Ohrid pre nás nie je ničím neznámym, pre mňa je to štvrtý raz, čo navštevujem toto prekrásne mesto rozliehajúce sa na rovnomennom jazere. Prvýkrát som sem zablúdil pred 4 rokmi a vtedy som spoznal jedného z miestnych Nauma, u ktorého som vtedy a vlastne vždy nocoval. On a jeho žena Zora sú príkladom balkánskej pohostinnosti a hladní od nich nikdy nepôjdete.
Tentokrát bolo mesto výnimočné. Prvýkrát totiž prichádzame z menej rozvinutej krajiny a cítime, že Ohrid je menej chaotický a autobusy chodia aj podľa nejakého plánu, nie len tak náhodne.
Po známosti si prenajímame čln a vydávame sa na jazero. Moje nadšenie z tohto božského diela neutícha. Jedno z najstarších a najhlbších jazier Európy má neuveriteľne čistú vodu, ktorá sa dokonca dá aj piť. Odskúšané. Dokonca aj Tito sa do tohto miesta zamiloval, južne od mesta si dal postaviť letnú rezidenciu. Po člnkovaní sa vraciame do starého mesta, prejdeme ku kostolíku sv. Jovana Kaneo a ďalej smerom ku kostolu sv. Panteleimona až k pevnosti a dole do starého mesta. V obľúbenej reštaurácii si objednávame povinné Tavče Gravče – veľmi chutný pokrm z bielej fazule. Jedine trhovisko nám chýba, momentálne ho prerábajú.
Aby návšteva Macedónska stále prinášala niečo nové, vydávam sa tentokrát na sever do národného parku Mavrovo. Najprv sa zveziem autobusom do Gostivaru, odtiaľ stopujem k Mavrovmu jazeru. Pôvodne som plánoval výstup na najvyšší vrch Macedónska Koráb, keďže však hlásia silné búrky, vyberám sa južne od jazera. Tu nakoniec nocujem u miestnych bačov v horách.
Bačov je dokopy 9 a oviec 2000. V porovnaní so salašom v Kosove je táto však podstatne modernejšia. Izby majú okná, dokonca tu majú elektrinu, televíziu a kuchyňu, kde jeden z bačov varí pre celé osadenstvo. Bačovia mi ponúkajú kyslú smotanu a syr. V živote som niečo tak dobré nejedol. Jeden z bačov mi vysvetľuje, že počas sezóny dojenia (tá nie je celoročná) tu majú aj špecialistu na výrobu syra. Ukazuje mi kanvy, v každej z nich je 12 kg syra. Na jednu kanvu je potrebné mlieko jednej ovce za celú sezónu. Syr predávajú miestnemu hotelu. Kanva stojí asi 50 EUR, teda niečo viac ako 4 EURÁ na kilogram.
V Macedónsku ľuďom znova rozumiem, týmto bačom ale nie. Najprv si myslím, že hovoria nejakým dialektom, oni však hovoria po albánsky. Ako sa dozvedám, sever a západ krajiny je majoritne albánsky - hlavne Tetovo, Gostivar a Debar. Po tom ako v Kosove skončila vojna, začali sa nepokoje tu v Macedónsku. „Nemali sme rovnaké práva. Napríklad na 10 policajtov pripadali len dvaja Albánci“, vraví jeden. To mi až ako taká diskriminácia nepripadá. Faktom však je, že Albáncom boli mnohé práva vzaté po smrti Tita a s narastajúcim nacionalizmom v Juhoslávii. Najmä možnosť vzdelávania a používania vlastného jazyka boli radikálne obmedzené.
Ja však nemám pocit, že diskriminácia bola príčinou vojny. Albánska menšina sa totiž od samostatnosti stále podieľala na vládnutí, a preto mala možnosť politicky zasiahnuť a veci meniť. Vojna nezačala ani na ulici, kde Albánci žiadali posilnenie svojich práv. Vojna začala tak, že militantné skupiny označujúce sa za Národnú oslobodzovaciu armádu začali vykonávať útoky na policajné stanice a obsadzovať albánske dediny na hraniciach s Kosovom. Dostali sa dokonca na perifériu hlavného mesta, do dedinky Aračinovo, odkiaľ pohrozili ostreľovať ciele v Skopje. Po tom, ako zasiahla NATO a bola povstalcom umožnená evakuácia, sa situácia nakrátko ukľudnila, útoky však znova začali. Celá táto eskapáda skončila Ohridskou dohodou za silnej angažovanosti NATO a OBSE. Prečo však NATO bránila povstalcov a donútila Macedónsku armádu robiť ústupky, mi jasné vôbec nie je. V každom prípade je opäť možné študovať v Albánčine a dokonca navštevovať Albánsku jazykovú univerzitu v Tetove. Naďalej však pretrváva skrytá diskriminácia a Albánci majú stále problém, nájsť si prácu.
Z Gostivaru sa veziem autobusom do Skopje po diaľnici pomenovanej po Matke Tereze. Tá je jednou z dvoch hviezd Macedónska. Tou druhou je Alexander Veľký, po ktorom je pomenované všetko ostatné a má v centre aj 28 metrovú sochu/fontánu. Skopje je mesto, kde budete skutočnú históriu hľadať ťažko. Celé centrum bolo za posledné desaťročia úplne prerobené. Hlavne sochy, ktorých sú v meste stovky, svedčia o slabom sebavedomí tejto krajiny. Gréci im pre názov zhodujúci sa s názvom gréckej provincie Makedonia blokujú vstup do EÚ a Bulhari ich považujú buď za svojich alebo za zradcov. Jazyk je totiž takmer identický, s tým rozdielom, že Macedónci boli ako súčasť Juhoslávie donútení používať srbo-chorvátsky derivát azbuky namiesto klasického, ktorý používajú Bulhari alebo Rusi.
Aj napriek tomu, že krajina ešte nie je súčasťou EÚ a pracovať bez víz v EÚ nie je možné, pre Macedóncov to nie je problém. Každý, kto preukáže nejaké prepojenie k Bulharsku, môže získať bulharské občianstvo. Tak napríklad Marina, ktorú poznám z Ohridu, má bulharské občianstvo, pretože jej starý otec bol príslušníkom Bulharskej armády.
Ekonomicky to však vyzerá tak, že je Macedónsko na najlepšej ceste stať sa miestom pre investície na západnom Balkáne. „Potrebujete redukovať náklady? Investujte v Macedónsku“, znie motto kampane na prilákanie zahraničných investícií. Macedónsko ponúka 10%-nú daň z príjmu i zo zisku. Verím, že po vstupe do EÚ, ktorý je pre prebiehajúce rokovania medzi Macedónskom a Gréckom o zmene názvu krajiny veľmi reálny, sa Macedónsko stane ekonomickým tigrom tohto regiónu rovnako, ako tomu bolo niekedy so Slovenskom.
V Skopje sadáme do ďalšieho minibusu a vezieme sa do Bulharska – poslednej krajiny pred vstupom do Ázie.
