David je na ceste zo Šabaca do Hercegu Nového k moru. Čiernu Horu pozná dobre, pracoval tu totiž ako architekt a staval hlavne pre Rusov skupujúcich nehnuteľnosti. Keď sme mu povedali, že ďalej smerujeme do Albánska, len neveriacky krútil hlavou. Srbi totiž majú s Albáncami svoju „históriu“.
Čierna Hora je v porovnaní s Bosnou a Hercegovinou podstatne viac turistická, a preto aj pre našinca známejšia krajina, ktorá nezávislosť od Srbska získala len nedávno a bez vojny. Najmä krásy tunajšej prírody (či mora alebo hôr) sú pre cudzincov hlavným magnetom.
V Hercegu Novom sme ostali noc v stane v neďalekom kempe a užívali si prvý deň pri mori. Ako sme neskôr zistili, voda je čistejšia a je tu podstatne menej turistov. Na druhý deň sme sa odviezli do Kotoru autobusom. Takto máte možnosť vidieť celý kotorský záliv a krásnu scenériu hôr navôkol. Tento záliv je takisto považovaný za najjužnejší fjord sveta. Okolo sa týčia vrcholy hôr až 1600 metrov nad úroveň mora.
Kotor – mesto mačiek a hordy turistov
Kotor je starodávne mesto, ktorého vznik sa datuje do druhého storočia pred Kristom. Mesto neskôr tvorilo obranný val Benátskej ríše a bolo preto aj patrične opevnené. Hradby začínajú prakticky od mora a tiahnu sa neuveriteľne vysoko do hôr. O 300 schodov vyššie dosiahnete opačný koniec pevnosti, odkiaľ sa vám naskytne krásny pohľad na mesto, záliv a okolité hory. Západne od pevnosti do hôr vedie peší chodník, ktorý sa cikcakovito šplhá až do sedla a vedie ďalej do vnútrozemia krajiny. Pre milovníkov mačiek je mesto rajom, mačky sú symbolom mesta a možno ich nájsť úplne všade.
Kotor je krásny a unikátny. To spoznali aj ľudia, ktorých tu je počas sezóny neúrekom. Denne tu navyše kotví jedna alebo dve výletné lode a mesto sa tak stáva nepriechodným. Ak máte tú možnosť, prejdite sa po meste skoro ráno, vtedy sú ulice ľudoprázdne.
Hory, hory, hory...
Návšteva Čiernej Hory by nebola návštevou bez hôr. Po Kotore sa vyberáme do Žabljaka na úpätie najvyššieho pohoria Durmitoru. Toto pohorie spĺňa všetky predpoklady na turistiku, ako ju poznáme u nás. Hlavné chodníky sú totiž dobre značené, dá sa prenocovať na salašoch (ktoré sú značené) a je možné si objednať sprievodcu alebo túru napr. na rafte v neďalekej rieke Tare. Navyše je možné okúpať sa v Crnom Jezere, ktorého voda je na svoju nadmorskú výšku nad 1500 m.n.mm. nadpriemerne teplá.
Poplatok za vstup do hôr sú 3 Eurá na deň. Dá sa však tomu vyhnúť, ak vyrazíte skoro ráno. Platiť za hory nás hnevalo hlavne pre odpadky a toaletný papier, ktorý bol po celom lese. Aj keď je väčšina významných trás značená, tie menej známe sú dobrodružstvom. Durmitor je v najvyšších polohách podobný našim Vysokým Tatrám a ak tam zídete zo značeného chodníka, môžete sa ocitnúť na mieste odkiaľ neviete ani dole, ani nahor.
Kto chce splaviť rieku Taru na rafte, pripravte sa zaplatiť asi 50 EUR na osobu. Trasa, ktorá nám bola ponúknutá, vedie od Ðurđevice Tare po prúde rieky. V auguste je však veľmi nízka úroveň vody a viacero ľudí nám potvrdilo, že to bola celkom nuda, ale za to výhľady boli krásne. Nám to za tých 50 EUR teda nestálo a rieku Taru sme si radšej pozreli z auta. Od Ðurđevice Tare sme sa stopom previezli horným tokom rieky Tary až do druhého významného biorezervátu – Biogradskej Hory. Diana a Danijela boli učiteľky a boli nadšené našou cestou okolo sveta.
Národný park Biogradská Gora sa vyznačuje najmä unikátnym lesom a je to najstarší chránený les Čiernej Hory. Vstupnou bránou je Biogradsko Jezero, kde sa dá kúpať a stanovať za poplatok. Pre nás bol problém, že okrem ubytovania (aj v bungalovoch) tu zatiaľ nie je žiadna reštaurácia ani obchod. Našťastie nám boli strážcovia prírody nápomocní a na druhý deň nám priniesli kúsok chleba.
Od Biogradského jazera je možné vybehnúť na jednu z okolitých planín, odkiaľ sa naskytujú krásne pohľady na okolité hory, najmä Durmitor a Prokletije na kosovsko-albánskej hranici. Vzhľadom na planinský charakter je vhodné mať zo sebou GPS alebo podobnú mobilnú aplikáciu. Značenie tu hore takmer neexistuje.
Popoludní sa vydávame pešo smerom k vlakovej zastávke Štitarička Rijeka, odkiaľ sa vlakom zvezieme do mesta Bijelo Polje a ďalej nočným rýchlikom do Belehradu. Je tu však jeden malý problém. Musíme prejsť jedným cestným tunelom, resp. okolo rieky alebo cez kopec. Na cestu sa pýtam policajta, ten mi potvrdí, že môžeme ísť lesnou cestou cez kopec. Stúpame teda do kopca, odkiaľ sa spustí brechot psov. Miruna začne stresovať a uteká späť dole. Psy nie sú priviazané a sú tri. Na kopci sú dva domy, niekto vychádza z domu, a tak kývnem na pána, aby prišiel ku mne. Pýtam sa ho na cestu, ukazuje naspäť dole. Ide s nami. Pri železničnej trati, ponad ktorú vedie chodník, schádzame ku koľajam a ja začínam tušiť, kadiaľ cesta vedie. Ujo sa ma pýta, koľko je hodín a keďže nám hodina praje, vchádzame do asi 140 metrového tunela. Miruna mala stres z toho, že nebodaj nejaký vlak príde a máme problém.
Neprišiel. Ujo sa s nami lúči a praje príjemnú cestu. Už len aby aj ten vlak došiel. Došiel, s meškaním, ale došiel.
Ideme do Belehradu.
Čo sa nám páčilo:
Jedinečná prírodná krása spájajúca more, hory a starobylé mestá.
Aj napriek tomu, že je Kotor preplnený turistami, je to jedinečné mesto, ktoré by mal každý navštíviť.
Čo sa nám nepáčilo:
Predražené cestovné na turistických trasách...napr. Kotor – Žabljak (160km) vás vyjde na 15 EUR + 1 EUR batožina.
Vstupné do národných parkov a pocit, že peniaze idú niekomu do vrecka a nie na zveľaďovanie NP.
Vedeli ste, že ...
...Čierna Hora je prvou „ekologickou“ republikou / krajinou sveta? V skutočnosti je krajina znečistená odpadkami rovnako ako iné balkánske krajiny.
...najhlbší kaňon Európy sa nachádza práve tu? Je to Kaňon rieky Tary a dosahuje hĺbku až 1300 metrov
...Čierna Hora od roku 1996 používa nemeckú marku a od roku 2002 euro? A to aj napriek tomu, že do roku 2006 bola súčasťou Federácie Srbska a Čiernej Hory s oficiálnou menou Dinárom?
