Prvý dojem z tejto krajiny je dobrý. Ľudia sú usmievaví, často ovládajú základy Angličtiny. Jedlo je lacnejšie ako v Laose a viac rôznorodé. Aj tu však treba zjednávať, aj keď vám v reštaurácii podsunú jedálny lístok.
Mesto Hanoi sa mi zapáčilo na prvý pohľad. Moderné budovy striedajú tie z čias francúzskeho kolonializmu. Keďže je Vietnam oficiálne socialistickou republikou, nájdete tu takisto mnohé pamätníky, široké bulváry a administratívne budovy. Nechýba socha V.I.Lenina a mauzóleum HoChi Minha. Najviac ma však prekvapuje aktívnosť miestnych, čo sa týka športu. Hlavne v skorých ranných hodinách je mesto plné ľudí. Bežcov, cyklistov, hráčov bedmintonu či nohejbalu so špeciálnym pierkom a starších žien cvičiacich aerobik. Nevravím, že u nás ľudia športujú menej, je ich však podstatne menej vidieť. Čo môže pre turistu zo Západu byť šokom, je doprava. Keďže sú autá vo Vietname zaťažené vysokými daňami, väčšina si ich nemôže dovoliť a jazdí preto na motorkách. Motorky však slúžia aj na prepravu tovaru všetkých tých malých podnikateľov a Vietnamci sú majstri v preprave všetkého možného na čo najmenšom priestore motorky. Doprava nie je nijak regulovaná, motorky jazdia na červenú, v protismere, po chodníkoch. Prechod cez cestu sa tak môže stať nočnou morou. Najjednoduchšie je proste ísť, motorky vás obídu, pozor si treba dávať len na autá a autobusy.
Mojou hlavnou úlohou v Hanoji je vybaviť vízum do Číny. Okrem štvorstranového tlačiva je potrebné doniesť dve pasové fotografie, fotokópiu pasu a vietnamského víza. Okrem toho treba preukázať dostatočné finančné prostriedky, poistenie, letenky do a z krajiny a rezervácie ubytovania počas dní návštevy. Najväčší prúser na tom je, že vám po nemalej investícii stále môžu vízum zamietnuť! A to sa nedeje ojedinele. Áno, rezervácie ubytovania je možné jednoducho zrušiť a portály ako booking.com ani zaplatenie vopred nevyžadujú. S letenkami je to však väčší problém. Môžete zariskovať a letenky si kúpiť s tým, že možno nedostanete vízum. Podobne môžete kúpiť letenky, ktoré je možné stornovať bezplatne. Väčšinou však takéto letenky stoja podstatne viac a kým vám peniaze vrátia, môže prejsť nejaký čas. Dokonca existujú agentúry, ktoré vám za relatívne malý poplatok vyhotovia letenky, ktoré následne stornujú. Všetko však stojí peniaze a ja tak či tak letieť neplánujem.
So všetkými papiermi teda prichádzam na ôsmu do konzulátu a zisťujem, že je predo mnou asi 60 ľudí. Na vstup do vnútra konzulátu sa čaká vonku na pražiacom slnku. Otvorené majú do jedenástej. O desiatej to vzdávam, za ten čas, čo som tam čakal, vybavili asi desať ľudí. Dávam sa do reči s Rakúšankou Marlene, ktorá to v ten deň takisto nedala a chystáme sa na druhý deň dôjsť už o piatej, aby sme sa vôbec dostali dnu. Stretávame sa teda pred ambasádou s ďalšími tridsiatimi osobami. A teraz to bude zaujímavé. Nestojí sa totiž v žiadnej rade, tú „oficiálnu“ vraj otvoria až o šiestej. Zatiaľ teda ľudia vyčkávajú na druhej strane ulice oproti ambasáde. Keď pred šiestou začnú strážnici presúvať zátarasy na miesto, kde bude oficiálna rada, ľudia začínajú byť nervózni. Pripravujem sa na boj o miesto, našťastie som si obul botasky. Pred šiestou sa z ničoho nič rozbehne jeden Vietnamec a vypukne panika. Toho prvého takmer zrazilo auto. My s Marlene sa ocitáme v prvej desiatke v rade, ďalší dvaja Francúzi o desať miest za nami a Ruska to nezvládla, tá sa dnu dnes asi nedostane. Strážnici rozdajú malé stoličky (hokerliky) a čakáme. Do otvorenia máme ešte dva a pól hodiny. O 8:30 sa otvára konzulát a prvých ľudí púšťajú dnu. Na moje počudovanie však prichádzajú ľudia, ktorí si nemuseli odstáť radu a rovno vchádzajú. Čert nech to vezme. Vo vnútri je potrebné si vziať číslo a opäť čakať na rad. Potom to už ide rýchlo a po odovzdaní všetkých papierov dostávam lístok s časom, kedy si mám prísť pas s vízom alebo bez neho vziať. Marlene však toľko šťastia nemá. Pasová fotografia totiž nie je na bielom pozadí a Marlene musí preto utekať, aby sa niekde v meste odfotila a vrátila sa pred jedenástou späť.
Po pas sa vraciam o tri dni a voilá, mám vízum! A teraz prichádza čerešnička na torte. Dvom Francúzom, ktorí čakali s nami, vízum neudelili. Bez udania dôvodu. Tí si dokonca zakúpili ozajstné letenky. Nikto nevie, podľa čoho vám žiadosť zamietnu. Vraví sa, že problém môže byť predošlá návšteva moslimských krajín alebo zámer navštíviť nestabilné regióny Číny, akým je napríklad autonómny región Ujgurov na západe krajiny.
Po týždni vysedávania v Hanoji sa vyberám na juh do Ninh Binhu známeho ryžovými poľami a krasovými homoľami všade naokolo. Vlakom s drevenými lavicami to trvá dva a pól hodiny a cenou necelých 3 €. Odtiaľ je to asi 6 kilometrov pešo do dediny Tam Coc, kde nachádzam dobré miesto na kemping pod skalným previsom. Na tom by nebolo nič výnimočné, ak by v noci nezačalo liať ako z krhlí a blýskať sa. Cez štrbiny v skale voda steká až pod stan a dovnútra. Našťastie mám nafukovaciu karimatku a aj napriek búrke a vode v stane sa vyspím relatívne dobre. To sa však o mojich veciach povedať nedá. Ráno zisťujem, že väčšina oblečenia a takisto topánky úplne premokli a celý stan je hnedý od blata. Tak sa vyberám do homestayu neďaleko a periem všetky veci vrátane stanu.
