Mojou ďalšou zastávkou je mesto Kurgan-Ťube (Qurghonteppa), ktoré bolo len prednedávnom premenované na Bochtar, ale nikto tento názov nepoužíva. V Kurgan-Ťube sa stretávam s mojim hostiteľom Benim, Švajčiarom z Zürichu. Áno, počujete dobre. Švajčiar žijúci v Tadžikistane. A nielen jeden. Aj so ženou Švajčiarkou a dvoma deťmi. Väčšina si pomyslí, že tu musí byť dobrý biznis, ináč by tu neboli. Beni pracuje v jazykovej škole, ktorú založil ďalší cudzinec Jonathan, Američan z Kentucky. Ten tu žije už viac než 20 rokov, so ženou a deťmi. Jazyková škola je prestavaný rodinný dom, majú momentálne takmer tristo žiakov, väčšina učiteľov sú Tadžici.
Jonathan spomína, že jazykovú školu zakladali ako NGO (neštátnu organizáciu). Tadžické úrady však po čase zrušili ich akreditáciu. Viem si predstaviť, že neverili, že sem prišiel Amík, aby len pomáhal deťom zdokonaliť sa v ich zručnostiach. Musel za tým byť brutálny biznis plán, ako Tadžikistan vycicať o prostriedky a zamestnať cudzincov, resp. nedať prácu domácim. Jonathan teda založil eseročku, drží sa nad vodou, pred nedávnom im však tadžické úrady hodili ďalšie poleno pod nohy. Jemu aj Benimu odmietli predĺžiť ročné pracovné vízum. Museli každých 45 dní aj s rodinami opustiť krajinu a obnoviť si víza, najčastejšie v Biškeku (pre kirgizskú bezvízovú politiku) vzdialenom 1500 km autom alebo po 100€ na osobu lietadlom. Človek musí mať strašnú vôľu, aby tu ozaj ostal. Obdivujem však týchto ľudí, že to nevzdali. Beni aj jeho žena hovoria plynule tadžicky. Žijú medzi Tadžikmi, obliekajú sa ako Tadžici. Sú spokojní. Zo začiatku si nevedeli zvyknúť na to, že elektrina nie je vždy k dispozícii. Zo začiatku to bolo len po tri hodiny ráno a večer. Predstavte si, že kúrite len s elektrinou, ktorá funguje len 6 hodín denne! Teraz je to lepšie, niekedy však elektrina vypadne aj na celý deň. Buď elektrinu predajú do zahraničia alebo si niekto dôležitý vybavil bezpečný prístup pri oslavách, hlavne Nowruze (solárnom novom roku).
Tadžikistan má rozvinutú sieť vodných elektrární a momentálne buduje vodnú elektráreň Rogun, ktorá bude mať najvyššiu hrádzu na svete. Okrem toho, že sa Uzbekistan za každú cenu snažil zastaviť túto výstavbu, pretože ohrozuje jeho prístup k vodným zdrojom, je spôsob financovania tohto vodného diela pofiderný. Povráva sa, že vláda donútila ľudí zakúpiť si akcie tejto elektrárne, ktoré budú podľa mnohých úplne bezcenné. Kedy bude Rogun hotový, je ťažké odhadnúť. Ak ho však ukončia, vodné dielo s výškou ať nad 300 metrov (zatiaľ nie je jasné, akú presnú výšku hrádza dosiahne) sa bude plniť aj 2 roky. Som zvedavý, ako na to zareaguje Uzbekistan, keď sa kohútik drahocennej vody uzavrie.
Čo vraví Beni na Tadžickú spoločnosť? Veľmi konzervatívna, ale priateľská. Takmer ako v Iráne, ženy veľmi často nosia šatky a tie čo ich nenosia, hlavne na vidieku sú považované skoro za prostitútky. Tadžici sú navyše veľmi poverčiví, existujú mnohé čudné pravidlá, ktoré my ako Európania nevieme pochopiť. Beni mi rozpráva príhodu s metlami. My v Európe ich väčšinou staviame niekde za dvere. Keď to Beni spravil v Tadžikistane, na druhý deň metla znova ležala na chodníku. To sa opakovalo nejaký čas. Keď sa na to opýtal známych, vysvetlili mu, že metla je niečo ako kľučka na dvere pre duchov. Ak je metla postavená, otvárate portál, cez ktorý sa duchovia dostanú do vášho domu. Ďalším príkladom je Kurpača – podložka na ktorej sa sedí alebo spí. Kurpača sa pri sedení prehne a otvor (konce kurpače) musí byť stále čo najbližšie k dverám. Beni toto nikdy nechápal. Vyzerá to čudne ak vstúpite do izby a Kurpače je položená takto. Tadžici však veria, že otvor musí byť čo najbližšie k dverám, aby duchovia z Kurpače mohli čo najrýchlejšie izbu opustiť.
Duchovia hrajú úlohu aj v poslednom príklade. Kamarát Šabon, ktorý je tiež zo Švajčiarska a žije u jednej rodiny na dedine vraví, že Tadžici nikdy nespia v izbe osamote, pretože sa boja duchov.
Beni ďalej vraví, že Tadžici nikdy nekritizujú svojho prezidenta. Pretože je mier. Chápem, že sú ľudia radi, že nie je vojna, ale tá sa skončila pred viac ako dvadsiatimi rokmi! Už je na čase klásť na vládu ambicióznejšie požiadavky.
Z Qurghoteppy smerujem na sever cez Dušanbe do Fanských hôr. Pôvodne som mal v pláne ísť smerom na východ cez Gharm a dolinou Rašt do Kirgizska. Hranica však je podľa dostupných informácií pre cudzincov uzavretá. A aj ak by ma Tadžici pustili,mohlo by sa stať, že by Kirgizská pohraničná polícia vstup cez tento hraničný priechod neumožnila. Preto radšej volím istotu a vraciam sa rovnakou cestou smerom do Chudžandu a ďalej do Kirgizska.
Keďže som sa poučil, že cesta horami je dosť drahá, rozhodujem sa stopovať. Stopovanie v Tadžikistane je hlavne o trpezlivosti. Väčšina ľudí totiž podstatu stopovania nechápe a zároveň má len málokto aj auto. Väčšina áut na ceste sú teda taxíky a tie si samozrejme zapýtajú. Prvýkrát ešte neodolám a sadám do taxíka. Cesta z Qurghonteppy do Dušanbe ma stojí 20 somoni (2€) za necelých 100km. V Dušanbe sa mestom presúvam MHD a na konci mesta začínam stopovať. Tentokrát však už neprijímam miesto v taxíku a onedlho mi zastavuje dodávka. Tá síce vyzerá ako maršrutka (minibus), vodič však vozí tovar a berie ma zo sebou. Nuralej je päťdesiatnik, ktorý jazdí trasu Dušanbe Chudžand už 15 rokov takmer každý deň. Jeden deň tam, druhý deň nazad. Má to už po krk, výpoveď však dať nemôže, má doma 5 detí a nájsť lepšiu prácu v Tadžikistane je ťažké. Podstatu cestovania s minimálnymi výdavkami nechápe, dokonca mi ponúka zo svojich peňazí. Odmietam. Lúčime sa na pól ceste v dedine Sarvoda, kde sa ubytujem v moteli za 2€ na noc.
