Vystupujem v Haridwari, meste štátu Uttrakhand nachádzajúcom sa západne od Nepálu. Mojou prvou zastávkou bude mesto Rišikeš, ktoré je považované za mekku jógy. Scenéria sa oproti zvyšku Indie úplne zmenila. Nudné roviny s poľami a mestami nahradil kopcovitý reliéf s bujným rastlinstvom a živočíšstvom. Z hôr steká posvätná rieka Ganga, ktorá tu je stále krištáľovo-čistá, sem tam však stále zazriete kravy, psy, svine a samozrejme aj opice.
Izraelčan na skútri mi ponúka odvoz do časti Tapovan, kde som si zarezervoval ubytovanie. Zo začiatku sa mi však hostel vôbec nedarí nájsť, budovy sú postavené hlava na hlave, na každej z nich je aspoň desať nápisov od ubytovacích zariadení po reštaurácie. Po hodine sa mi konečne podarí správnu budovu nájsť. Konečne! Až kým si nevšimnem, že strecha hostela je v plameňoch. Ľudia aj s batožinami utekajú z budovy, niektorí úplne vystresovaní. Vraj sa oheň rozšíril zo strechy, kde je kaviareň a kuchyňa. Oheň sa neuveriteľne rýchlo šíri ďalej. Behom ani nie piatich minút horí aj strecha toho (neskôr sa objasnilo) môjho hostelu. Plamene šľahajú vysoko do vzduchu. Ľudia z ďalšej budovy sa vedrami pokúšajú ten oheň aspoň sčasti uhasiť. Po asi pól hodine, keď už vyzerá byť po všetkom, prichádza prvé hasičské auto. Vystúpia traja „hasiči“ v džínsoch a začnú ťahať hadice na strechu. Kým oni hasia budovu, odkiaľ sa oheň rozšíril, začína horieť už tretia budova. Po hodine je viac menej po všetkom, idem sa teda spýtať, čo s mojim ubytovaním. Recepčný mi vraví, nech si radšej nájdem náhradu. Na druhý deň sa vraciam do hostelu, pretože som si sem nechal poslať novú bankomatovú kartu. Aj po dni je všade cítiť zápach sadze, aj napriek tomu však hostel ani ten druhý neuzavreli. Aj keď to spočiatku vyzeralo tak, že sa oheň šíril len po streche, ten zničil aj počítače na prízemí. Poistenie samozrejme nemajú. V hosteli, odkiaľ sa oheň rozšíril, horela aj batožina. Nikomu sa však našťastie nič nestalo.
Rišikeš je fakt pekné miesto na trávenie voľných chvíľ v Indii. Je tu trochu väčší kľud. Množstvo cudzincov, ale aj miestnych sem prichádza za jógou a hlbším poznaním. Stretnete tu množstvo voľnomyšlienkárov, ezoterikov, šarlatánov. Dokonca vidím bilbord, ktorý ponúka liečbu rakoviny alebo AIDS pomocou meditácie. Pre našinca niečo nepredstaviteľné. Stretávam Ivana a Žeňu, Ukrajinca a Rusa, ktorý sa ezoterikou živia. Ivan je tréner meditácie v Kyjeve a Žeňa predáva ezoterické veci v Novossibirsku. Sprevádzam ich pri nákupe kameňov, čo je pre mňa veľmi čudná skúsenost. Chlapci mi objasňujú, že každý kamienok, ktorých je v obchodoch kopa, má svoju špecifickú energiu. Pýtajú sa ma, či mám svoj vlastný kameň. Ja žiadnu energiu necítim, vravím. V jednom okamihu Žeňa dokonca vyťahuje tie kovové paličky, ktorými sa vraj dá nájsť voda. Pri pozitívnej energii sa totiž paličky pohnú od seba. Toto je príliš aj na mňa. Faktom však je, že takýchto obchodov je v Rišikeše neúrekom a pre mňa bezcenné kamene predávajú za 10 rupií (0,12€) za gram.
Okrem tohto typu ľudí je tu ešte jeden druh, ľudia, ktorí sem pricestovali za jógou, teda časťou zaoberajúcou sa cvikmi. Títo ľudia tu trávia mesiace. Ráno cvičia jógu a zvyšok dňa vylihujú a fajčia trávu. Trávu je asi ľahšie zohnať ako toaletný papier. Postávajúci mladíci, predavači v obchodoch, ale aj hinduistickí mnísi, ktorí na tom fičia non-stop. Mníchov je v Rišikeše mnoho, veľa ich tu žije rovno pri rieke, iní žijú v jaskyniach alebo v džungli. Pri svojich potulkách stretávam jedného z nich. Na rozdiel od zvyšku vyzerá inteligentne, je čistý. Stretávam ho v lese, kde pán zametá asfaltovú cestu, kadiaľ nechodia takmer žiadne autá. Pýtam sa ho, prečo to robí. Prečo práve tu? Je to vraj jeho dobrovoľná práca. Pôvodne pochádza z Delhi, ale už tri roky žije v Rišikeše, u roľníkov v pralese. Medituje, zametá cestu, žobre. Byť pustovníkom je v Indii pocta. Rád by som vedel, aký život mal v hlavnom meste a čo ho k tomu viedlo.
Z Rišikešu sa ďalej vydávam do dediny Guptkaši. Ak chcete vidieť zlé cesty, vydajte sa sem. 180 kilometrová trasa trvá 9 hodín. Zákruta za zákrutou, cesta sa vinie horným tokom Gangy, zvodidlá síce sú, nie však vždy. Na úzkej ceste sa často autá ani nevyhnú, do toho ešte treba pridať zosuvy pôdy a úpravy vozovky a obraz je ucelený. Guptkaši na mape turistu neexistuje. Ja som sa sem vybral na návštevu školy, ktorú spoluzakladala Džaja, moja hostiteľka cez couchsurfing.
Pred siedmimi rokmi tu totiž nadšenci alternatívneho vzdelávania zrekonštruovali jeden z pôvodných roľníckych domov a prevádzkujú tu niečo ako internátnu školu pre deti z okolitých dedín a miest. Táto škola sa od tých bežných líši takmer v úplne všetkom. Neexistujú tu preplnené triedy, ako v bežných indických školách. Takisto interagujú dospelí s deťmi na jednej úrovni, snažia sa teda eliminovať prejavy hierarchie typu učiteľ má vždy pravdu, resp. keď hovorí dospelý, ostatní musia počúvať. Aj medzi deťmi vládne vzájomný rešpekt. O všetko sa dokážu podeliť, konflikty tu takmer neexistujú.
Koncept je navyše postavený na tom, aby sa deti vzdelávali v tom, čo v živote budú najviac potrebovať. Okrem indického a anglického jazyka a matematiky sa učia aj veľa o poľnohospodárstve a recyklácii. K dispozícii majú relatívne veľkú knižnicu, pomocou ktorej sa ďalej môžu vzdelávať v čomkoľvek, čo ich zaujíma. Samotné vyučovanie väčšinou prebieha vonku v prírode, kde sa deti venujú aj praktickej časti, nielen tej teoretickej.
Okrem učenia sa deti podieľajú na varení, umývaní riadu, starostlivosti o dobytok a ďalších domácich prácach. To celé prebieha automaticky, nikto sa s nikým neháda, kto je dnes na rade. Zvyšnú časť dňa sa deti venujú meditácii, jóge, umeniu a samozrejme hrám. Veľa sa tu tancuje, spieva, kreslí. Všetko, čo sa v našom školskom systéme eliminuje ako zbytočné a pridáva sa ďalšia matematika a cudzie jazyky.
Aj v Indii sa prehlbuje problém vymierania vidieka. Formou médií sa pretláča predstava, že život v mestách je dokonalý. Mladí ľudia tak odchádzajú a neskôr zisťujú, že nie všetko je tak ružové a že na takýto život vôbec neboli pripravení. Džaja a jej podporovatelia sa naopak snažia svojim deťom vštepovať to, že život na vidieku ponúka všetko potrebné. A to celé v krásnej, divokej scenérii, za ktorú by iní ľudia boli ochotní zaplatiť nemalé peniaze. Navyše do dediny sem-ram zavítajú aj leopardy :) Kto by tu nechcel žiť?
Mojou poslednou zastávkou pred odchodom do Nepálu je mesto Varanasi známe svojou spiritualitou po celom svete. S takmer 10-hodinovým meškaním, ktoré vlak nabral na trase dlhej ako z Košíc do Prahy, konečne dorážam do mesta, ktoré je známe najmä spaľovaním mŕtvych, ktorí sa tak vydávajú na konečný život v nirváne. Na rieke Ganga, ktorá je podľa očakávaní veľmi špinavá a aj napriek tomu sa v nej ľudia kúpu a umývajú, dokonca umývajú svoje oblečenie, sú dva spaľovacie ghaty a množstvo nachystaného dreva v ich okolí. Drevo sa dováža z celej Indie a podľa bohatstva mŕtveho sa na spaľovanie používa druh a množstvo dreva.
Samotný akt spaľovania tela je veľmi bizarný. Na bambusovom podnose pozostalí prinesú mŕtveho a symbolicky ho polejú vodou z rieky. Mŕtvy je zabalený v žltom rúchu s kvetmi. Na samotnú hranicu ukladajú len jeho telo a ostatné veci odhodia bokom, kam dobehnú kravy pochutnávajúce si na kvetoch, ktoré mal mŕtvy na krku. Oheň, ktorým sa hranica podpaľuje, tu vraj horí už 3500 rokov od čias, keď boh Šiva opustil na tomto mieste tento svet. Celá kremácia je sprevádzaná hudbou pripomínajúcou diskotéku z deväťdesiatych rokov. Popol sa nakoniec vysype do rieky a rituál je ukončený. Takýchto kremácií je tu denne veľmi veľa, asi desať kremačných miest tu horí takmer bez prestania, záujem je totiž obrovský.
V noci sadám na vlak do Gorakhpuru a odtiaľ sa autobusom dostávam na hranicu s Nepálom.
