Môžete tu totiž kúpiť ručne tkaný koberec, dečky alebo artefakty s komunistických čias. Ak by som bol turista, určite si niečo kúpim.
Tiranë je MUST, vidieť je brutálny kontrast spoločnosti – vidiek je veľmi konzervatívny, za to Tirana veľmi otvorená, vyzerá to tu ako na Západe. Muži v oblekoch, ženy v kostýmoch, proste iný svet.
Berat – UNESCO mesto s typickými dvojposchodovými osmanskými domami a pevnosťou, v ktorej sú naďalej obývané domy. Krása!
Elbasan – Tadiaľ sme len prechádzali, mali sme prestúpiť na autobus do Macedónska. Nakoniec to bolo komplikovanejšie, pretože taký autobus nešiel. Odpešovali sme to nakoniec na kraj mesta, odkiaľ sme chceli stopovať. Zistili sme však, že tu stoja autobusy našim smerom. Nie na autobusovej stanici.
Ponaučenie: Neverte údajom na internete.
Čo sa nám páčilo:
Obrovská priateľskosť ľudí a ochota pomôcť.
Niektoré cesty sú síce stále zlé, Albánsko však spravilo obrovský krok vpred.
Neuveriteľná príroda a krajina spájajúca hory, more a pohostinnosť v jednom.
Čo sa nám nepáčilo:
Odpadky a exploatácia prírody.
Nespoľahlivá doprava, zároveň by to bez toho nebolo dobrodružstvo.
Vedeli ste, že...
... v Albánsku bol v časoch komunizme podiel mercedesov na cestách 100%-ný? Vláda totiž zakazovala privátne vlastníctvo a autá boli povolené len ako vládne limuzíny a taxíky.
... Albánsky jazyk nepatrí do žiadnej podskupiny Indo-Európskych jazykov? Podobne sú na tom napr. Grécky alebo Arménsky jazyk.
... Albánsky jazyk je jediný jazyk v Európe, ktorý používa oba typy hlásky „R“ – anglický a ten náš? Jednoduché „r“ znie ako to anglické a dvojité „rr“ ako to naše slovanské. Takisto Albánci používajú dva typy hlásky l (l a ll), dva typy hlásky č („q“ a „ç“) a dva typy hlásky dž („xh“ a „gj“)
http://www.telegraph.co.uk/news/2016/04/16/behind-the-murky-world-of-albanian-blood-feuds/
