Na ceste do severovýchodného Mašadu sa zastavujem v meste Kerman, kde sa stretávam so svojim hostiteľom. Mustafa je tridsiatnik žijúci vo vlastnom byte. Čo je na Slovensku úplne bežné, je však v Iráne asi okrem Teheránu skôr výnimka. Aby toho nebolo dosť, Mustafa je aj rozvedený a dokonca má priateľku, s ktorou nie je ženatý. Priznáva, že o jeho priateľke vie len úzka skupina jeho kamarátov.
Kerman je známy hlavne vysokými horami a veľmi nehostinnou púšťou Daš-e-Lút, kde namerali najvyššiu prízemnú teplotu vôbec. Dokonca tu každoročne usporadúvajú ultramaratón s dĺžkou 250 km v šiestich etapách. Miesto je krásne. Široko-ďaleko ani živej duše, krásne pieskovcové útvary podobné tým v známom Monument valley.
Na druhý deň sadám do nočného vlaku smer Mašad. Vlak je plný Afgancov v typickom oblečení, snažia sa so mnou komunikovať, perzsky som sa však až na asi 50 slov nenaučil a tak sa ako vždy len usmievam. Zatiaľ som sa s tým v Iráne nestretol, ale náš vlak stojí na stanici a všetci sa hrnú do neďalekej mešity, aby sa pomodlili. Sprievodca stanovište opustiť nesmie, ten sa modlí rovno na nástupišti.
V Mašade prší. Dážď vidím po prvýkrát od Šanliurfy. To bolo pred mesiacom. Stretávam sa s mojimi hostiteľmi Šabnam a Húmanom. Tiež veľmi netradiční ľudia. Štyridsiatnici bez detí so záľubou pre varenie, hlavne európskych jedál. V Mašade prvýkrát vidím supermarket so Západnými potravinami. Nutela, arašidové maslo, všetko, čo si človek praje. Avšak aj za tomu primerané ceny.
Húman pracuje pre ropnú spoločnosť a aj napriek tomu, že peňazí majú dosť, plánujú vycestovať do Kanady a založiť si rodinu tam. Ako mnoho Iráncov si vážia slobodu oveľa viac ako svoj zabezpečený život plný príkazov a zákazov.
Mašad je druhé najväčšie mesto v Iráne a najvýznamnejším miestom pre šítsky islam v tejto krajine. Svätyňa emáma Rezu je centrom šítskych pútnikov z celého sveta. Areál je obrovský s mnohými mešitami, samotnou hrobkou a niekoľkými múzeami. Ako v každej inej svätyni v Iráne, aj tu smú ženy vstúpiť jedine v čádore. Dokonca aj fontánka s pitnou vodou je pre mužov a ženy oddelená. Pretože som s miestnymi, môžeme sa po areáli pohybovať bez sprievodcu. Dokonca sa bez povšimnutia dostávame do vnútra k hrobke. Kopa ľudí, každý sa chce dotknúť hrobky. Fotenie je zakázané, to však nikoho nezaujíma. Na záver sa ešte zúčastňujeme večernej modlitby. Škoda len, že prší, inak by sa aj na nádvoriach rozprestrel červený koberec a modlilo by sa aj tu. Aj tak je to však zaujímavý zážitok.
Svätyňa emáma Rezu je podľa slov Húmana veľmi bohatá organizácia. Okrem toho, že v areáli svätyne nájdete polikliniku, kde sa môžete dať zadarmo ošetriť, je tu aj reštaurácia pre potrebných. Organizácia však okrem toho vlastní aj obrovské množstvo pozemkov a iných nehnuteľností, a preto je takmer nemožné v Mašade kúpiť dom alebo byt.
Spoločne s Húmanom sa vyberáme na turkménsky konzulát, kde mi dúfam konečne vydajú moje tranzitné vízum. Aj keď otvárajú o 8:30, až o deviatej tam aj niekto je. Milá pani za okienkom mi ešte raz dáva vyplniť žiadosť, ktorú som už vypĺňal v Teheráne. Zaplatím 55 dolárov a dostávam turkménske vízum. Konečne.
Keďže sa do Turkménska vydávam až zajtra, strávime spoločne s Humánom a Šabnam posledný deň v dedinke Kang, ktorá je stará 3000 rokov. Kang je postavený v úzkej doline a domy siahajú až vysoko na kopce. Sú postavené tak, že strecha jedného domu je zároveň dvorom domu nad ním. Úzkou uličkou sa dostávame k miestnemu penziónu, kde podávajú čaj a teplé jedlá a samozrejme je možné sa tu aj ubytovať v autentických, starobylých izbičkách.
Na druhý deň sa autobusom prepravujem do Qučanu a odtiaľ zdieľaným taxíkom do prihraničného Badžgiránu. Moja turkménska odysea sa začína.
