Po tom, ako tu na prelome tisícročí prebehla vojna – posledná juhoslavská, sa o 8 rokov krajina stala nezávislou. Jednostranne. Dodnes krajinu neuznáva necelá polovica zemegule, vrátane Slovenska.
Ekonomicky bolo a je Kosovo najchudobnejším regiónom bývalej Juhoslávie. Počas vojny emigrovalo obrovské množstvo ľudí, hlavne do Švajčiarska. Tí, čo ostali, odísť chcú. Nebudú to však mať také jednoduché.
Čo sa týka turizmu, je krajina zatiaľ v plienkach. Na Slovensku stále existuje dojem, že Kosovo je nebezpečné a ľahko sa človek dostane do problémov, stačí ak niečo povie po srbsky. Existujú mnohé príbehy, ktoré tomu aj nasvedčujú. V posledných rokoch sa však situácia stabilizovala a pohybovať sa po väčšine územia je bezproblémové.
Keď som bol prvýkrát v Kosove pred štyrmi rokmi, navštívil som Kosovskú Mitrovicu, mesto rozdelené medzi Albáncov na juhu a Srbov na severe. Tu je napätie stále citeľné a z času na čas dôjde k stretu, hlavne medzi KFOR a srbskou menšinou.
Potom, ako sme pristáli v Prištine, sme sa opäť rozhodli ísť pešo do najbližšej dediny, odkiaľ by sme sa odviezli do Prizrenu autobusom. Počas chôdze z letiska nám zastavilo niekoľko áut s ponukou že nás odvezú. Autobus šiel, na naše rozčarovanie však ani nezastavil, a tak sme museli ísť miestnym autobusom do Prištiny a odtiaľ do Prizrenu.
Prizren
Prizren sa nachádza v západnej časti krajiny a patrí k najkrajším mestám Kosova. Postavené okolo rieky Bistritsa, Prizren bol prvým hlavným mestom Srbska. Preto je Kosovo stále považované za neoddeliteľnú časť Srbska. Ako sme sa dozvedeli od skupiny Srbov, ktorí tu nakrúcali spot o Crkvi Sv. Spasa, všetky tie spočetné mešity ktoré v meste stoja, sú bývalými ortodoxnými kostolmi. Takisto pod hradom žili Srbi, domy ich boli počas vojny vypálené a po vojne už pre Albáncov z fondov postavili domy nové. Srbov, ktorí niekedy tvorili väčšinu, ostalo len 16.
V súčasnosti je Prizren kosovským mestom s osmanskou architektúrou a pevnosťou, ktorá dozerá na celé mesto. Večer je problém nájsť stôl v reštaurácii. Ulice sú plné ľudí.
Túra v Šarských vrchoch
Mesto Prizren je vstupnou bránou Šarských vrchov, ktoré sa nachádzajú na hranici s Macedónskom. Vyrážam ráno a minibusom sa odveziem do mesta Dragaš. Odtiaľ sa nejak musím dostať do asi 10km vzdialenej dediny Brod, kde sa moja pešia túra začína. Keďže taxikár pýta 8 eur, rozhodujem sa ísť pešo. Na konci mesta začínam stopovať. Zastavuje mi starší pán s menom Mersit.
Mersit hovorí po srbsky a pracuje ako poštár, ktorý v tomto regióne roznáša srbské dôchodky, ako dôkaz mi ukazuje kopu päťtisícdinárových bankoviek, ktoré vyťahuje z tašky. Ako sa ďalej dozvedám z rozhovoru s Mersitom, Dragaš a okolie obýva etnikum Goranov, ľudia majú albánske črty a sú to moslimovia, hovoria však dialektom podobným starej Srbčine. Neskôr sa dozvedám z internetu, že aj počas Kosovskej vojny sa Gorani stavali na stranu Srbov a v roku 2013 časť Dragašského regiónu hlasovala za pripojenie ku Komunite srbských okresov (angl. The Community of Serb Municipalties) - akejsi formy autónomie pre Srbov v rámci Kosova, ktorá však zatiaľ nie je v platnosti.
Ďakujem Mersitovi a vyrážam ďalšie 3 km po asfaltke k hotelu Arxhena (čítaj Ardžena), odkiaľ sa najprv vydávam pozdĺž lanovky a potom ďalej smerom na juh. Cieľom je Šutmanské jazero, kde prespím v stane.
Mojou najväčšou obavou v týchto horách budú šarský ovčiak - miestne psie plemeno, ktoré je súčasťou každého ovčieho chovu v týchto horách. Tesne pod Šutmanským jazerom stretávam stádo oviec a z diaľky vidím 3 psy a baču. Kývam mu na pozdrav a čakám, čo sa deje. Psy sú viditeľne staršie a vôbec nie agresívne, ako som už mnohokrát počul.
Prichádza bača a pozýva ma na kávu. Neodmietam.
Koliba je podlhovastý betónový dom bez okien. Bačovia sú traja plus veterinár. Ten ako jediný hovorí aj po srbsky. Pijeme kávu, bačovia mi ponúkajú nocľah. Ja však chcem dôjsť aspoň k tomu jazeru, a preto s vďakou odmietam. Prichádzam k vyschnutému jazeru a pokračujem ďalej v snahe nájsť dobré miesto na prenocovanie v stane. Zrazu v tráve zbadám veľkého šarského ovčiaka. Pripadá mi to čudné, pretože ovce nikde nie sú. Psa obchádzam veľkým oblúkom a smerujem ďalej. Zrazu však začujem brechot a vidím prichádzať 4 psiská. Beriem do rúk skalu a pomaly ustupujem. Psy dobiehajú asi na 3 metre odo mňa. Chytajú ma zimomriavky, neviem či mám ten šuter hodiť na jedného z nich alebo ich tým len viac rozzúrim. Psy brešú a ceria zuby, hryzú ale len seba navzájom. Po asi minúte tejto eskapády sa pomaly sťahujú a ja mierim čo najrýchlejšie a čo najďalej opačným smerom. Až teraz si všímam, že asi 500 metrov odo mňa je ďalší salaš a psy určite prišli odtiaľ.
Stan rozkladám asi kilometer od salaša a dúfam, že ma v noci neprebudí brechot psov. Ráno vstávam čo najskôr aby som sa vyhol stádu, ktoré by sa mohlo prísť pásť mojim smerom. Ďalší stret so šarským ovčiakom by som nerád riskoval.
Mojim cieľom dnes je najvyšší vrchol Kosova – Rudoka e Madhe (Veľká Rudoka, 2658 metrov nad morom). Charakter tunajších hôr je aj napriek svojej výške podobný Nízkym Tatrám. Ráno o deviatej dosahujem vrchol.
Na návrat volím neznačenú priamočiarejšiu trasu, keďže orientácia v týchto horách je jednoduchá a mám so sebou aj mobil s GPS. Nakoniec však potrebujem rovnako dlho, pretože sa musím vyhnúť obrovskému stádu oviec a asi 10 šarským psom, ktorých vidím z diaľky.
Po návrate do Brodu opäť začínam stopovať. Asi po polhodine zastavuje čierny chrysler so švajčiarskymi ŠPZ. Nabúchaný týpek ma berie do Dragašu, kde zisťujem, že dnes (nedeľa) odtiaľ nejde žiadny autobus späť do Prizrenu. Zisťujem, že musím ísť 7 km do dediny Plavë, odkiaľ vraj ide autobus. Stopujem starší pár na áčkovom mercedese. Vysadia ma na križovatke pri Plavë, odkiaľ s ďalším Albáncom stopujeme ďalej. Nakoniec nám zastavuje týpek Elseid a berie nás oboch do Prizrenu. Za dva dni v horách som okrem bačov a ich oviec a psov nestretol ani jedného turistu.
Pamätáte si, ako som vravel, že sú všetci nadšení turistami v Kosove? Je to pravda, moja priateľka si však všimla, že bezo mňa Kosovčania takí priateľskí neboli. Resp. dalo by sa povedať, k nej boli odmeraní. V skutočnosti je Kosovo veľmi maskulínna spoločnosť a prívetivosť a dokonca kamarátske potľapkanie po pleci je samozrejmosťou aj pre úplne cudzie osoby, avšak len muž s mužom. Všimli sme si tiež, že kaviarne sú plné takmer výhradne mužmi a ženy sú väčšinou v sprievode svojich detí. Muži sú väčšinou medzi sebou.
Ďalší deň sa vezieme do Gjakovë a odtiaľ minibusom do albánskeho Bairam Curri. V minibuse sa nevezú len ľudia, zásobujú sa nimi celé obchody. Tak my napríklad vezieme asi pól tony múky a 20 vriec papriky. Z Bairam Curri sa vezieme do Albánskych Álp – presnejšie do mesta Valbonë, kde pár dní strávime v kempingu.
Čo sa nám páčilo:
Priateľskosť a zvedavosť miestnych
Dobrá znalosť angličtiny a nemčiny, a to nielen u mladých ľudí
Divokosť a nedotknutosť prírody a turizmus v plienkach
Cenovo veľmi dostupná krajina
Čo sa nám nepáčilo:
Tak ako doteraz, na internete nenájdete relevantné informácie k doprave. Treba sa stále opýtať na informáciách alebo miestnych.
Vedeli ste, že...
ukazovanie čísel prstami je v Kosove iné? Najväčší rozdiel je, že číslo 3 sa vyjadruje prostredníkom, prstenníkom a malíčkom. Pri prvej návšteve som bol upozornený na to, že po našom to nemám robiť. Vyjadrovanie čísla tri palcom, ukazovákom a prostredníkom je totiž identické s pozdravom Srbov počas občianskej vojny v Juhoslávii. Pozdrav bol taktiež používaný pred popravami v Srebrenici atď. Viackrát sa mi ale stalo, že som podvedome použil palec, ukazovák a prostredník. Nikto ma ale na to viac neupozornil.
