Po návrate do Ulanbátaru a vyzdvihnutí niektorých vecí, ktoré som na pár dní nechal u svojho hostiteľa, sa vyberám do mesta Erdenet. Hlavným dôvodom je plán, že sa pohodlne vyspím vo vlaku. Stanica v Erdenete je asi 10 kilometrov od mesta a najprv sa rozhodujem ísť peši – aj tak nemám nič iné na pláne – zastavuje mi však mongolská rodina a v Angličtine mi ponúka odvoz. Nakoniec vysvitne, že v Anglicku žijú, už mi tá ich dobrá Angličtina pripadala nejak pofiderne. Keď ma vysadia na námestí a ja po 15 minútach mám všetko pozreté, začínam premýšľať nad tým, čo s načatým dňom.
Nakoniec usudzujem, že si to predsa len odpešujem na tú stanicu a vezmem jediný sem chodiaci vlak späť niekam smer Darchan. Počas chôdze sa však stretávam so starším pánom hovoriacim plynule po rusky. Nakoniec vysvitne, že pracuje vo fabrike na spracovanie medenej a molybdénovej rudy. Vraj má dnes v pláne ukázať fabriku skupinke francúzskych turistov a ak nemám nič proti, môžem sa pridať. Tohto pána mi z neba zoslal sám pán Boh. A už som sa bál, že nebudem mať čo robiť. Fabrika bola postavená v spolupráci so Sovietskym zväzom v sedemdesiatych rokoch, avšak práve československí geológovia nerastné bohatstvo objavili, kvôli Pražskej jari a následnej normalizácii sa však spolupráca s vtedajšou ČSSR presunula na vedľajšiu koľaj. Dnes je fabrika čisto štátnou, mongolskou firmou a vraj generuje polovicu HDP celej krajiny! Dokonca vraj fabrika v minulosti dosahovala aj 70% celého HDP Mongolska! Francúzske turistiky Mongolsko navštevujú na 10 dní, neviem, prečo je fabrika na ich pláne, je to len fabrika, vyzerajú však, že ich to celkom zaujalo.
Z Erdenetu nakoniec kupujem lístok do dediny Salchit ležiacej na transmongolskej magistrále a v blízkosti mesta Darchan. Tu plánujem prenocovať a ráno sa vybrať do Darchanu. Vlak do Salchitu príchádza až za tmy a ja sa rýchlo a nenápadne vyberám hľadať miesto na noc. Snažím sa byť čo najmenej nápadný, človek predsa nikdy nevie. Opäť nachádzam miesto neďaleko rieky Khara Gool a dokonca na druhom brehu tiež niekto stanuje. Obloha v Mongolsku je plná hviezd, v diaľke sa dokonca blýska, hrom však nepočuť a ja v kľude zaspávam. Budí ma jedine stádo koní, ktoré sa rozhodlo pásť rovno vedľa môjho stanu.
Ráno sa nikam neponáhľam, viem že najbližší vlak do Darchanu ide až o piatej. Čakať sa mi nakoniec nechce a idem skúsiť do asi 30 kilometrového Darchanu odstopovať. Stopovanie je v Mongolsku neznámy pojem a väčšina šoférov pýta peniaze. Prvý problém však je vôbec nájsť správnu cestu do Darchanu! Asfaltky tu neexistujú. Najprv sa vydávam nesprávne, potom však zazriem auto jazdiace po svahu východne od mesta a mieriace na sever. Tam niekde tá cesta musí byť. A naozaj, dva pásy vyryté v tráve, to bude ono. A zastavuje hneď prvé auto, dodávka, a šofér na otázku, koľko to bude stáť, odpovedá „bezplatno“. O druhej už som v Darchane a nakoniec sa rozhodujem tu prenocovať v jednom z motelov.
Na druhý deň sa situácia opakuje. Na sever do Suchbátaru ide opäť len jeden vlak, o siedmej večer. Tak opäť stopujem a opäť ma bezplatne vezie rodinka až do Suchbátaru. Ako bonus sa zastavujeme v známom budhistickom chráme Eež mod. Chrám je vlastne obyčajný dom, vnútri sú akurát dve rúcha, pravdepodobne Budhu, a vonku miesto na zapálenie sviečok a akýsi stôl, kde ľudia ukladajú potraviny ako obetu. To mrhanie potravinami mi pripadá trochu hlúpe, je to však ich tradícia a ľudia veria, že je toto miesto nezvyčajné.
Rodinka ma vysádza v Sukhbátare a ja sa rozhodujem posledných 25 kilometrov odpešovať až k ruskej hranici, aby som mal čo robiť. Po asi dvadsiatich minútach mi však zastavuje auto a šofér sa ponúka, že ma do hraničného mesta Altynbulag odvezie. To som mal zase celkom šťastie. Keďže ruské vízum mi začína a o deň neskôr, opäť volím ubytovanie v moteli za necelé 4 eurá. Už sa teším na Rusko!
