Sarvoda je maličká dedina, v ktorej akoby zastal čas. Je tu mnoho pozostatkov z komunistických čias. Pamätník Druhej svetovej vojny, staré kino. Rozpadnuté fabriky. Stále sa tu miestami ťažia nerastné suroviny, za Sovietskeho zväzu bola Sarvoda príkladnou, novopostavenou komunitou s dobrým životným štandardom a prácou. Dnes tu takpovediac zdochol pes. Ľudia sú však milí, deti ma zastavujú na ulici a snažia sa so mnou rozprávať po anglicky! Globalizácia zavítala aj sem.






Neďaleko odtiaľ sa nachádza Iskenderkul (Alexandrovo jazero). Obklopené horami a opradené legendou. Vraj aj sem zavítal Alexander Veľký, kde bojoval s miestnymi kmeňmi. Podľa legendy Alexander počas bojov spadol aj so svojim koňom do jazera. Alexander sa zachránil, jeho kôň sa však utopil a vraj sa jeho duch po ránach pasie neďaleko jazera.
Zo Sarvody stopujem ďalej na sever. Ten istý príbeh. Zastavujú hlavne taxikári, po pól hodine však zastavuje kamión, s ktorým sa veziem do Istarafšanu. Kamiónom je to po tejto ceste oveľa zaujímavejšie, kamionista trasu pozná, jazdí tu mnohé roky, aj keď je cesta úzka, poradí si so všetkými nástrahami.



V Istaravšane sa stretávam s Fáruchom, mojim hostiteľom. Fáruch je tiež v mojom veku a momentálne sa stará o obchod svojho otca na miestnom trhu. Fáruch aj so ženou a dcérou žije u svojich rodičov. V centrálnej Ázii platí, že manželia žijú u manželových rodičoch. Ak je synov viac, každý najprv s rodinou žije u svojich rodičov, dokým sa ďalší zo synov neožení. Tým staršieho syna nahradí a tento sa môže vysťahovať do súkromia. Čo si všímam u Fárucha je, že jeho rodičia obývajú oddelené izby a jeho manželku som za celé 3 dni vôbec nevidel.
Fáruch mi ukazuje ich obchod na trhu. Predávajú drogériu, v jeho obchode som nevidel jedinú vec, ktorá by nebola dovezená zo zahraničia. Obyčajné mydlo je až z Bieloruska alebo Malajzie! Aj keby ste v Tadžikistane chceli postaviť fabriku, museli by ste najprv podplatiť toľko ľudí, kým by ste vôbec mohli začať stavať ba dokonca vyrábať.
Navštevujeme pevnosť Kalai Mug. Z vonku čiastočne opravená, z vnútra stavenisko. Na Nowruz pevnosť príde otvoriť sám prezident Emomali Rahmon. Fáruch dokonca vraví, že príde mnoho delegácií z celého sveta, vrátane ruského ministra zahraničných vecí Alexandra Lavrova. Áno, to som už niekde počul. Aj v Kurgan-Ťube má na Nowruz dôjsť tadžický prezident a stovky delegácií na odhalenie vlajkovej tyče. Tadžici si často myslia, že sú pupkom sveta a ich prezident uznávaným štátnikom.






Aj Fáruchov otec sa ma snaží presvedčiť o významnosti tadžického národa. Pritom slovo Tadžik zamieňa so slovom Peržan. Háfeza – slávneho perzského básnika – považuje za Tadžika. Rumiho – známeho sufi učiteľa – takisto. Uzbeci im kradnú slová, pretože mnoho ich slov je perzského pôvodu. O Samarkande a Buchare nehovoriac. Pripadá mi to ako Maďari u nás. Stále žijú v minulosti, namiesto toho, aby sa zamerali na budúcnosť a zo svojej krajiny opäť spravili krajinu úspešnú.
Z Istarafšanu sa ďalej veziem až do Isfary, mesta na hranici s Kirgizskom. Moja trojtýždňová púť Tadžikistanom sa chýli ku koncu. Krajina si ma svojou priateľskosťou úplne získala a bude jednou z prvých krajín, kam sa po skončení svojej dlhej cesty okolo sveta opäť vyberiem.
Z Isfary sa stopom veziem k hranici a odtiaľ maršrutkou do prihraničného Batkenu. Keďže je už relatívne neskoro a lacné autobusy už do Ošu nepôjdu, nocujem v miestnom hoteli a do Ošu sa vydávam ďalší deň. Znova sa nachádzam v Údolí Fergana s mnohými exklávami, okolo ktorých Kirgizsko aspoň postavilo novú cestu. Hranice často prebiehajú priamo na ceste. Naľavo Tadžikistan, napravo Kirgizsko. Pohraničník vraví, že Kirgizi majú nelegálny obchod v Tadžikistane a keď príde kontrola, zamknú a uteknú späť do Kirgizska. Oš je symbolom násilností medzi etnikami v Údolí Fergana. V Oši žijú Uzbeci, Tadžici, Kirgizi aj Rusi. Často veľmi religiózni ľudia. Ženy sa zahaľujú, dokonca som videl nikáby, ktoré zahaľujú všetko okrem očí. Mnoho moslimov však vyznáva typ islamu, pri ktorom rešpektujú nadprirodzené sily. Veľa žien sa napríklad chodí modliť ku kameňu v areáli Suleyman Too, lebo veria, že má magické schopnosti a zabezpečí ľahšie otehotnenie.


Z Ošu letím do Biškeku. Letenka Oš-Biškek-Delhi je totiž lacnejšia ako letenka Biškek-Delhi. Tu sa stretávam so Šabonom, známym s Kurgan-Ťube. Šabon takisto učí v spomínanej jazykovej škole Nemecký jazyk. O ten je takisto veľký záujem. Šabon žije vo Švajčiarsku, jeho mama však pochádza z Afganistanu a má tam stále bratrancov. Do Biškeku prichádza kvôli predĺženiu tadžických víz a pozýva ma k svojim hostiteľom. S pani sa bavím po rusky, tá ešte cestovateľa nevidela. Je nadšená, ale viackrát ma varuje pred zlým svetom. Uisťujem ju, že si dám pozor.


Týmto sa končí 1,5 mesačná púť centrálnou Áziou, pri ktorej som navštívil 4 krajiny a spoznal veľmi zaujímavých a dobrých ľudí. Zdokonalil som sa v ruštine, ktorá mi uľahčovala život na každom kroku. Dúfam, že aj tento kus zeme si zachová svoju identitu a neskazí sa príchodom masového turizmu. To, čo platilo pri Iráne, platí aj tu. Treba sem prísť, kým nie je neskoro.
V Biškeku sadám do lietadla a letím do Delhi, hlavného mesta Indie.