Po niekoľkodňovej prestávke u mojich ruských priateľov v Guanzhou sa vyberám stopom na sever. Cieľom je mesto Changsha (Čaňša) vzdialené asi 800 kilometrov. Stopovanie sa nezačína zrovna šťastne. Na diaľnici sa strhá lejak a ja narýchlo zastavujem hocijaké auto, aj keď nejde úplne mojim smerom. Zmoknutého ma vysádzajú neďaleko letiska, odkiaľ sa krkolomnou trasou cez záhony dostávam na správnu diaľnicu. V tom opäť začína liať a ja už neváham a bežím sa ukryť pod diaľničný most. Je už po štvrtej a ja som ešte ani poriadne nevyšiel z mesta. Po tom, ako búrka utícha, sa ma ujíma chlapík, ktorý ma odvezie ďalších 50 kilometrov. To už je pol šiestej a ja si vravím, že stopnem ešte jedno auto, ktoré ma dovezie na čerpaciu stanicu, kde sa najem a niekde v blízkosti prespím. Auto, ktoré zastavuje, však ide až do Changshe! JACKPOT! Pri tom som vôbec nemal v pláne do cieľa doraziť v ten deň. Po jednej v noci ma vodič vysádza a ja si narýchlo hľadám miesto, kde prespím v stane. Našťastie je už neskoro v noci a nikto na ulici, ináč by to vôbec nebolo jednoduché.
Na druhý deň sa stretávam so svojim hostiteľom Barrym. Barry pochádza z Pakistanu, vôbec však ako Pakistanec nevyzerá. Má svetlejšiu pokožku ako ja, zelené oči. Pochádza z horskej časti severného Pakistanu, kde sa hovorí lokálnym jazykom Pashtu. O svetlovlasých modrookých som počul aj v Tadžikistane. Vraj v týchto regiónoch ostali vojaci Alexandra Veľkého, ktorý počas svojej vlády prenikol až do pohoria Hindukúš. Barry mi vraví, že ho v Pakistane považujú za cudzinca. Nielen, že ako cudzinec vyzerá, neovláda ani oficiálny jazyk Pakistanu – Urdu. Barry žil viac než 10 rokov v Turecku, kde získal aj občianstvo a podnikal. Keď sa však konal pokus o puč, Barry sa rozhodol Turecko opustiť. Študoval totiž na jednej z Güllenových univerzít v Istanbule. Verí, že puč bol skutočný, zhodujeme sa však na tom, že spackaný. Barry v Číne žije necelé dva roky a pracuje – ako inak – ako učiteľ Angličtiny. Barry nie je jediným Pakistancom v Changshe. Len ja som ich spoznal aspoň 10. Drvivá väčšina ich tu študuje medicínu. Pakistanské štátne univerzity totiž prijímajú len tých najlepších a súkromné sú drahé, preto sa oplatí prísť do Číny. Obdivujem ich ako plynule ovládajú Čínštinu.
Pýtam sa mojich pakistanských kamarátov na situáciu v Pakistane. Všetci sa zhodujú na jednom, situácia sa každým rokom zlepšuje. Pomohla tomu najmä výstavba oplotenia na hranici s Afganistanom, čo znížilo počet samovražedných atentátov. Hory sú vraj prekrásne a bezpečné. V Pakistane práve prebehli voľby a nádej na zmenu. Súčasný prezident a premiér sa totiž objavili na tzv. Panama papers, čo vyvolalo vlnu nevôle medzi obyvateľmi.
Z Changshe sa spolu s Číňankou Den vyberáme na vidiek. Je príjemné opustiť veľkomesto a vydať sa za miestnymi. Vidiek sa podobne ako u nás veľmi nezachoval. Rodinné domy sú nové, avšak v krásnej scenérii ryžových polí a džungle. Ľudia sa tu však veľmi na tých v meste nepodobajú, sú nízki, chudí, opálení – skôr ako Vietnamci. Jeden starký nás pozýva na čaj a bajdžou – podomácky vyrobenú pálenku z ryže.
Z Changshe sa vyberám ďalej na sever. Stopovanie však vymieňam za jazdu rýchlovlakom, sen, ktorý si chcem splniť v Číne. Asi 800 kilometrovú vzdialenosť vlak prekoná pod 4 hodiny a väčšinu času sa pohybujeme nad hranicou 300 kilometrov za hodinu. Pre mňa zážitok na celý život a tých 50 €, čo som na to minul, určite neľutujem. V meste Zhengzhou (Džeňdžou) sa stretávam so svojou hostiteľkou Liu. Tá sa od septembra chystá študovať Češtinu na Karlovej univerzite v Prahe a je prvou osobou, ktorej sa súčasná Čína nepáči a chce odtiaľ odísť. Liu sa živí ručnou výrobou malých figúrok typu ANIME, ktoré sú v Číne veľmi obľúbené. Nie je to však žiadna tuctová záležitosť, figúrky dokáže vytvoriť presne podľa vašich predstáv.
Mesto Zhengzhou je zatiaľ najviac smogom znečistené mesto mojej cesty a je to ozaj cítiť. Pritom Čína na prvý pohľad nedáva dojem, že by to bolo až také zlé. Počas svojej cesty som videl množstvá veterných elektrární, motorky brázdiace mestá sú takmer výhradne elektrické, dokonca veľké množstvá autobusov MHD sú poháňané elektrinou. Nosnou formou prepravy je vysokorýchlostná železnica. Problémom však zrejme bude priemysel a neustále sa zväčšujúci podiel áut na cestách. Celé 3 dni smog ostáva a nenapomáha tomu ani výdatný dážď.
V Zhengzhou navštevujeme Námestie 7. februára (Erqi square) s dvojitou pagodou pripomínajúcou štrajk železničiarov z roku 1923. Okrem toho sa vyberáme do areálu výstavného centra, ktoré navrhol japonsky architekt a niektorí Číňania veria, že kruhový pôdorys tohto areálu symbolizuje japonskú vlajku a obrovský mrakodrap, ktorý postavili neskôr, symbolizuje rukoväť meča zarytého to tejto vlajky. Aká symbolika.
Z mesta Zhengzhou sa vyberám opäť ďalej na sever stopom do mesta Datong. Zastavuje mi prvý cudzinec Imran z Pakistanu a prvé policajné auto. Samotný Datong je ďalšie z rozvinutých čínskych miest. Majú aj centrum mesta obohnané hradbami, paradoxom však je, že vo vnútri je jedna polovica rozkopaná – stavajú tam novučičké staré mesto – a tá druhá sú moderné nákupné centrá a staré komunistické bytovky.
Z Datongu sa ďalej vyberám do hlavného mesta provincie Vnútorné Mongolsko, kde si zažiadam o vízum do Mongolska.
