V Ankare sme strávili 4 dni s rodinou cez couchsurfing. Bülent je pilotom vrtuľníka pre armádu a jeho žena Ayşe pracuje na úrade práce. Bülent na vojenskú školu šiel kvôli otcovi, potom už nebolo cesty späť. V armáde ostať nechce, pri operáciách na sýrskom pohraničí ide doslova o život. Len nedávno pri zostrelení vrtuľníka zomrel jeho dobrý kamarát. Sú to úplne zbytočné tragédie kvôli politickým hrám, ktoré Turecko v tomto regióne vedie.
Pýtam sa ho na vojnu v Sýrii. Vraví mi, že aj Sýria bola prednedávnom mierumilovnou krajinou a aj v Turecku sa situácia môže ľahko otočiť. Turecko v Sýrii podporuje Slobodnú sýrsku armádu, ktorá bojuje proti Assadovi, ale aj proti miestnym kurdským milíciám. Zároveň je Turecko zadobre s Ruskom, pričom krajiny podporujú navzájom znepriatelené strany. Pripadá vám to nelogické? Aj mne.
Pýtam sa ho aj na incident, pri ktorom Turecko zostrelilo ruskú stíhačku. Bülent vraví, že oficiálny dôvod zostrelenia ruskej stíhačky bolo narušenie hranice, to je však v letovej praxi úplne bežné a zostrelená stíhačka neletela kolmo na hranicu a nemala preto v úmysle vniknúť do vnútrozemia Turecka. Stíhačka krúžila nad pohraničným územím. Opäť teda došlo k úplne zbytočnej strate na ľudských životoch. Bülent je presvedčený, že šlo o manifestáciu sily Tureckom a zároveň o reakciu na ostreľovanie tureckých usadlostí Ruskou armádou na území Sýrie. Nasledovalo obmedzenie diplomatických stykov a ďalšie dva akty deklarovania moci. Z územia irackého Kurdistanu bol zostrelený vrtuľník Tureckej armády ruskou protileteckou zbraňou a akt agresie počas plavby ruskej vojnovej lode Bosporskou úžinou, pričom jeden vojak v rukách držal tú istú protileteckú zbraň, ktorou bol zostrelený spomínaný vrtuľník. Bülent nemá problém bojovať za obranu svojej vlasti, ak to bude nutné. Desí ho však predstava zomrieť za nič.
Čo sa týka pokusu o puč, je Bülent presvedčený, že bol reálny, avšak zrejme bol odhalený a musel sa preto vykonať ihneď. To by vysvetľovalo ten amaterizmus, akým bol zrealizovaný. Bülent nám však objasňuje, že Fetüllah Güllen a Recep Tayyip Erdoğan boli predtým dobrými priateľmi a obaja majú rovnaký cieľ – odvrátiť Turecko od sekularizmu späť k islamu rovnako ako to je v Iráne alebo Saudskej Arábii. Güllen a jeho sympatizanti v roku 2014 s požehnaním od Erdoğana infiltrovali armádu, aby ju islamizovali a tak naštrbili úlohu armády chrániť sekularizmus v krajine. Otázka znie, prečo sa teda Erdogan postavil proti Güllenovi? Bülent je presvedčený, že Erdoğan chce moc len pre seba. Güllena a jeho hnutie označil za teroristickú organizáciu a jeho ľudí dal pozatvárať. Úplne choré na tom je, že stačí, ak ste v tú noc, kedy prebehol pokus o puč, mali ako veliteľ práve službu. Teraz môžete sedieť v base. Ľudí povyhadzovali z práce za to, že mali v Güllenovej banke otvorený účet alebo študovali na Güllenovej škole.
Kapadókia
Z Ankary sa vlakom a autobusom presúvame do Kapadokie, ktorá je jedným z najnavštevovanejších miest Turecka. Typické sú špicaté skalnaté útvary, do ktorých si ľudia vykresali svoje príbytky, pivnice ale aj kostoly. V Nevşehire sa stretávame s Ahmedom, tridsiatnikom, ktorý stopom precestoval takmer celý svet a nejaký čas žil v Rusku, Južnej Kórei a Tanzánii. Keď mal nastúpiť do povinnej vojenskej služby, ušiel do Ruska. Nakoniec však musel zaplatiť nemalé peniaze, aby sa službe vyhol. Teraz študuje v Nevşehire Japončinu.
Večer sa spolu s Ahmedom a jeho tromi kamarátmi vyberáme do mesta Göreme a odtiaľ pešo krásnymi horami a dolinami Kapadókie. Pre našinca je toto výnimočné. Klíma je takmer púštna, len máločo tu vyrastie, pretože chýba voda. Aj napriek tomu tu však ľudia pestujú vinič a ovocné stromy. Víno je v Kapadókii najlacnejšie v krajine, fľaša od miestneho výrobcu v meste Avanos stojí len 20 TLY. Veľký kontrast oproti zvyšku krajiny, kde je alkohol drahší ako v západnej Európe.
Miestne agentúry v Kapadókii ponúkajú mnoho atrakcii. Od letu balónom za východu slnka (normálna cena je 150 EUR na osobu, mimo sezóny sa však dá zjednať aj na polovicu) až po jazdu na koni alebo štvorkolke, každý si príde na svoje. Ja sa vyberám na pešiu túru z mesta Çavuşin do Ürgupu. Odporúčam na smartfón stiahnuť offline mapy MAPS.me, kde sú zaznačené mnohé chodníky a túra sa takto stáva bezpečnou a zároveň dobrodružnou.
V Kapadókii okrem toho navštevujeme hrad Uçhisar rovnako vykresaný do kameňa. Vrcholom našej návštevy sa stáva podzemné mesto Derinkuyu, vybudované miestnymi obyvateľmi na ochranu pred vpádmi cudzích vojsk. Podzemné mesto je hlboké až 90 metrov a nechýbajú tu miestnosti pre obyvateľov, dobytok, ale aj mníšsky kláštor, kostol a cintorín. Labyrint chodieb je úchvatný a je až neuveriteľné, že tu žilo niekoľko tisíc obyvateľov.
Yussuf - utečenec z Iránu
Z Kapadókie opäť smerujeme na juh do Adany. V meste Niğde stretávame Yussufa. Yussuf je čašníkom v miestnej čajovni a jeho angličtina je v Turecku vzácnosťou. Keď mu hovoríme o plánoch navštíviť Irán, odpovedá slovami: „Please don´t.“ Zisťujeme, že Yussuf je iránskym utečencom, ktorý podobne ako Hayder, ktorého sme stretli v Istanbule, čaká na pridelenie azylu. Yussuf síce pracuje, ale načierno a už štvrtý rok čaká, že odtiaľ môže vypadnúť. Jeho situáciu komplikuje vojna v Sýrii, lebo týchto utečencov vybavujú prioritne. Pýtam sa Yussufa, prečo sa do Iránu nemôže vrátiť. Yussuf vraví, že ak by sa vrátil do Iránu, popravili by ho. Patrí totiž k vierovyznaniu Bahaíov, ktorí sú v Iráne prenasledovaní. Yussuf vyrastal v Ománe, kam sa jeho rodina presťahovala práve kvôli perzekúcií. Keď však študoval na Filipínach, jeho rodičom a sestre v Ománe zrušili povolenie na pobyt a museli krajinu opustiť. V Turecku požiadali o azyl a v priebehu roka ich presťahovali do Austrálie. Yussufa zastihol podobný osud, keď mu na Filipínach takisto zrušili povolenie na pobyt. Svoju rodinu nevidel osem rokov! Dúfa, že ju čoskoro uvidí v Austrálii.
Adana
V Adane nás hosťuje Müslüme a jej manžel Hüsseyin. Na couchsurfingu sú len krátko a my sme ich prvými hosťami. Müslüme je zdravotná sestra na protidrogovom oddelení v Adane a Hüsseyin pracuje ako pediater. Müslüme aj doma nosí šatku a nás zaujíma, prečo. Počuli sme už mnohokrát, že šatka sa stáva symbolom podporovateľov Erdoğana a že nosenie šatky v Turecku uľahčuje život a je akousi garanciou stability a pohodlia. Müslüme šatku nosí pre vierovyznanie a je vďačná, že Erdoğanova vláda nosenie šatky v školách a v práci opäť povolila. Pred vládnutím Erdoğana bolo totiž nosenie šatky v štátnych inštitúciách zakázané a Müslüme preto nemohla resp. nechcela študovať. V súčasnosti však kritizuje vládnutie Erdoğana, ktorý si posilňuje politický vplyv a postupne prenáša všetky právomoci na seba. Koho ale voliť, ak tu neexistuje riadna opozícia? Müslüme a jej rodina nie sú typickou rodinou, akú sme v Turecku väčšinou stretli. Narozdiel od ostatných, Müslüme má veľké deti a spolu s Hüsseyinom pre ne chcú čo najlepšie vzdelanie. Celá ich rodina žije v Turecku. Preto sa im ani nečudujem, že chcú mať istotu v práci a kľudný život.
Samotné mesto je centrom pestovania citrusových plodov a neoplýva historickými pamiatkami. Aj keď ich nevidno, sýrski utečenci tvoria veľkú časť obyvateľstva a miestne trhy a jedlo majú nádych Blízkeho východu. Od Adany na východ zároveň začína byť problém nájsť si prácu, pretože sýrski utečenci sú ochotní pracovať za podstatne menej peňazí. Väčšina mladých ľudí preto odchádza.
