Dlho som rozmýšľal, či sa do Nepálu vybrať alebo ísť radšej do menej známeho Bangladéšu. Nakoniec však vyhrali hory. Cez hraničný priechod pri meste Sinauli sa dostávam do Nepálu. Hranica tu akoby neexistovala. Indovia a Nepálci sa totiž cez hranicu pohybujú ako my po Schengene. Jediné, čo hranicu pripomína, je závora. Formality na oboch stranách prebiehajú rýchlo. Navyše stretávam dve Češky, ktoré sa takisto vydávajú do Pokhary, centra turizmu pod majestátnou Anapurnou. Asi sme si vybrali ten najpomalší autobus, asi 200 kilometrová cesta totiž trvala 12 hodín. Cesty sú tu často nevyasfaltované, hlavne tok tovarov obrovský. Navyše tu autobusy robia pauzy veľmi často a mne pripadá, že ten autobus viac stojí ako sa hýbe. Nepál je aj napriek veľmi podobnej kultúre s Indiou úplne iný. Na cestách sa zďaleka toľko netrúbi, ľudí je menej, sú milí, Angličtina je lepšia. Nečumejú tak po vás ako v Indii. Samotná Pokhara je čistá, kľudná, celé dni však je mesto v smogu, čo si veľmi neviem vysvetliť. Pochybujem, že tu sú nejaké veľké fabriky. Samotnú Anapurnu sa mi z mesta podarí za 4 dni uvidieť len raz. Zvyšok času nie je dovidieť ani na najbližšie kopce. Chystám sa na pár dní do hôr, prvý šok však prichádza, keď zisťujem, že si musím kúpiť nejaký turistický preukaz a povolenie na vstup do národného parku spolu v hodnote asi 35€! Na pár dní? Wow, s krajinou, kde za pohyb v prírode treba platiť nemalé peniaze, som sa ešte nestretol. OK, beriem, ak sem niekto príde na 2 týždne alebo mesiac do hôr, celá táto téma sa mi však zdá zlá a preto tento kšeft odmietam podporovať.
Z internetu sa dozvedám, že toto nie je všetko. Nielen že sú iné národné parky ešte drahšie a vy si tak môžete priplatiť až $500, každý štít nad 7000 metrov nad morom má svoju cenu. Takže prekonať samého seba a zdolať jeden z najvyšších vrcholov sveta vlastnými silami nestačí. Musíte mať aj nejakú hotovosť na účte. Chcete vystúpiť na Mount Everest? Žiadny problém. Bude to $11000 (9000€). Len za povolenie. Koľko musel Peter Hámor, najznámejší slovenský horolezec, zaplatiť za povolenia, aby zdolal všetkých 14 osemtisícoviek sveta? Nie som jediný, ktorý toto považuje za zlé. Juhoafrický horolezec Ryan Sean Davy sa rozhodol na Everest vystúpiť bez povolenia. Bol odhalený, vzali mu pas a hrozilo mu väzenie a pokuta $22000. Po nasadení ambasády ho však po týždni prepustili so zákazom vstupu do nepálskych hôr na 10 rokov. Ako píše, správali sa k nemu, akoby niekoho zavraždil. Nepálske úrady však vedia, že ľudia zaplatia. Mnohí sú totiž ochotní za zdolanie Everestu zaplatiť oveľa väčšie peniaze.
Áno, chápem, že nepálska ekonomika z turizmu žije. Veľa ázijských krajín je na tom podobne, cudzinci platia podstatne viac ako miestni. Kam však tie peniaze tečú?
Z Pokhary sa vydávam do hlavného mesta Káthmandu. Káthmandu je najprašnejšie mesto, aké som kedy navštívil, takmer všetci tu nosia rúška, ak neprší, nedá sa tu prakticky dýchať. Ak naprší, mesto je potopené v blate. Vyasfaltované sú len niektoré cesty, tie ostatné sú tankodróm. Doslova. Prvé tri dni bývam cez couchsurfing v sirotinci, ktorý prevádzkuje Kapil, štyridsiatnik, ktorý pomáha aj hendikepovaným a chudobným matkám. Najväčším problémom sú ako inak peniaze. Čo ma dostalo najviac je, že v Nepále školstvo nie je zadarmo. Naopak, mesačne je potrebné za každé dieťa zaplatiť v prepočte 12€! Plus je potrebné zakúpiť školskú uniformu a ďalšie školské potreby. Na porovnanie: denný zárobok obyčajného robotníka na stavbe je 1,2€ na deň! Je jasné, že máloktorá rodina si vzdelanie pre svoje deti môže dovoliť. Pýtam sa Kapila, či nie je možné, vyučovať deti doma. Plat učiteľa tu určite nepresahuje 50€ mesačne, za to za svojich 10 sirôt musí Kapil mesačne zaplatiť 120€. Nie, nie je to možné, každá škola musí mať povolenie od úradov. Samozrejme, že úrady nič neprispejú, naopak, ešte vás budú buzerovať, ak niečo chýba alebo ak si nesplníte papierovačky. Ako sa teda tento národ má dostať z chudoby? Peniaze tečú iným smerom. Do budovania infraštruktúry. Pre turistov samozrejme. A ak zrovna nebývate niekde na turistickej trase, máte smolu.
Kapil okrem sirotinca prevádzkuje aj dielňu pre hendikepovaných. Vyrábajú rôzne veci hlavne z vlny. Problém však je z ich predajom. Nepál je takýmito vecami úplne presýtený a dostať takéto veci do zahraničia je logisticky nákladné a pravdepodobne nerentabilné. Jeden deň sa ma Kapil pýta, či nechcem pomôcť s predajom na jednej akcii v meste. Súhlasím.
Zrazu sa však ocitáme na gospelovom koncerte nepálskych kresťanov. Dokonca som svedkom toho, ako sa pár amerických fanatikov modlitbou pokúša priviezť vozičkára k tomu, aby sa postavil na nohy. Chlapec má obrnu. Samozrejme, že sa im to nepodarilo a chlapec bol chudák dosť zmätený. Nakoniec sme však našich krížikov na kľúče predali celkom dosť. Vrcholom bolo, ako som začul rozhovor o tom, že je potrebné mať intímny vzťah s Ježišom Kristom.
V Nepále sa mojou obľúbenou aktivitou stalo hľadanie spôsobov, ako sa vyhnúť vstupnému k pamiatkam. Takto obchádzam vstupné do Národného parku Šivapuri, areálu Pašupatinath a k chrámom Svajambunath. Táto aktivita bude v mojich ďalších destináciách pravdepodobne pokračovať. Nesúhlasím s diskrimináciou cudzincov, ktorí bez rozdielu národnosti (existujú aj chudobné krajiny) musia platiť násobne viac ako miestni. Často miestni dokonca neplatia nič a strážnici vyslovene hľadajú belochov, ktorých hneď pošlú k pokladnici.
Z Káthmandu sa vyberám do mesta Birgandž na hranici s Indiou, odtiaľ ďalej cez mesto Patna do Kalkaty. Keď sa opäť vraciam do Indie, som svedkom ten najdivokejšej Indie, akú som kedy videl. Spolkový štát Bihar je totiž jedným z najmenej rozvinutých v celej Indii. Pri ceste k železničnej stanici v meste Raxaul som svedkom toho, ako viacerí dospelí ľudia serú rovno na ulici. Vítajte späť v Indii. Cesta do hlavného mesta Patny je cesta tak rozbitá, že prvých 25 kilometrov autobus ide 1,5 hodiny. Z okna sa mi naskytá pohľad na africký vidiek. Chatrče z bambusu, strechy zo slamy, dobytok, polia, všetky práce sa robia rukami, žiadne traktory ani iná technika. V Patne vidím prvýkrát ľudí jazdiacich autobusom na streche. Znova sa ako cudzinec stávam stredobodom pozornosti, keďže sem nezavíta prakticky nikto. Človek si nemôže ani nikde sadnúť, už je pri vás niekto, kto vám povie, že ste prvým cudzincom, s kým kedy hovoril. Gratulujem! Chápem ich nadšenie, ale mne to už prekáža. Znova si spomínam na diskusiu s iránskymi študentmi, ktorí nechápali, že sa nám v Iráne páčila ich priateľskosť a zvedavosť. Ak ste však terčom každý boží deň, vidíte to úplne inak. Nechcem si ani predstaviť, ako sa musí žiť známym hercom alebo iným osobnostiam.
Kalkata je poslednou zastávkou na mojej ceste po južnej Ázii. Je to druhé najväčšie indické mesto s takmer 15 mil. obyvateľmi. Je však tak horúco (okolo 40 stupňov), že sa najzaujímavejšími turistickými atrakciami stávajú priestory s klimatizáciou. Tých je v Indii málo, takže sa musíte snažiť. Už sa však nesmierne teším na juhovýchodnú Áziu, ktorá síce bude omnoho turistickejšia, dúfam však, že aj tam nájdem miesta jedinečné a turizmom nepoškvrnené.
Tu moja cesta južnou Áziou končí. Zistil som, že dostať sa v poznaní týchto krajín hlbšie, je podstatne ťažšie ako doteraz a preto tieto krajiny patrili k mojim doposiaľ menej obľúbeným. Aj diskriminácia cudzincov v podobe podstatne drahšieho vstupného ma veľmi hnevá, avšak problém asi bude vo mne, musím si proste na to zvyknúť. Nepál je však v porovnaní s Indiou stále kľudnejší a uvoľnenejší a definitívne sa oplatí ho navštíviť. Najbližšie si však na to vyčlením aspoň mesiac, aby som si mohol užiť hory, dôvod, prečo sem všetci chodia.
