Trasa z Ussurijska do prístavného mestečka Vanino trvá 38 hodín a je zaujímavá tým, že v úseku Chabarovsk – Vanino je pozdĺž nej postavená len nespevnená cesta slúžiaca hlavne na prepravu pracovníkov železnice. Región je tak riedko osídlený, že aj keď vlak často zastavuje, je to preto, aby nechal prejsť protiidúce nákladné vlaky. Na týchto miestach žijú jedine pracovníci železnice. Sem-tam vidno jeden-dva domy. Najbližšie mesto je Komsomoľsk na Amure vzdialený 12 hodín vlakom od Chabarovska. Pani vo vlaku mi hovorí, že je to príkladné socialistické mestečko s električkami a trolejbusmi, množstvom priemyslu na spracovanie nerastného bohatstva. Odtiaľ vlak opäť vedie po krajine nikoho až k moru a do mestečka Vanino.
Z Vanina chodia na ostrov Sachalin pravidelne 3 trajekty, na prepravu cestujúcich bez auta však slúži len jeden a nik nevie, kedy vyrazí. Na pokladni je len vyvesená ceduľa, príďte o 23. hod. Je 9 hodín ráno. Asi budem vo Vanine musieť nocovať. Mestečko je ozaj malé, s množstvom asociálov. Rusi ma varovali pred Sachalinom, že sú tu ľudia iní a mám si dávať pozor. Nocujem na stanici spolu s troma Uzbekmi, ktorí sú na ceste z Uzbekistanu už 10 dní, a pánom z Ulan-Ude, ktorého na Sachaline okradli a teraz sa nemá za čo vrátiť domov. Na vodku však má. O 23. hodine prichádza tetuška, vymení oznam „príďte o 23.“ na „predaj lístkov od 10. hodiny rannej“. Nikomu ani slovo a už jej nie je. Ráno všetci kupujú lístky o 12. už máme byť pripravení a čakať na stanici. Nakoniec o 14. prichádza autobus a vezie nás do prístavu. Vyrážame o 16. Ešte som sa stihol zoznámiť s týpkom, ktorý v base sedel 17 rokov. Za čo asi len mohol sedieť?
Plavba na trajekte Sachalin-9 bola nočnou morou. Síce som od nevoľnosti nezvracal, ale aj po vystúpení z paluby po 12 hodinách plavby som sa celý zvyšok dňa cítil ako po opici. V hlavnom meste Sachalinskej oblasti – Južno-Sachalinsku sa prvýkrát v Rusku ubytujem v hosteli. Pripadá mi vtipné, že recepčný musí oskenovať všetky (aj prázdne) strany môjho pasu a zaslať na cudzineckú políciu.
V Južno-Sakhalinske sa vyberám na horu Boľševik. Tu sa rozprestiera relatívne veľký lyžiarsky areál. Do 40 kilometrov vzdialeného Korsakova, odkiaľ sa loďou preplavím do Japonska, opäť stopujem. Najprv zastavuje pán, ktorý sa pohádal so ženou a ide spať do hotela. Neskôr dvaja chlapci zo Saratova, ktorí vraj na Sachaline stretli ďalšieho Slováka! To by ale bola náhoda stretnúť ho. Korsakov je rovnako ako Vanino maličké mestečko s prístavom. Tu na kopci nad mestom nachádzam dobré miesto na stanovanie. Na ďalší deň už definitívne opúšťam Rusko.
V Rusku som sa naučil nasledovné:
Nesúďte ľudí podľa ich politikov. Rusi sú veľmi pohostinný, štedrý, nápomocný a dobrý národ. Ako celok síce môžu za to, koho si zvolili. My si však za Fica môžeme sami rovnako a napriek tomu sa tvárime, že my sme ho nevolili. Do Ruska sa chcem čo najskôr znova vrátiť, dúfam už na dlhšie ako na tých mizerných 30 dní. Ako však hovoria Rusi, im je ťažko do EÚ a USA, a tak to oni na oplátku spravia ťažké nám.
Nepočúvajte médiá a príďte sa presvedčiť sami. Budete prekvapení, že Rusom sa tu žije (relatívne) dobre, rovnako ako sa (relatívne) dobre žije aj na Slovensku. A to nielen v okolí Moskvy. To platí pre mnohé krajiny. Jedným z príkladov je jednoznačne aj Irán, ale aj taká Čína.
Síce pre nás slovo družba znie pejoratívne, vždy keď som povedal že som zo Slovenska, odpoveď znela Bratia! Druzja! Rusi sa ozaj cítia byť našimi priateľmi. Pripíjanie za družbu národov a za mier vždy nasledovalo po prípitku za „znakomstvo“ – zoznámenie sa. Je škoda, že pre politikov ako je Putin a predtým Brežnev je zásadná geopolitika a štátne záujmy. Neplatí to však rovnako pre všetky veľmoci?
