Chiva je kompaktným, historickým mestečkom na hodvábnej ceste. Mimo sezóny je tam málo turistov a ja si vychutnávam jeho jedinečnú atmosféru.
Odtiaľ sa zdieľaným taxíkom veziem do Nukusu, hlavného mesta Karakalpakstanu. Karakalpakstan je republikou v rámci Uzbekistanu a patrí mu najzápadnejšia časť krajiny. Obyvatelia Karakalpakovia sú príbuzní Kazachom a rovnako aj ich jazyk je tomu kazašskému veľmi podobný. Karakalpakstan je najchudobnejšou časťou Uzbekistanu. Veľkú zásluhu na tom má vysychajúce Aralské more a soľ, ktorá sa víri vo vzduchu a ničí pôdu a zásoby pitnej vody. Samotný Nukus je mesto vybudované v typickom sovietskom štýle. Jedinou zaujímavosťou mesta je Múzeum Savického, zberateľa ruského avantgardného umenia.
V Nukuse sa stretávam so svojou hostiteľkou Ajsuluw. Ajsuluw je študentkou na univerzite, ktorá v štúdiu plánuje pokračovať v Rusku. Žije spolu s mamou a ďalšími študentmi v starej časti mesta. Jej mama sa mi neskôr zdôveruje, že dostáva dôchodok 20€ mesačne a preto u seba ubytováva študentov, ktorí jej mesačne prispievajú 7€ na osobu. Okrem toho ešte chodieva pracovať do Kazachstanu. Keď jej vravím, že hotel v Nukuse stojí 12€ za noc, žasne. Pani netuší, koľko turisti platia cestovkám za návštevu Uzbekistanu. Určite by sa jej z toľkých peňazí zatočila hlava.
Na druhý deň sa vyberám do Mujnaku, ktorý pred 50 rokmi ležal na pobreží Aralského mora. 200 kilometrov autobusom stojí 1€. Keď tu bolo more, bol Mujnak významným prístavom s najväčším kombinátom na spracovanie rýb v Sovietskom zväze. Fungovali tu sanatóriá a rekreačné strediská, dokonca tu fungovalo malé letisko. V súčasnosti je mesto prázdne, mnoho ľudí odišlo za prácou inam, tí čo zostali sa kvôli vysokej prašnosti a vysokému obsahu škodlivých látok vo vzduchu pasujú s respiračnými chorobami. Vzrástol aj počet potratov, leta sú teplejšie a zimy poriadne mrazivé.
Aralské more bolo niekedy štvrtým najväčším jazerom na svete s rozlohou väčšou ako Slovensko. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa jazero začalo zmenšovať. Hlavným dôvodom bolo výrazné zvýšenie spotreby vody na zavlažovanie bavlníkových polí pozdĺž riek Amudarja a Syrdarja. Obrovskou sieťou kanálov bola voda prakticky úplne odklonená a vôbec tak nedosiahla Aralské more. Navyše boli kanály postavené tak zle, že sa často voda vyliala niekde v púšti ešte predtým, než dosiahla akékoľvek pole. Dodnes roľníci využívajú najmenej efektívny spôsob zavlažovania, kedy celé polia zalejú vodou. Voda v Mujnaku začala viditeľne ustupovať koncom šesťdesiatych rokov a v priebehu desiatich rokov úplne ustúpila z dohľadu. Ľudia netušili, čo sa deje. Nevedeli, prečo voda ustupuje a či ide len o krátkodobý fenomén. Až sa vlády Gorbačova a glasnosti sa dozvedeli, čo sa vlastne deje. Dnes z Aralského mora ostalo menej ako 10%. Salinita (slanosť) sa zvýšila tisícnásobne a vyvraždila všetky ryby. Usadeniny soli a pesticídov, ktoré sa dostali do riek a neskôr až do mora, sa kvôli pravidelným víchriciam dostávajú do ovzdušia a zamorujú obrovské plochy v celom regióne. Ide až o 80 miliónov ton prachu ročne. Soľ z Aralského mora našli na ľadovcoch Tien-Šanu v Tadžikistane, rovnako aj v Európe.
Aj keď bola založená Inštitúcia na záchranu Aralského mora, systémové riešenia chýbajú. Riešia sa hlavne dôsledky. Na dne mora sa vysádzajú stromy a kríky, ktoré dokážu soľ viazať v pôde. Kazachstan dokonca zašiel tak ďaleko, že v severnej časti Aralského mora vybudoval priehradu a voda z rieky Syrdarja sa tak neprelieva to južnej časti, kde by sa oveľa ľahšie odparila. Ak však chceme Aralské more zachrániť, je potrebné zmeniť spôsob hospodárenia s vodou. Prejsť na pestovanie plodín menej náročných na vodu, zefektívniť jej spotrebu a opraviť systém kanálov. V chudobných krajinách je to však oveľa väčšia výzva. Neuvedomujú si, žeby mohlo byť Aralské more niekedy magnetom na turizmus v tomto regióne. Nie však ako symbol ekologickej katastrofy, ale ako symbol poučenia sa z vlastných chýb.
Sedím vo vlaku do hlavného mesta Uzbekistanu, kde strávim pár dní pred odchodom do Tadžikistanu. V hosteli stretávam Angela, týpka z Mexika, ktorý sa do Uzbekistanu vybral na návštevu rodiny svojej priateľky, ktorú pozná z USA. Angel žije väčšiu časť svojho života v USA a je typickým príkladom priateľského, usmiateho, liberálneho, ale aj hlučného Američana. Celkový opak toho, čo reprezentujú národy z centrálnej Ázie, ktoré desaťročia nemali právo vyjadriť ani svoj vlastný názor. Angel veľa veciam nerozumie. Hlavne postavenie žien je podradné. Muži majú právo mať viac žien, ak sa o všetky vedia finančne postarať. Na to sa Angel spýtal, či môže mať žena viacerých mužov ak sa o nich vie postarať. Stretol sa so zdvihnutými obočiami. Zároveň sa muži starajú o financie a je nevhodné zo strany ženy, akékoľvek rozhodnutie muža spochybňovať. Podobne som sa cítil ja. V Karakalpakstane je bežné pre ženy otvárať dvere mužom. Najkontroverznejším zvykom je unášanie nevesty, ktoré sa praktizuje v historicky nomádskych komunitách. Sám som sa stal svedkom takého únosu v Nukuse. Najprv si únoscovia pomýlili Aysuluw – moju hostiteľku – s budúcou nevestou, neskôr ju však pustili. Áno, vo väčšine prípadoch ide len o tradíciu, nájdu sa však aj také, kde sa únosca a budúca nevesta nepoznajú a nikdy sa nevideli. Oproti Iránu, ktorý je konzervatívny najmä kvôli svojmu štátnemu zriadeniu, v Uzbekistane majú ľudia slobodnú voľbu a aj tak vyznávajú často až stredoveké názory na svet.
Posledným krokom k odchodu do Tadžikistanu je horormi opradená uzbecká hranica. Kontroluje sa tu totiž vaša registrácia, v každom hoteli totiž dostanete registračný lístoček, ktorý preukazuje, že ste nocovali v hoteli. Ako uvádzam v predošlom článku, je nutné najmenej každú tretiu noc nocovať v ubytovacom zariadení. To všetko spĺňam, aj tak však na mňa môžu dôjsť nepríjemné otázky, kde som nocoval v ostatné noci. Na moje počudovanie sa policajt na registračné lístočky ani nepozrel, len sa spýtal, či ich mám. Pečiatky v pase, vstupujem do Tadžikistanu.
