Şanlıurfa je miliónové mesto, kde sa mieša obyvateľstvo Turkov, Kurdov a Arabov. Je tu aj jeden z najväčších utečeneckých táborov v Turecku a podľa slov miestnych ich tu žije až 400 tisíc. Na ulici ich je ťažko rozpoznať, chlapi s arabskými arafatkami, resp. ženy s hidžábom na arabský spôsob nemusia byť utečenci. Inak ako v mestách doteraz sa hlavne starší ľudia obliekajú veľmi tradicionálne. Muži nosia arafatky – Kurdi bielo-čierne a Arabi bielo-červené, kurdské ženy nosia farebné odevy a šatky, mnohé majú pírcing v nose a oči zelenej alebo dokonca modrej farby. Pre kurdských mužov sú typické kurdské nohavice. Špecifikom Şanlıurfy je svetlofialová šatka, ktorú na môj údiv nosia rovnako ženy, ako aj muži. Dozvedám sa, že ide o akúsi tradíciu z čias, kedy Şanlıurfu navštívila premiérka Tansu Çiller. Odvtedy ju nosia aj miestni.
Za pozretie v Şanlıurfy určite stojí starý bazár, ktorý je veľmi autentický, a Balıklıgöl alebo Rybie jazero, ktoré podľa legendy vzniklo, keď sa vládca vtedajšej Urfy Nemrut pokúsil zabiť Abraháma, ktorý ho kritizoval, že sa považuje za Boha. Nemrut dal Abraháma upáliť, oheň sa však premenil na vodu a uhlie na ryby. Abrahám bol zachránený. V rybníku je množstvo rýb, ktoré sa nechytajú a sú považované za posvätné. Abrahám tu má postavenú aj hrobku a je tak moslimami ako aj kresťanmi považovaný za proroka. Nad mestom sa týči hrad, teda skôr jeho zrúcanina, naskytá sa však odtiaľ krásny výhľad na celé mesto. Jeden z vchodov na hrad ukrýva pôvodné schodisko, ktoré však je veľmi strmé. Skoro som si tam nohy dolámal.
Zo Şanlıurfy sa ďalej stopom presúvam na sever do mesta Adiyaman okolo najväčšej tureckej vodnej nádrže Mustafu Kemala Atatürka. Mojim cieľom je vrch Nemrut známy sochami z helenistického obdobia. Jeden z mojich stopov ma odvezie 40 km naviac, len aby ma priviezol do môjho cieľa. Peniaze nechce. Ďakujem mu a ďalej sa vydávam pešo. Samotný vrch je už pod snehom, miesto je ozaj zaujímavé a počet turistov zrátam na jednej ruke. Takisto stretávam dvoch reportérov miestnych novín, ktorí mi nakoniec ponúkajú odvoz späť do Kahty, kde cez couchsurfing nocujem u Mikaila – učiteľa, ktorý tu dokončuje svoj „východný program“ a túži ďalej učiť v Istanbule.
Na ceste do blízkovýchodného Midyatu sa zastavujem v hlavnom meste tureckého Kurdistanu – Diyarbakıre. Britské ministerstvo zahraničných vecí na Diyarbakır pre svojich občanov vydalo varovanie pred teroristickými útokmi. Diyarbakır je najväčším kurdským mestom a aktivita PKK tu je najväčšia. V roku 2015 a 2016 bol Diyarbakır – konkrétne jeho centrálna štvrť Sur - dejiskom operácie Tureckej armády. Počas obliehania tejto časti, ktoré trvalo viac ako 3 mesiace, bola zničená väčšina budov a podľa opozície zahynulo až dvesto ľudí, z toho mnoho civilistov. Odvtedy však v meste panuje pokoj. Trhy sú plné ľudí, predávajú sa tu živé slepice, kvalitný kurdský tabak a kadejaký iný tovar. Centrum mesta je obohnané starobylým múrom a na ulici sa pasú kozy. Policajná prezencia je tu podstatne viditeľnejšia, polícia tu má viaceré stanovištia s ozbrojenými jednotkami a mesto patrolujú obrnené vozidlá. Okrem hradieb mesta však centrum pôsobí skôr ošarpane. Bytové domy sa viac podobajú na paneláky z Ukrajiny, čo je oproti zvyšku mesta a Turecka veľký kontrast.
Minibusom sa veziem do mesta Mardin známym svojou blízkovýchodnou architektúrou a početnou kresťanskou menšinou sýrskych ortodoxných kresťanov. Po ceste stretávam 3 mladých chlapcov, ktorí mi ukazujú mesto. Mesto Midyat ležiace 60 km od Mardinu je architektúrou veľmi podobné. Hosťujú nás dvaja učitelia, ktorí tu pracujú cez „východný program“. Z Mardinu sa diaľkovým autobusom vezieme do východotureckej metropoly Vanu známym svojimi legendárnymi raňajkami a jedinečnou mačacou rasou. Odtiaľ sa presúvame do posledného mesta, ktoré v Turecku navštevujeme. Doğubayazıt sa nachádza 30 km od hranice s Iránom. Cestu lemujú početné vojenské stanovištia a takisto sa nám naskytá krásny pohľad na najvyšší vrch Turecka – Ağrı Dağı alebo Ararat po našom. Mesto Doğubayazıt leží v zmesi hmly a smogu, ktorá sa tu drží už niekoľko dní. Celkovo sa v Turecku kúri prevažne drevom a uhlím, lebo plyn je podstatne drahší. Smog je problémom všetkých miest východne od Istanbulu. Ak ste sa dostali až sem, za pozretie určite stojí palác Isak Paša ležiaci asi 5 kilometrov východne od mesta.
Po 45 dňoch nasadáme do posledného tureckého minibusu, ktorý nás dovedie na hranicu s Iránom. Turecko je rozvinutá krajina, kde sa jednoducho cestuje a krajina je veľmi rôznorodá. Každý si tu príde na svoje. Navyše je krajina veľmi lacná a čím ďalej na východ pôjdete, tým vrúcnejší ľudia k vám budú. Jedinými negatívami je už spomínaný smog a veľmi slabá znalosť angličtiny. Veľký je takisto rozdiel v tom, čo uvidíte a v tom, čo vám povedia miestni. Ak sa do Turecka chystáte, neváhajte navštíviť ani menej známe mestá. Bude tu menej turistov a vy tak zažijete niečo výnimočné. Turecko je veľmi dobre prepojené letecky a tak nie je problém za pár eur priletieť napríklad do Şanlıurfy z Istanbulu alebo Antalye. Vyplatí sa.
Napriek tomu, že sme v Turecku strávili relatívne dlhú dobu, vynechali sme mnohé regióny, najmä známe letovisko Marmaris júžne od Izmiru a pobrežie Čierneho mora na severe krajiny. Do Turecka sa ešte určite vrátime.
