Tentokrát sa mi fakt zadarilo: na parkovisku neďaleko Hirošimy sa v priebehu piatich minút zastavuje pán a ponúka mi odvoz až na ostrov Kjúšú vzdialený 300 kilometrov. Pán sa volá Sumio a spolu so svojou manželkou a dcérou sa vracajú z výletu v Hirošime. Sumio hovorí plynule po anglicky a ponúka mi nocľah u seba v dedinke Kanda. Sumio je pôvodne učiteľ, pred odchodom do dôchodku však presedlal na pestovanie ryže a ukazuje mi svoje políčka. Ako väčšina potravín, aj ryža je v Japonsku riadne drahá, očividne sa však z malého poľnohospodárstva dá vyžiť.
Na druhý deň ma Sumio vezie na diaľničné parkovisko do Jukuhaši, odkiaľ ďalej stopujem do mesta Bepu známeho svojimi horúcimi prameňmi. Neďaleko odtiaľ sa nachádza kemping Šidaka ukrytý pri malebnom jazere v horách. Jednoznačne najkrajší kemping mojej cesty.
Z Bepu sa opäť vraciam do mesta Kitakjúšú, kde na mňa čaká Sakura a jej rodina. Manžel Juki pracuje v škole ako manažér a spomína ďalšie zaujímavé praktiky pracovného života v Japonsku. Pracovný týždeň od pondelka do soboty, často je však do práce privolaný aj nedele a v Japonsku sa nesluší spochybňovať rozhodnutia šéfa. Letné prázdniny? Zabudnite, je čas na rôzne kurzy a školenia. Sám Juki priznáva, že Japonci sú až príliš puntičkárski a tým pádom aj časovo veľmi neefektívni. Vtipné na tom celom je, že Juki odjakživa chcel byť hudobníkom, mal vlastnú kapelu, aj on však musel ustúpiť zárobku a pohodlnému životu. Ich syn Halki má sedem a už hrá krásne na klavír a hovorí plynule po anglicky ako rodený Američan. Vrcholom návštevy u Sakury a jej rodiny je oslava narodenín Jukiho otca, ktorý má síce 60, vyzerá však skôr na 50. Takisto ako jeho syn aj on je hudobne veľmi nadaný.
Z mesta Kitakjúšú sa vyberám do poslednej zastávky mojej cesty po Japonsku – do metropoly Fukuoka. Tu plánujem prespať v prístave a na druhý deň vyraziť loďou do juhokórejského mesta Pusan. Nakoniec ma však opäť vyháňa strážnik a ja nachádzam útočisko v malom parku vedľa prístavu. Vo vysokej tráve som úplne krytý a cítim sa ako nindža. Ráno, keď sa balím, zbadá ma pán, ktorý si neďaleko trénuje odpaly na golf. Usmeje sa, prehodí pár slov a kýva mi na odchod.
Moja 55 dňová cesta naprieč celým Japonskom sa chýli ku koncu. Som rád, že som túto krajinu navštívil a stretol množstvo zaujímavých a priateľských ľudí. Japonsko bolo skutočnou cestovateľkou výzvou, keďže ide jednoznačne o najdrahšiu krajinu mojej cesty doposiaľ a ja som dokázal minúť menej ako v takej Indii, kde sú reálne náklady na život oveľa oveľa nižšie. Jedine v Tadžikistane som minul ešte menej. Ako som to dokázal?
Základom každého ultra low cost cestovania je stopovanie a bezplatné ubytovanie. Kým koncept stopovania je jasný, bezplatné ubytovanie môže byť rôznorodé. Najčastejšie sa hovorí o couchsurfingu, čo je aj pre mňa jednou z najlepších foriem ubytovania. Couchsurfing však nie je rovnako rozšírený všade alebo je ťažké niekoho nájsť práve pre obľúbenosť danej destinácie. Preto je vhodné byť pripravený na ďalšiu alternatívu bezplatného ubytovania – stanovanie. Japonsko je ideálna krajina na stanovanie najmä pre svoju rozvinutú sieť kempingov, za ktoré sa síce často platí, ja osobne som však nikdy nezaplatil viac ako 500 jenov na noc (4 €) a často boli mnou navštívené kempingy úplne zadarmo. Časom som však prišiel na to, že na krátkodobé prenocovania poslúži hocijaký park alebo les v blízkosti miest resp. diaľnic, ak som stopoval. Kempingy som teda postupom času začal využívať len ak som sa chystal ostať aspoň na dve noci a oddýchnuť si.
Tretím významným bodom je stravovanie. Cena jedla v reštaurácii sa začína pri 5 €, za čo dostanete tak maximálne polievku (ramen). Keďže som vysoké ceny jedla očakával, predzásobil som sa a z Ruska som doviezol asi 6 kilogramov obilných produktov na varenie kaše. Ovsená, jačmenná, kukuričná kaša a pšeno stoja v Rusku v priemere 50 centov na kilogram. Nevýhodou však bolo, že som tých 6 extra kíl musel všade so sebou vláčiť, môj chrbát si však na to zvykol veľmi rýchlo. V samotnom Japonsku však existuje obrovská sieť tzv. convenient stores, kde sa dajú kúpiť hotové jedla za zlomok ceny oproti reštauráciám, niekedy dokonca pod 1€. Navyše je v každom meste viacero veľkých supermarketov, kde sa da kúpiť jedlo ešte lacnejšie. Mne sa osvedčil AEON Mall, ten má totiž sekciu s vyprážaným mäsom a rybou, ktoré pripravujú priamo tam. Okrem toho majú tieto nákupné centrá bezplatné skrinky, kam som si odkladal svoje veci.
Oproti lacnejším destináciám na juhu Ázie malo Japonsko pre mňa dve veľké výhody navyše. Počasie tu je mimo leta takmer ideálne. Síce často pršalo, nebolo nikdy príliš zima alebo príliš teplo. Práve horúčavy odrádzajú od stanovania v tropických krajinách a aj keď je ubytovanie lacné, výdavky sa nazbierajú rýchlo. Druhá výhoda je práve vysoký životný štandard a tým aj ceny v Japonsku. Je to síce paradox, ale práve to, že je tá krajina pre normálneho turistu tak extrémne drahá, motivuje k väčšej obozretnosti. Kým v lacných krajinách je motivácia stopovať nižšia, veď za pár eur sa môžem odviezť vlakom, v Japonsku cesta vlakom okrem tých prímestských neprichádzala do úvahy. Precestoval som asi 4000 kilometrov z čoho len asi 200 km verejnými dopravnými prostriedkami (hlavne loďou medzi ostrovmi Hokkaidó a Honšú), 19 nocí som prenocoval u hostiteľov cez couchsurfing a zvyšné v stane v kempingoch alebo mimo nich. Najvzácnejšie však boli dve pozvania na prenocovanie od mojich šoférov.
Za 55 dní cestovania po Japonsku som minul necelých 380 €, teda v priemere pod 7 € denne. Dokázal som tak, že hocijaká krajina sa dá precestovať lacno, ak má človek dostatočnú motiváciu a že cestovanie samé o sebe si môže dovoliť každý. Viem si však predstaviť, že by ma moji ruskí a ukrajinskí kolegovia vysmiali s tým, že som minul príliš veľa.
Japonská spoločnosť je špecifická a v rámci Ázie jediná skutočne organizovaná spoločnosť. Práve disciplinovanosť a zmysel pre spoločnosť spravili z Japonska to, čím je dnes. Japonsko je najrovnostárskejšia krajina sveta a verím tomu, že ak by niekde mohla fungovať myšlienka komunizmu, bolo by to práve v Japonsku. V čom by sme sa však mali od Japoncov jednoznačne učiť, je separovanie odpadu. Je úplne bežná prax, že krabice od mlieka sa umyjú, rozrežú a viažu spolu s ďalšími do zväzkov. Plastové časti, hlavne viečka, sa separujú oddelene. Takto sa to robí so všetkými recyklovateľnými odpadkami (sklo, plasty, papier, plechovky). V Japonsku som si takisto spomenul na európsku mántru, že bežný človek, ak v priebehu 25 metrov nenájde odpadkový kôš, odhodí odpadky na zem. V Japonsku nie sú odpadkové koše na verejných priestranstvách vôbec a napriek tomu je tu čisto. Berte preto aj vy svoje odpadky domov.
