Kým na ostrove Hokkaido som sa diaľniciam vyhnúť mohol, tu na oveľa rozľahlejšom ostrove Honšú si to už dovoliť nemôžem. Z internetu zisťujem, že jediný legálny spôsob, ako na diaľnici stopovať, je využívanie tzv. parking areas alebo väčších service areas, teda parkovísk. Funguje to. Tu prvýkrát skúšam používať tabuľu s nápisom mesta, kam mám namierené. Doteraz som používal výhradne palec hore. Je to efektívnejšie, pretože vodiči vedia presne, kam máte namierené. Problém totiž je v tom, že ak as nepochopíte, vodič vám mimo parkovísk nemá kde zastaviť a zvezie vás tak zase mimo diaľnicu, odkiaľ je dostať sa späť podstatne ťažšie. Za jeden deň teda prejdem 400 kilometrov až do mesta Sendai, odkiaľ sa po prenocovaní v stane vyberám do neďalekej Jamagaty, kde prespím u svojho hostiteľa Kazujukiho a jeho rodiny. Ako už je na couchsurfingu zvykom, Kazujuki nie je typický Japonec. Chlapec má len 23 rokov a už videl polku sveta. Keď mal 19, vybral sa do francúzskeho Lyonu študovať Francúzštinu. Letieť tam by však bola nuda a tak až do Francúzska odstopoval, čo mu trvalo dva mesiace. Obdiv. Ja to tvrdím stále, stopovanie je jednoznačne najlepším spôsobom transportu pre cestovateľov.
Z Jamagaty sa ďalej vyberám do hlavného mesta Tokia. Najprv som váhal, nakoniec ma však presvedčil Kazujuki. Odporúča mi ísť do Jojogi parku a tam prenocovať v stane. Park má totiž vlastných obyvateľov a nebude to problém. Po prenocovaní na predmestí Tokia pod železničným mostom ma môj posledný šofér vyhadzuje rovno pred Jojogi parkom. Po preskúmaní parku však žiadne mestečko pre bezdomovcov nenachádzam. Až na druhý pokus – mestečko je skryté v zalesnenej časti na západe parku. Niektorí majú bežné stany prikryté modrými plachtami, je tam však aj niečo ako skleníkový domček. Na youtube som našiel, že tam žije nejaký umelec. Časť tokijských bezdomovcov žije na ulici dobrovoľne ako protest proti neúnosným cenám nehnuteľností. Neďaleko odtiaľ sa nachádza areál so športovými ihriskami a bezplatnými skrinkami na batožinu. Ja si tak bezplatne nechávam všetku svoju batožinu tam a vydávam sa na prechádzku mestom.
Večer sa vraciam do Jojogi parku a nachádzam vhodné miestečko na prenocovanie. Ráno o 5:30 mi však niekto klope na stan. Strážnik parku mi po anglicky hovorí, že tu spať nesmiem. Asi nemám povolenie na pobyt, smejem sa. Stretávam sa s Misako, Japonkou, ktorú som stretol v nepálskej Pokhare. Tá vyrastala vo Švajčiarsku, jej Angličtina je dokonalá a jej pohľad na svet takisto veľmi odlišný od bežného Japonca. Predtým než začala pracovať sa najprv vybrala do Nepálu a do Indie, kde absolvovala 10-dňový kurz meditácie, pričom celých 10 dní sa s nikým nesmiete zhovárať. Potom sa vydala do Európy, kde absolvovala túru El Camino de Santiago. Misako potvrdzuje, že pracovná kultúra v Japonsku je taká, ako o nej počujeme aj v Európe: zamestnanec musí do práce prísť pred šéfom a odísť až po ňom, japonské firmy robia nábor zamestnancov už v apríli, teda v čase, kedy študenti ukončili štúdium na vysokej škole, v Japonsku nie je bežné podať výpoveď a väčšina zamestnancov preto celý svoj život pracuje v jednej firme, atď. Misako však našťastie pracuje vo francúzskej spoločnosti a pravidlá sú jednoznačne miernejšie. Takisto však rozmýšľa nad inými krajinami a v Japonsku sa dlho ostať nechystá.
Misako spomína ďalšie zaujímavé veci o pracovnej disciplíne v Japonsku: Kým v Európe sa každú voľnú chvíľu hráme s našimi telefónmi alebo čítame noviny (pozdravujem svojho posledného zamestnávateľa), v Japonsku je toto tabu. Japonci totiž každú prácu berú veľmi zodpovedne. Aj úplne bežný pracovníci na ulici – stavbári regulujúci dopravu alebo pracovníci spočítavajúci pohyb chodcov na ulici – sa svojho telefónu nedotknú. Čo ak sa práve v ten okamih niečo stane alebo nezapočítam toho jedného človeka prechádzajúceho po ulici? Na druhej strane som však často videl hasičov precvičujúcich záchranné úkony. Proste v práci sa pracuje.
Veľkým paradoxom na japonských uliciach je množstvo pracovníkov dbajúcich na bezpečnosť. Kým Japonsko je v mnohých smeroch veľmi technologizovaná spoločnosť, v blízkosti stavieb je rádovo niekoľko pracovníkov upozorňujúcich na stavenisko alebo regulujúcich premávku, a to vrátane premávky pešej.
Druhú noc v Jojogi parku som už na strážnika pripravený. Znova nenápadne a za tmy rozkladám stan a o piatej ráno - pred príchodom strážnika - nenápadne miznem. Predo mnou je úloha opustiť Tokyo.
