Aj keby som sa oveľa radšej vybral do Kórey severnej, budem si musieť vystačiť s tou južnou, raz snáď bude možné túto krajinu navštíviť samostatne a vidieť jej realitu. Zvyknutý nemíňať peniaze zbytočne, vyberám sa 6 kilometrov z prístavu do mesta pečo. Po dvoch mesiacoch sa znova chystám do hostela, tu sa dá ubytovať za 5€, čo je akceptovateľné. Už na prvý pohľad je Južná Kórea od Japonska veľmi odlišná. Cítim to v nose. Na ulici sa predávajú potraviny, pouličné jedlo a lacné čínske oblečenie. Predavači jedia rovno na ulici a ja sa tu znova cítim ako v Číne alebo vo Vietname. Na chvíľu si nie som istý, či som tu správne. Druhý veľký rozdiel sú autá. Kým v Japonsku sa často stretávam s tzv. vagónmi, hranatými malými autami, Juhokórejčania si potrpia na veľké sedany, najčastejšie Kia alebo Hyundai.
V hosteli sa stretávam s Yeekay, malajzijskou stopérkou, ktorú som stretol v Japonsku. Pracuje v hosteli ako dobrovoľníčka a neskôr sa chystá do Európy. Samotný Pusan ma neohúril a je mi čudné, že mesto bolo tripadvisorom vyhlásené za TOP1 miesto na návštevu v Ázii.
Z Pusanu sa po 4 dňoch vyberám stopom na sever. Stopovanie tu je podobne ako v Číne nový pojem, nečakám však ani 10 minút a zastavuje mi týpek v mojom veku a vezie ma do mesta Daegu. Na okraji mesta však začínajú problémy so stopovaním. Najprv sa rozhodnem prejsť pešo na najbližší vjazd a keď sa chystám stopovať pri mýtnej bráne, pribehne ku mne pracovníčka a vyhodí ma odtiaľ. Peši míňam ovocné sady, kde ku mne pribehujú miestni a nabalia ma ovocím. Cestovateľa tu očividne nevideli. Na ďalšom vjazde mám problém iný. Komplikovaná križovatka a žiadne bezpečné miesto na stopovanie. Nakoniec sa teda rozhodujem zájsť do mesta a prespať v hosteli. Tu stretávam ďalších cudzincov a miestnych Kórejcov. Spomínam si na Džaehaka, učiteľa z Kórey, ktorého som stretol v Turkménsku. Ten spomínal, že Kórejci ľúbia alkohol. Avšak trochu svojsky. Pije sa tu totiž sodžu (6% sladký nápoj), ktoré sa mieša s pivom. Najvtipnejšie je, že Kórejci spia ako prví.
Na druhý deň sa vyberám stopom do mesta Andong. Znova nečakám viac ako 10 minút, a to navyše na dosť blbom mieste. Andong je považovaný za srdce Kórey. Tu však existujú len hotely, a preto hľadám niekoho na couchsurfingu. Stanovanie ako plán B by som v tejto zime nerád. Na poslednú chvíľu mi potvrdzuje Dowan, mladý chlapík pracujúci v reštaurácii. Na druhý deň sa vyberám do dedinky Haheo, ktorá je podobná nášmu Vlkolíncu. Celá dedina má pôvodnú architektúru so slamenými strechami a hlinenou fasádou. Určite to stojí za pozretie, dostať sa sem dá ľahko a lacno autobusom MHD.
Z Andongu sa už definitívne vyberám do hlavného mesta Soulu. Rozhodujem sa ísť vlakom, nakoľko je relatívne lacný (cena porovnateľná so Slovenskom). V Soule na mňa čaká môj známy Mansur, mladý chalan, ktorého som pred rokom stretol vo vlaku v Uzbekistane. Mansur v Soule študuje a aj napriek tomu, že sme sa videli tak dávno a len na krátky čas, ponúka mi nocovanie u seba a svojich dvoch kamarátov takisto z Uzbekistanu. Od Soulu som toho veľa nečakal, milo ma však toto mesto prekvapilo. Bude to znieť otrepane, ale Soul je mestom plným kontrastov a prvým skutočne kultúrne rôznorodým mestom v Ázii. Soul totiž nie sú len mrakodrapy a plno ľudí. V absolútnom strede mesta sa týči kopec Namsan plný stromov a chodníkov a aj keď má Soul mrakodrapov takisto dosť, je tu mnoho štvrtí, ktoré vôbec nedávajú dojem, že ste vo veľkomeste. Mne sa najviac zapáčila štvrť Itaewon-Dong. Tehlové dvojposchodové domy, strmé uličky, kopa lacných reštaurácií a barov, a to celé pod kopcom Namsan vyzerá ako krásna idylka. Navyše Itaewon je plný cudzincov, hlavne študentov a kým väčšina ostatných Ázijských metropol je obývaná najmä expatmi zo Západných krajín, v Soule nájdete ľudí s rôznych krajín. Okrem Američanov, ktorí majú v Južnej Kórei svoje vojenské základne však má Soul početné zastúpenie z krajín strednej Ázie, Afriky, južnej Ázie. Južná Kórea totiž v mnohých krajinách sama investuje a takisto láka dobrých ľudí na štúdium a život k sebe. Južná Kórea je tak jediným z mála viditeľných investorom vo svojom regióne po Číne.
Mansur študuje v druhom ročníku a je súčasťou projektu UzKo Bridge. V budúcnosti sa chce venovať turizmu, ktorý má v Uzbekistane obrovský potenciál a vláda si to konečne všimla a zaviedla bezvízový styk (aj pre Slovensko), resp. elektronické víza. Verím, že Mansur a jeho kolegovia budú práve tými, ktorí tento potenciál dokážu zúročiť, majú totiž presne tú iskru v očiach ako cestovateľ rozprávajúci o svojich dobrodružstvách. Mansur dokázal zorganizovať zbierku pre deti žijúce v regióne okolo bývalého Aralského jazera, ktorý sužujú choroby a chudoba.
Mansur žije s dvoma chalanmi z Uzbekistanu. Sardorbek pracuje ako softvérový inžinier a Alim študuje a popri tom pracuje v reštaurácii. Chalani varia plov (tradičné národné jedlo Uzbekistanu a celého regiónu strednej Ázie), a pozývajú ďalších kamarátov na večeru.
Okrem uzbeckej pohostinnosti sa stretávam s Češkou Michaelou, ktorá je v Soule na výmennom pobyte. Michaela mi spomína frustrácie pri spolupráci s Kórejcami. Kórejci sa totiž snažia pracovať vždy v rámci nejakých bariér a nie sú vôbec originálni a všetky alternatívne pohľady na problematiku buď hneď zmietnu zo stola hlasovaním alebo si opýtajú súhlas od učiteľa.
Samotné vzdelanie je vecou prestíže a je veľmi dôležité, na ktorej z univerzít študujete. Podobne ako aj v iných ázijských krajinách, aj v Kórei sa koná celoštátny test, ktorý prakticky rozhoduje o vašej budúcnosti, pretože podľa výsledkov vás príjmu alebo neprijmú na vysokú školu. V deň tejto skúšky vraj pracujúci začínajú v práci neskôr, aby MHD nebola preplnená a študenti sa tak dostali načas do školy. Vraj dokonca počas testu pristáva a štartuje menej lietadiel v celej krajine! Práve vysoká dôležitosť tejto skúšky je dôvodom mnohých samovrážd.
Mojim hlavným cieľom v tejto krajine je návšteva hranice so Severnou Kóreou. Keďže do Pchanmundžonu je potrebné ísť cez agentúru, vydávam sa na vlastnú päsť do dediny Siam-ri, ktorá je od Severnej Kórey rozdelená riekou. Posledných 7 kilometrov od mesta Gimpo idem pešo. Prechádzam kontrolným stanovišťom kórejskej armády. 18 roční chlapci na povinnej vojenskej službe so samopalmi v ruke, cítim, že tu sa sranda končí. Po ceste nachádzam množstvo zákopov a bunkrov pripravených na inváziu. Samotná dedinka Siam-ri je ospalá, sem-tam zabreše pes, ľudí však vidím len zriedka. Rieka má šírku minimálne kilometer, dostať sa k nej však nedá, je obohnaná vysokým plotom a bunkrami. Na Severnú Kóreu však dovidím, reliéf je hornatý, nevidno žiadnu dedinu alebo mesto.
Aj keď Kóreu skôr priraďujeme k Japonsku, často mávam dojem, že tieto krajiny toho veľa spoločného nemajú. Pár príkladov:
Kým Japonci šoférujú veľmi ohľadne a bezpečne, Kórejci jazdia rýchlo a robia šialené manévre (podobne ako Číňania).
Odpadková politika je v Kórei ťažko pochopiteľná. Kým v Japonsku neexistujú smetiaky na ulici, každý svoj odpad hromadí a hlavne separuje doma, v Kórei sa odpad vyhadzuje na ulicu. Všade nájdete nakopený odpad. Tento odpad by mal byť balený do špeciálnych vriec s logom mesta a len tieto vrecia smetiari aj odvezú. Problém však je, že nie každý toto nariadenie aj sleduje (za oficiálne vrecia treba platiť). Navyše, podobne ako v Číne, aj tu stretnete mnoho ľudí, ktorí z odpadu vyszbieravajú jeho recyklovateľné časti (hlavne papier, plasty, sklo, plechovky, ale aj napríklad polystyrén). Pravdepodobne sa všetok odpad nakoniec z ulíc vyzbiera, vyzerá to však nechutne ako niekde v Indii, kde robia presne to isté.
Bol som prekvapený množstvom bezdomovcov. Priznávam, že to je asi zapríčinené tým, že v Japonsku som ich za 2 mesiace videl len 2 krát - v Jojogi parku v Tokiu a vo Fukuoke. Za to v Soule pri hlavnej stanici, ale aj v centre Pusanu ich bolo celkom dosť.
V Soule sadám na lietadlo a takto dokončujem 5 mesačný okruh východnou Áziou a vraciam sa znova do Hong Kongu.
