Druhú noc sa rozhodujem ostať na tom istom mieste, Aleksei sa s rodinou vracia do Ulan-Ude. Nad Bajkalom sa dvíha silný vietor, niekoľko krát musím stan naprávať a silnejšie pripevniť. Vonku je zima a tak sa po ovsenej kaši spravenej na ohni usalaším v stane. V tom prichádza auto a v ňom Sergej s rodinou a ďalšími kamarátmi. Či nechcem ísť s nimi na daču, či sa tu nenudím. Prečo nie? Sergejova dača je dvojposchodová, s kúpelňou, WC a saunou, postavil ju sám a aj s pozemkom za ňu dal asi 1 mil. rubľov (12-13000 €).
Sergej mi rozpráva o divokých deväťdesiatich rokoch. Vtedy bolo Rusko ozaj nebezpečné. Sám Sergej ako 14 ročný aj s kamarátmi pracoval ako ochrankár pred výpalníkmi pre rôzne podniky a obchody. Vtedy nik necestoval a ľudia sa báli brať cudzích ľudí so sebou. Časy sa zmenili, banditov je menej, veľa ich skončilo v base, ostatní robia kamionistov. Jedna skupinka banditov však ostala. Tá, ktorá pracuje pre Putina. Poobsadzovali závody, lomy, bane. Tých, ktorí nechceli spolupracovať, zastrelili. Vraj sa tak stalo aj na Bajkale, na ostrove Olchon, ktorý je bohatý na ložiská nefritu. Putina a Medvedeva, alebo Vofku a Dimku tu nik veľmi nemusí, často sa však v Rusku stretávam s názorom, ako keby inej alternatívy ani nebolo. Jeden z kamarátov Sergeja – Aleksei – všetci ho volali Deputat, vychvaľuje Komunistov, Žirinovského a Zjuganova. To radšej fakt ostaňte pri tom Putinovi, pomyslím si. Koňak zajedáme Omuľom – rybou, ktorá žije len v Bajkalskom jazere – aj napriek tomu, že je momentálne zakázané ho loviť. Po známosti však vybavíte hocičo.
Na druhý deň sa vyberám na polostrov Svjatyj nos. Nakoniec ma tam odvezie Serjoga, starajú sa o mňa ako o vlastné dieťa. Páči sa mi, že sa popri Bajkale všade stanuje, griluje, oddychuje. Z osady Glinka sa vydávam na túru na náhornú plošinu, ktorá leží viac než 1400 metrov nad úrovňou Bajkala. Veľký ruksak nechávam u staršieho páru, ktorý tam taktiež kempuje. Túra je krásna, spočiatku vedie hustou tajgou, neskôr vyhorenou časťou lesa a napokon skalami a suťoviskami. Na vrchole stretávam Váňu, ktorý žije v okolí Moskvy a v lete stopuje cez Rusko a dve Rusky z Estónska. Večer pri ohni sa zhováram s Anatolijom. Pán na dôchodku, so ženou žijú v Aldane, v Jakutskej republike. Celý svoj život pracoval na železnici a po prvýkrát sa vybrali na dovolenku na Bajkal. Rozpráva mi o zimách v Jakutsku, o federálnych dotáciách napriek tomu, že Jakutsko je, čo sa týka nerastov, jednou z najbohatších regiónov Ruska, o 2 svetovej vojne a ako si nevážime, čo pre nás naši predkovia urobili. Na Kryme je rovnaký bordel, aký tam bol aj za Ukrajiny a Číňania im spopod nosa vyvážajú celý les a späť im predávajú nábytok za desaťnásobné ceny.
Ráno Anatolij so ženou odchádzajú a ja sa po brehu Bajkalského jazera vyberám späť do Usť-Barguzinu. Je teplo, slnečno, ešte raz skáčem do vody a zisťujem, že voda je podstatne teplejšia ako naposledy. Vraj to je kvôli prúdeniam. Nocujem znova u Sergeja a ďalší deň sa vyberám späť do Ulan-Ude. Stopovanie sa mi zapáčilo, ľudia sú veselí, zvedaví, zhovorčiví. Do Chabarovska, mojej ďalšej zastávky, to je to z Ulan-Ude takmer 2800 kilometrov. Prvý deň sa dostávam do Čity, čo je takmer 700 km. Jeden vodič mi rozpráva o tom, ako slúžil v námorníctve a polroka slúžil v ponorke, keď sa z Kamčatky plavili do Indie a späť. Pol roka nevidel slnečné svetlo! Druhý robil parašutistu. Bol v Sýrii, kde videl telá ruských vojakov zabitých Američanmi. Neviem, čo presne tým myslel, Američania predsa oficiálne v Sýrii neoperujú. Rusi sa považujú za pacifistov, za toho, kto nikdy nikoho nenapadne, často však dávajú najavo, že sú pripravení.
Do Čity dorážam už na kamióne. Je noc, neďaleko na lúke narýchlo rozkladám stan. Druhý deň hneď z rána pokračujem. Po niekoľkých osobných autách sa dostávam k stanici dopravnej polície DPS. Policajt na mňa hodí pohľad s otázkou:
- Raskaži!
- A čom?
- Pačemu ty ne v armii?
- Ja inostranec, putešestvennik.
Ani pas nechcel vidieť. Tu mi zastavuje Žeňa z Čity, ktorý na svojom malom kamióne každý týždeň jazdí do Jakutska a späť. Aj ten mi rozpráva o brutálnych zimách a o tisíc kilometroch bez asfaltu. Hlavne na jeseň a na jar je to tam nebezpečné. Mierny mráz dokáže narobiť veľa neplechy. V noci stanujem popri kamiónoch, prihovára sa mi žena pracujúca v reštaurácii. Aj ona chce cestovať, avšak nie teraz. Počas večného života bude mať času dosť. Pýta sa ma, či chcem žiť večne a trocha sa zarazí, ak jej poviem, že sa mi to zdá príliš dlho, že si to vlastne ani neviem predstaviť. Život je ale taký krátky, vraví. To sa mi práve nezdá. Mne sa zdá byť dosť dlhým. Ak samozrejme trávim život tým, čo ma baví.
Táto noc je chladná, stojíme v strede ničoho, ráno je 7˚C, chvíľu mi trvá kým rozmrznem. Na križovatke pri meste Skovorodino sa moja a Žeňova cesta končí a ja si to mierim ďalej na východ.
