Tak prejdime k veci. V Japonsku som nikdy nebol, musím sa priznať. Presto všetko sa o ich vzácnu a jedinečnú krajinu často zaujímam. Je to zaujimavý národ, veľmi usporiadaný, vychovaný, ale predsa len, sú tam isté vecičky pre ktoré občas nevychádzam z údivu a nemám na mysli zrovna Takeshiho hrad. Ide o to, že im začína byť skutočne ten ich ostrov trochu pritesný. Pred pár rokmi sa rozhodli postaviť nové letisko v Kansai... a zistili, že nemajú kde. Žiaden problém, tamto do vody -ukázal jeden z menších japoncov prstom- navozíme tísíce a tisíce ton zeme, spravíme si tam ostrov, a na tom ostrove...letisko. Vyriešené. Prišiel aj Renzo Piano, všetko im nakreslil a bolo. Japonci sa vyhovárajú že to urobili kvôli dákej výstave ale ja im neverím. Japonci všetko vedia. Podla mňa...keby som si mohol typnúť prečo tie šikmé oči, tak by som povedal, že od útleho malička špehovali cez klúčové dierky (japonské kľúčové dierky sú iné ako inde vo svete, podobné poštovému kaslíku na dverách iba menšie a...samozrejme sa tam nevkladajú listy ale karty podobné kreditkám v ktorých musí byť čip značky Sony). Sú to teda špehúni (ich mladší ázijský súrodenci sa od nich už dávno pradávno odpojili, z názvu špehúni si ponechali len posledné štyry písmená a usadili sa tuto hneď pri nás...pod Komárnom. Kedže tv tejto oblasti slnko svieti pomenej a dvere sa ešte neotvárajú kreditkou, oči sa im vrátili do pôvodného stavu. No ale ,vráťme sa k Japoncom. Veľmi dobre majú vymyslenú politiku bývania. Tokio má spolu s Yokohamou a Kawasaki približne 27 240 000 obyvatelov, teda ... ja som klaustrofobik ale čo je veľa to je moc. To je súčet obyvateľstva Dánska, Slovenska, Fínska, Írska, Lotyšska, Estónska a Slovinska. No, som si istý že tam môžme kľudne pichnúť aj Lichtenštajsko. Nezabúdajme že sa bavíme o jednom meste, ak sa to tak dá vôbec nazvať.
Vráťme sa ale k Hidetoshimu. Hidetoshi má za sebou školu, prvý bozk, prvé zamestnanie a ... prvú pôžičku. Treba strechu nad hlavou. Vonku zvykne pršať, snežiť a občas zafúka. A keď v Japonsku zafúka, tak to je poriadny tajfún, to vám hádam ani budha nepomôže (hlavne ateistom ako som ja). Tak si predstavte ako sedí Hidetoshi v banke, vypisuje žiadosti, poskytuje všemožné údaje a informácie a teraz hop...podmienky splácania pôžičky na štandartný japonský byt. 28 metrov štvorcových. V tom sú ešte zarátané štyry metre štvorcové zo spoločnej chodby pri výťahu. Samozrejme preháňam, ale japonské nové byty sú skutočne riešené pod heslom: skrčiť sa -vbehnúť -ľahnúť -spať -a následne vybehnúť...uuuf... konečne vonku, nasadím si masku a spokojne vyrazím do práce. A aké sú to teda podmienky? Nuž v každom prípade exotické a pevne dúfam že ešte dlhšiu dobu exotickými zostanú. Pán Hidetoshi bude splácať pôžičku až do doby, kedy sa nepoberie do dôchodku s tým, že jeho syn prípadne dcéra, budú splácať spomínanú pôžičku ďalších desať, dvadsať a možno aj viac rokov (to by už ale musel mať ten byt aj francúzky balkónik, špajzu zvlášť a pivnicu). No len si to predstavte. Narodí sa mi syn. Jurko. Vychovám ho a kúpim mu autodráhu aby nemusel veľmi premýšlať. Keď bude mať osemnást a bude sťa valibuk, postaví sa z batohom do dverí a povie : otec , mama ... odchádzam do sveta. Držte sa. A ja mu nato poviem ...no... Jurko, poďže sem nachvíľu, pozri synku mi máme pre teba s mamičkou taký darček (v tom už počuť dupot mamičky hľadajúc si dáku skrýšu). Ono... v podstate o nič nejde, akurát že si ešte nesplatil pôžičku...no. Ešte si ani jedinú splátku nezložil a už sa chceš vypariť...na toto sme ťa teda z maminou nevychovávali...aby si si po svete behal...
Skrátka, ťažké to má Hidetoshi. Je to zaujmavý spôsob úspory každého metra štorcového, a povedzme si pravdu, docela smutný. Ešte "štastie" že rast obyvatelstva na Slovensku stagnuje. V každom prípade je Japonsko neobyčajné. Ich záhrady nepoznajú hranice fantázie a dokonalosti zároveň. Ich viera a odhodlanosť v akejkoľvek aktivite ktorú odvádzajú je ukážková. Na záver by som vám odporučil výborný film zrežírovaný Sofiou Coppola (dcéra svetoznámeho režiséra Francisa Forda Coppolu). Film situovaný v dnešnom Japonsku s názvom Stratený v preklade (Lost in translation). Výborný zažitok z Japonského sveta.
PS: ak si spomeniete, napíšte Hidetoshimu aspoň pohľadnicu. Iste mu je občas trochu úzko...
