V Esfaháne už na nás čaká náš hostiteľ Mehran, ktorý síce nevie poriadne po anglicky, dorozumieť sa však vieme. Mesto Esfahán je známe najmä svojimi mostami ponad rieku Zájanderúd. Rieka je však už polroka vyschnutá. Najkrajšou časťou je známe námestie Ajatolláha Choméjního s dvoma mešitami a jedným kráľovským palácom. Všetko obložené krásnymi modrými kachličkami lemovanými zlatými nápismi v Arabčine. Esfahán má okrem toho aj početnú kresťanskú menšinu Arméncov, ktorí tu majú vlastnú štvrť a niekoľko kostolov.
Miruna je už od Qomu nachladnutá, tak spolu s Mehranom ideme k doktorovi, aby ju vyšetril a niečo predpísal. Na príjme to funguje nasledovne. Pri vstup je treba zaplatiť poplatok za návštevu lekára, čo je necelých 5 EUR (240000 rialov). Potom treba čakať, kým nie ste na rade. Samotný pobyt u lekára netrval viac ako 5 minút, lekár zmeral tlak, teplotu, pozrel na hrdlo. Tlak meral cez oblečenie. Nakoniec Mirune predpísal nejaké antibiotiká, sirup na kašel a pod. Všetky lieky stáli asi 5 EUR. To celé bez poistenia, ktoré sa u Miruny vzťahuje na čiastky vyššie ako 70 EUR.
Mehran nás takisto pozýva na oslavu jaldskej noci. Jaldská noc je oslavou najdlhšej noci v roku z 21. na 22. decembra. Stretáva sa široká rodina, pričom sa je mnoho ovocia, pije čaj a zabáva sa. Špeciálnou je táto noc pre budúcich manželov, hlavne mladík si musí siahnuť hlboko do vrecka a svojej žene kúpiť drahé oblečenie na zimu. Aj napriek tomu, že je tanec a spev vo verejnom priestore zakázaný, Iránci sa vedia poriadne odviazať, a to aj bez kvapky alkoholu. Zo začiatku sa zabávajú hlavne muži, no pridáva sa aj väčšina žien a dievčat a ja ako cudzinec sa stávam stredobodom pozornosti. Každá Iránka chce tancovať so mnou. No odmietnuť nemôžem. Všetci sa náramne zabávame do druhej v noci. Rozprávam sa s Jašarom, ktorý vyrastal v Európe a okrem Angličtiny hovorí plynule aj po rusky a taliansky. "Pozri sa na týchto ľudí. Toto je dôkaz, že sa chcú baviť, tlieskať a spievať", hovorí. Politika je pre ľudí katastrofa, krajina je bohatá, no jej ľudia z toho nemajú absolútne nič.
Z Esfahánu sa ďalej vezieme do Širázu, takisto VIP autobusom. Širáz má inú architektúru mešít, kupoly sú užšie ako tie, ktoré sme videli doteraz. V meste sú 3 hrobky svätých, bratov jedného z emámov. Prvý komplex, kde sú pochovaní dvaja bratia, je prístupný len so sprievodcom, a to len na nádvorie, do hrobky ako inoveriaci nesmiete. V hrobke tretieho brata to však nie je problém. Môj sprievodca hovorí po nemecky. Všetko mi pekne vysvetlí a dlho debatujeme. Nakoniec mi vraví, že si mám od svätého niečo priať a ak sa to splní, mám konvertovať na šítsky islam. Tak si niečo želám. Kto vie, či nebudem moslim, kým sa vrátim :)
Must-see v Širáze je tzv. ružová mešita známa krásnymi farbami, ktoré sa za slnečného svetla dostávajú do vnútra. Je to ozaj nádherné. Hrobky Hafeza a ďalších básnikov sme nenavštívili, za 4 eurá vstup nám to vôbec nestálo. Zároveň prešli 2 týždne od mojej žiadosti o tranzitné vízum cez Turkménsko. Asi na 8. krát sa konečne dovolám, kde oznamujú, že všetko je OK a môžem si víza prevziať. Pán na telefóne mi dokonca oznamuje, že v systéme nie je zadaný dátum príchodu a odchodu, preto môžem zadať dátumy nanovo. Teším sa, avšak po chvíli si vravím, že by som sa mal tešiť až keď bude vízum vlepené aj v pase. Pri Turkménsku človek nikdy nevie.
Z Širázu sa ďalej presúvame späť do Jazdu, mesta v púšti. Prvýkrát spíme v Iráne v penzióne a prvýkrát máme aj posteľ. V Iráne je totiž bežné robiť všetko na zemi – spať, jesť, debatovať. Jazd je postavený z hlinených tehál, čo je na jeho rozmery naozaj vzácne.
Z Jazdu sa nočným vlakom ďalej presúvame do mesta Bandar Abbas ležiaceho na juhu krajiny a odtiaľ loďou na ostrov Qešm. Tešíme sa na tridsatstupňové horúčavy a kúpanie v mori.
