Zničený dorážam a snažím sa nájsť penzión, kde plánujem jednu noc prespať. Nachádza sa na hlavnej ceste, asi 200 metrov od krčmy smerom na sever. Nikto tu však nie je. Je tam však kontakt, dokážem však napísať len sms, keďže signál je v Osadnom veľmi slabý. Po čase sa však rozhodnem ísť do krčmy a kúpiť niečo pod zub. Dávam sa do reči s krčmárom, ktorý mi ochotne otvorí potraviny vedľa. Väčšina regálov je síce prázdna, no paštét a sladkostí je tam dosť. Zisťujem, že krčmár je zároveň vlastníkom spomínaného penziónu. A tak sa hneď vezieme tam.
Skladám si veci a umývam sa. Po troch dňoch aj na čase. Penzión je vlastne klasický dedinský dom, ktorý je najmä zvnútra kompletne vynovený. Najmä podlahy a okná sú nové, ale aj kuchyňa. Celkovo to dáva dobrý dojem a cena je takisto veľmi dobrá. Večeriam opäť chlieb s paštétou, keďže žiadna reštaurácia tu nie je. Pri tom sa rozprávam s majiteľovou manželkou, ktorá sem prišla popratať. Neskôr sa vydávam opäť von, obzrieť si Osadné a navštíviť aj krčmu a dať si po dlhom čase vytúžené pivo. Mnohí z Vás poznajú obec Osadné (ak ho poznajú) z rovnomenného filmu. Musím sa priznať, že čiastočný impulz navštíviť Poloniny a najmä Osadné mi dal práve tento dokument. Prechádzam sa k cintorínu a potom po lúke ku kostolu. Tu vo vnútri kostola sa nachádza krypta s kosťami vojakov z II. svetovej vojny. Pravdupovediac nič výnimočné, len kopa kostí.
Schádzam po schodoch dole na ulicu, kde stretávam staršieho človeka s rukou v sadre. Pýta sa ma, či som bol v krypte, vraj sem chodia Holanďania, Nemci a iní cudzinci. Pracuje v lese, ako väčšina obyvateľov Polonín. Raz vraj naňho zaútočil zubor. Zubry totiž na Slovensku vo voľnej prírode žijú len v Poloninách. Odvtedy už ochranárom, že zubry sú mierumilovné zvery, neverí. Čuduje sa, že som sa do lesov vybral sám. Všade tu totiž žije množstvo medveďov, vlkov a líšok. V Osadnom to nie je nič výnimočné, keď sa tu po ceste alebo v záhradách prechádza vlk či líška. Prichádzam do krčmy a dávam si pivo, bohužiaľ len fľaškové, sud piva príde až pozajtra. Krčma – v klasickom komunistickom štýle – je veľmi jednoducho zariadená. Stoly, stoličky, barový pult. Krčmu však zdobia viaceré vlajky či podpisy známych ľudí, ktorí do Osadného zavítali. Predo mnou tu dokonca zavítal Dominik Hašek – hviezda českého hokeja – aj s deťmi. Svedčí o tom jeho podpis na stene.
Po chvíli si prisadajú dvaja starší páni. Obidvaja po pive a dávame sa do reči. Opäť to končí pri politike a pri porovnávaní súčasného a minulého režimu. Ja ako obhajca súčasného režimu sa tu stretávam s názormi, ktoré sú v staršej generácii a hlavne medzi dedinčanmi hlboko zakorenené. „Čo priniesol kapitalizmus? Fabriky, ktoré tu zamestnávali toľko ľudí, skrachovali. V Humennom, v Snine! Všetci odchádzajú, pretože sa tu neuživia a jediný, kto ostane sú starí ľudia, ktorí chcú zomrieť, kde sa narodili a žili.“ A začínam rozumieť. Takýmto ľuďom nič iné k šťastiu nechýbalo, ak mali prácu a svoj vlastný domov. Nezaujímala ich politika ani nešomrali, že nemôžu podnikať či slobodne vyjadrovať svoje názory. Netrápilo ich, že nemôžu cestovať, pretože všetko, čo potrebovali, mali tu. Vo svojej rodnej dedine. Zmenou režimu sa tento ich svet zrútil. V Osadnom si prácu okrem lesa a domova soc. služieb nenájdete. Za prácou treba cestovať a navyše platové pomery sú v okolí Sniny a Humenného asi najnižšie na celom Slovensku. Stále som si myslel, že tí ľudia, ktorí obhajujú socializmus, jednoducho nedokážu oceniť to, čo priniesol pád železnej opony. Slobodu vo všetkých smeroch. Ale v skutočnosti tá sloboda pre týchto ľudí zohrávala len druhú rolu. Kapitalizmus sa totiž ľuďom neprispôsobí, práve naopak.
Diskusia s tými dvoma pánmi sa mi však napriek rozdielnym názorom páčila a opäť potvrdila, že ľudia žijúci tu sú otvorenejší a priateľskejší ako inde na Slovensku.
Posledný deň v Poloninách. Zbalený, umytý a najedený si pred odchodom do Sniny dám ešte aspoň jedno pivo. Hlavou si premietam, čo som za tieto dni všetko zažil, s akými ľuďmi som sa stretol. Ostávajú vo mne len a len dobré spomienky a som si istý, že sa sem ešte niekedy vrátim. Podľa možností čo najskôr. Príroda a ľudia v Poloninách si ma naprosto získali. Doteraz som nikdy neodchádzal odniekiaľ s tak pozitívnymi skúsenosťami ako teraz. Lúčim sa s krajom, ktorí ešte na dlhú dobu ostane exotickým miestom pre mnoho Slovákov. Každý si však zaslúži šancu a ten, kto sem zavíta, sklamaný určite nebude, ak dokáže oceniť to, čo som tu ocenil ja. Nastupujem na autobus a odchádzam...
