Všeobecne sa Sovietsky zväz počas takmer celých svojich dejín a obzvlášť v období hlbokej totality za čias Stalina považuje za krajinu bez trhovej ekonomiky. Nebola to ale úplne pravda.
Aj v Sovietskom zväze existovali podnikatelia a fungoval biznis, hoci nie úplne oficiálne. Formálne bola sovietska ekonomika síce plánová a súkromné podnikanie bolo protizákonné, no Sovietsky zväz bol zároveň systémom natoľko skostnatelým, že v jeho spleti byrokratických procedúr dokázali celé roky úspešne prežívať organizácie, ktoré na papieri oficiálne neexistovali, no fakticky fungovali ako súkromné firmy, pričom ich zákazníkmi boli aj nič netušiace veľké sovietske koncerny. Dôkazy o existencii takýchto “firiem” sú väčšinou nepriame, keďže z podstaty veci firmy nemohli byť úradne zaregistrované, no napriek tomu dôkazov o ich existencii je dostatok na to, aby sme si mohli urobiť obraz o tom, ako súkromné podnikanie v Sovietskom zväze fungovalo.
Neformálne “firmy” pôsobili v celom rade odvetví sovietskej ekonomiky. Príkladom môže byť neformálna podnikateľská činnosť roľníkov v ich osobných hospodárstvach, keď mali roľníci dovolené mať neveľké pozemky na osobné poľnohospodárstvo, avšak sa neustále snažili tieto svoje pozemky rozširovať a pestovať na nich produkciu výrazne nad rámec svojej osobnej potreby. Nelegálne sa podniakalo tiež v oblasti remeselnej výroby oblečenia, obuvi a určitých potravín, prevádzkovania kaviarní a hotelov mimo rámca formálnej (štátom riadenej) siete. Okrem toho existovala nelegálna “trhová” ekonomika v oblasti sprostredkovateľských služieb roľníkom, t. j. výkupu ich produkcie na tzv. “kolchozných trhoch”, z ktorých potom “sprostredkovatelia” predávali ich poľnohospodársku produkciu ďalej do štátom riadenej obchodnej siete. Nevieme povedať, koľko tieňových stavebných a iných “firiem” v Sovietskom zväze celkovo bolo, pretože ďaleko nie všetky boli pri svojej činnosti prichytené.
Najviac dôkazov je však z oblasti neformálneho podnikania v oblasti stavebníctva, v ktorom v období stalinizmu pôsobili tzv. vojensko-stavebné organizácie. Maskovať sa ich darilo aj vďaka tomu, že v mnohých regiónoch totiž fungovali skutočné vojensko-stavebné organizácie, v ktorých sa vojaci v uniforme zaoberali obyčajnými stavebnými prácami a vykonávali práce, ktoré v tom čase nemal kto iný robiť kvôli ťažkej spoločenskej a hospodárskej situácii po vojne. Vojaci preto robili stavbárov.
Neformálne “firmy” v oblasti stavebníctva vo všeobecnosti nepracovali horšie ako ich oficiálni štátni “konkurenti”. Za racionalizáciu a efektívne vykonanú prácu dostávali od objednávateľov bonusy, čo ich motivovalo podobne, ako bežných súkromných podnikateľov. Počas následného policajného vyšetrovania sa tieto bonusy označovali ako úplatky, čo však nie je úplne presné označenie, pretože boli riadne zadokumentované v účtovníctve.
Nikolaj Pavlenko a jeho vojensko-stavebné organizácie
Jedným z takýchto sovietskych “podnikateľov” bol aj Nikolaj Pavlenko. Podnikanie Nikolaja Pavlenka je známejšie ako iné podobné prípady nie preto, že by bol Pavlenko úspešnejší alebo výnimočnejší ako iní podobní “podnikatelia”, ale preto, že sa o ňom, jeho “firmách” a následnom trestnom stíhaní v archívoch našlo najviac dostupných zdrojov. Na jeho príklade vidno, akým spôsobom a vďaka komu takéto neformálne organizácie prosperovali.
Nikolaj Pavlenko sa narodil v roku 1908. Pochádzal z rodiny bohatého roľníka z Kyjevskej oblasti vtedajšej Ruskej ríše, ktorý bol neskôr za vlády Stalina podrobený represiám. Roľníci boli v Ruskej ríši všeobecne považovaní za rozumných ľudí, ktorí vedeli efektívne spravovať svoje hospodárstvo, na čo za čias Stalina doplatili. Vo veku 14 rokov Pavlenko ušiel z rodičovského domu do Minsku, kde sa zamestnal ako stavbár ciest. Neskôr vyštudoval dva ročníky Minského polytechnického inštitútu, odkiaľ odišiel zo strachu pred tým, že vyjde najavo jeho bohatý rodinný pôvod. Už ako mladý sa dostával do konfliktu so štátnou mocou. V roku 1935 bol uväznený na 35 dní za krádež socialistického majetku. Prepustili ho na slobodu výmenou za súhlas na spoluprácu s vtedajšími orgánmi štátnej bezpečnosti (NKVD), čo v tej dobe v podobnej situácii nebolo výnimkou. Spolupráca s NKVD mu dávala určitú flexibilitu a skúsenosti, ako správne komunikovať so sovietskymi štátnymi funkcionármi. Jednou zo príčin, prečo sa mu celé roky darilo klamať sovietske úrady, bol jeho talent falšovať úradné dokumenty, v čom mu pomáhal jeho priateľ Ľudvig Rudničenko, ktorý bol špecialistom na falšovanie úradných pečiatok. Pravosť takýchto dokumentov s hodnoverne vyzerajúcimi pečiatkami po Pavlenkovi nikto nekontroloval.
“Firmy” Nikolaja Pavlenka sa počas vojny aj po nej maskovali ako vojensko-stavebné organizácie. Ich ochrankári boli vo vojenských uniformách, čím ich nebolo možné odlíšiť od skutočných vojakov. Maskovanie bolo natoľko presvedčivé, že aj samotní zamestnanci týchto “firiem” verili, že pracujú v skutočnej stavebnej organizácii. Vojenské uniformy im vedenie “firiem” zabezpečovalo buď za príslušné úplatky priamo od orgánov sovietskej štátnej bezpečnosti, alebo sa dali ušiť na zákazku, kúpiť na trhoch či bežne v obchodoch. Vojenskú uniformu sa vtedy dalo tak ľahko zaobstarať vďaka tomu, že v čase krátko po skončení druhej svetovej vojny bolo vojenské oblečenie dostupnejšie ako civilné. Obyvateľstvu zostalo z vojny veľké množstvo zbraní a uniforiem, a navyše sa v predchádzajúcich rokoch civilného oblečenia šilo málo.
Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny Pavlenko viedol neformálnu stavebnú organizáciu – tzv. “arteľ”. Kľudný život v tejto organizácii mu prekazila druhá svetová vojna. Počas druhej svetovej vojny Pavlenko využil všadeprítomný chaos a založil si novú neformálnu organizáciu – vojensko-stavebnú organizáciu pod názvom “Oddiel vojensko-stavebných prác č. 5 Kalininského frontu”, čo bola v podstate stavebná firma, ktorej zamestnanci pracovali vo vojenských uniformách a ktorá plnila zákazky Červenej armády, spolu s ktorou došla až do vtedajšieho nacistického Nemecka počas dobýjania Berlína. Keďže mnohí členovia Pavlenkovej organizácie boli v duši aj podvodníci a zlodeji, svoj pobyt v porazenom Nemecku využili na obohatenie sa a po skončení druhej svetovej vojny si z neho domov nelegálne odviezli celé vagóny plné miestnych tovarov a cenností, ako osobné a nákladné autá, traktory, motocykle, desiatky vriec s cukrom a inými potravinami, ale aj mnoho kráv, oviec a kôz. Po skončení vojny Pavlenko túto svoju stavebnú organizáciu rozpustil a neskôr, v roku 1948, si opäť vytvoril novú pod názvom “Plandorstroj”. Tú zakrátko po založení vytuneloval a zrušil, po čom založil ďalšiu organizáciu “Správa vojenského staviteľstva č. 1”, v ktorej ďalej podnikal až do svojho zatknutia koncom roku 1952.
Práce na stavebných zákazkách
Pavlenkove firmy plnili stavebné zákazky v 32 mestách v niekoľkých republikách Sovietskeho zväzu (dnešnom Rusku, Bielorusku, Estónsku, Litve a Moldavsku) a uzavreli 64 kontraktov na vykonanie stavebných prác na rôznych objektoch za približne 38,7 mil. vtedajších sovietskych rubľov, čo bola na tie pomery značná suma, keď si vezmeme, že bežný mesačný plat sovietskeho úradníka dosahoval okolo 500 rubľov.
Podobne ako bežné stavebné firmy, aj Pavlenkove neformálne stavebné organizácie pracovali na zákazky. Objednávateľ za objednávku platil organizácii vopred dohodnutú cenu a navyše často poskytoval stavebnej organizácii aj nevyhnutnú stavebnú techniku, kým samotná organizácia zabezpečovala pracovnú silu a organizovala prácu stavebníkov. Podobným spôsobom pracovali aj oficiálne sovietske (štátom vlastnené) spoločnosti.
Vzťahy so sovietskou štátnou mocou
To, že Pavlenkove vojensko-stavebné organizácie boli v skutočnosti nelegálne, sa nedalo tajiť pred všetkými. Pavlenkove organizácie relatívne dlho existovali vďaka známostiam Pavlenka a krytiu zo strany samotných silových zložiek, s ktorými Pavlenko sám spolupracoval a dôstojníci ktorých dostávali od neho pravidelné úplatky a štedré dary. Pracovný trh však bol v Sovietskom zväze legálny a pracovníkov si mohli organizácie najímať na pozície s “trhovými” platmi a rôznymi relatívne atraktívnymi benefitmi. Okrem toho, kvôli nedostatku stavebných kapacít v povojnovom Sovietskom zväze miestni úradníci radi spolupracovali s neformálnymi organizáciami aj preto, že im pomáhali vyčerpať pridelený rozpočet, ktorý by inak prepadol.
Pavlenkove firmy dostávali platby práce na účty vedené v 20 pobočkých sovietskej štátnej banky, aj keď zriadené na základe falošných dokumentov. Tieto peniaze Pavlenkove organizácie ďalej vyberali v hotovosti a tak vyplácali svojich pracovníkov. Pracovné postupy a vzťahy voči zamestnancom neboli horšie ako v legálnych sovietskych podnikoch. Okrem toho sa predpokladá, že neformálne stavebné organizácie dokonca aj platili dane sovietskemu štátu, keďže ich tržby prechádzali cez účty v bankách a nedali sa skryť. Inými slovami, prakticky všetko, čo sa týkalo neformálnych stavebných organizácií, bolo legálne, okrem ich samotnej existencie.
Čas od času sa však stávalo, že na určitú zákazku alebo jeho časť “firma” nemala dosť vybavenia. Vtedy sa zdroje na jeho zadováženie museli zabezpečiť tiež neformálne. Mali to na starosti tzv. “tolkači”, t. j. ľudia, ktorí boli prostredníctvom známostí a úplatkov “schopní dohodnúť sa” a “zariadiť veci”.
Majetkové pomery v organizáciách
Pavlenko a iní podobní podnikatelia síce žili na vysokej nohe, no neboli však milionármi v pravom zmysle slova a nepatrili do sovietskej “elity”. Sám Pavlenko žil v drahom dome a vlastnil niekoľko áut, najmä v tom čase prestížny automobil Pobeda. Zarábali po 5–6 tisíc sovietskych rubľov mesačne, čo bol približne 10-násobok zárobku priemerného sovietskeho úradníka v tej dobe. V porovnaní s korupciou vtedajších sovietskych politických špičiek a ich rodinných príslušníkov to však nebolo veľa. Pre porovnanie, keď KGB v polovici 50-ych rokov 20. storočia v rámci politických čistiek zatkla Serga Beriju (syna člena politbyra a ministra vnútra Lavrentija Beriju), údajne mal pri sebe hotovosť vo výške približne 500 tisíc rubľov. Sovietsky spisovateľ Konstantin Simonov, ktorého sovietska štátna moc podporovala za jeho “správne” komunistické postoje, mal vraj príjmy rádovo v miliónoch rubľov. Okrem toho, Pavlenko a podobní neformálni podnikatelia si nemohli zarobené peniaze naplno užívať spôsobom typického východoeurópskeho skorumpovaného úradníka, pretože na to jednoducho nemali čas. Veľa času totiž fyzicky trávili na staveniskách a obhliadkach stavebných prác, aby boli ich objednávatelia s výsledkom prác spokojní.
Pavlenkove neformálne organizácie slúžili aj ako útočisko pre rôznych dezertérov z vojny a iných ľudí, ktorí sa potrebovali ukryť pred sovietskymi štátnymi úradmi, pretože im hrozilo stíhanie. Boli medzi nimi dezertéri z frontu, ale aj ľudia povahovo temperamentní a “podnikaví” nie v najlepšom zmysle tohto slova, t. j. takí, ktorí sa neustále snažili obohatiť bez ohľadu na to, či ich to bolo legálne alebo nie. Jedným z príkladov takýchto ľudí bol istý Ivan Pašun, ktorý počas vojny dezertoval do Rakúska a po vojne opäť utiekol – tentokrát zo závodu na výrobu škridiel, kde pracoval. Okrem toho sa ešte vyhýbal aj plateniu alimentov. Pavleknova stavebná organizácia mu dala možnosť zaobstarať si falošné doklady a v radoch svojich zamestnancov ho tak ukryla pred spravodlivosťou.
Náhly koniec
Osudným sa Pavlenkovi stala bežná ľudská chyba jedného z jeho manažérov. Pavlenkova organizácia okrem iného obchodovala sovietskymi štátnymi dlhopismi, ktoré predávala radovým zamestnancom organizácie za hotovosť. Od jedného z nich vzali peniaze, no dlhopisy mu nevydali, kvôli čomu sa oklamaný zamestnanec išiel sťažovať na políciu. Začalo sa rozsiahle policajné vyšetrovanie a existenciu Pavlenkovej organizácie sa už nedalo skryť ani vďaka jeho známostiam a úplatkom. Písal sa rok 1952.
V novembri roku 1952 Pavlenka zatkli. V apríli roku 1955 ho odsúdili na trest smrti zastrelením za podkopávanie štátneho priemyslu a účasť v protirevolučnej organizácii.
Pavlenkova organizácia a iné podobné neformálne organizácie dokázali tak dlho prežívať aj vďaka ešte jednej špecifickej črte sovietskych policajných zložiek. Podobne ako v dnešnom Rusku, aj vtedy sa sovietska polícia a tajné služby radi zúčastňovali rôznych verejných prehliadok a ceremónií v slávnostných uniformách a sústreďovali sa najmä na vyhľadávanie vymyslených nepriateľov, pričom často ignorovali tých, ktorí zákony skutočne porušovali, pretože neboli schopní a ochotní zaoberať sa reálnymi trestnými činmi.
Ďalšou príčinou bola “sieťová” dôvera sovietskych dôstojníkov jeden k druhému. Inými slovami, ak neformálneho podnikateľa už “preveril” jeden dôstojník, ktorý bol s podvodníkom buď v priateľskom vzťahu alebo od neho dostával úplatok, ostatní dôstojníci v systéme sa spoliehali na jeho slovo a falošného podnikateľa už ďalej nikto nepreveroval.
Kontrast propagandy a reality
Archívne dokumenty o fungovaní neformálneho biznisu v Sovietskom zväze vypovedajú aj o hlbokom kontraste medzi tým, ako sa sovietska spoločnosť prezentovala v novinách a prejavoch štátnych funkcionárov, a tým, čo sa v nej dialo v skutočnosti.
Ak by sme túto dobu posudzovali iba na základe vtedajších novín a štátnych prejavov, sovietsky národ sa javil ako morálne jednotný, družne podporujúci budovanie sovietskeho socializmu a žijúci v úplnej harmónii so svojím okolím. Protištátne nálady jednotlivcov sa vysvetľovali buď pôsobením nepriateľských síl alebo ako dôsledok stereotypov z minulosti a nepochopenia fenomenálnych úspechov Sovietskeho zväzu. Samozrejme, mnohí obyvatelia sovietsky systém podporovali úprimne a boli mu lojálni preto, lebo im dával možnosť kariérne rásť v sovietskej byrokracii a obohacovať sa. Okrem toho bolo aj mnoho obyčajných ľudí – najmä spomedzi roľníkov, ktorým bolo treba najmä nakŕmiť svoju rodinu a vyžiť, kým na premýšľanie o politike a vysokých ideáloch im už nezostával čas.
Z archívov však vidno aj to, že mnohých ľudí, ktorí pracovali v sovietskom neformálnom biznise, štátna moc systematicky sledovala a zbierala o nich informácie. Zisťovala, čo si skutočne mysleli a ako skutočne žili. Pracovníkov v neformálnom biznise tvorili ľudia najmä z roľníckeho prostredia, preto ich názory odrážali postoje veľkej časti sovietskeho roľníctva. Zozbieraná informácia sovietske úrady nepotešila.
Úrady zistili, ako sa roľníci medzi sebou sťažujú na zlé životné podmienky, aký veľký význam pre týchto ľudí mali tradičné kresťanské hodnoty, nie tie sovietske, ako na revolučné sovietske sviatky nemali problém pracovať, kým počas náboženských sviatkov pracovať odmietali, hoci to oficiálne boli pracovné dni. Roľníci boli očitými svedkami toho, koľko ľudí bolo v tej dobe odvlečených do gulagov, a zdalo sa im, že do nich bolo odvlečených až 15 – 20 % všetkého sovietskeho obyvateľstva, hoci podľa doložených údajov to bolo menej – približne 3 %.
Ľudia tajne počúvali Hlas Ameriky, medzi sebou viedli rozhovory o tom, ako sovietske rádio o Amerike klame, a nepáčilo sa im, koľko prostriedkov vynakladá Sovietsky zväz na štedrú “pomoc” iným socialistickým krajinám, hoci ľudia v samotnom Sovietskom zväze žili chudobne a nemali sa dobre. Sovietsky zväz podľa nich kŕmil a obliekal 450 miliónov ľudí v Číne a Kórei a krajiny “ľudovej demokracie” sa váľali v sovietskej masti a prejedali sa sovietskou pšenicou, kým v samotnom Sovietskom zväze mnohí obyčajní ľudia hladovali.
Medzi ľuďmi panovali aj porazenecké nálady. Zhovárali sa o tom, že vo Veľkej vlasteneckej vojne (vojna Sovietskeho zväzu proti nacistickému Nemecku) sa v Sovietskom zväze našlo veľa hlupákov, ktorí na ňu šli dobrovoľne z pocitu vlastenectva, ale ak náhodou čoskoro vypukne vojna proti Anglicku a Amerike, druhýkrát sa medzi nimi toľko podobných hlupákov už nenájde.
Snaha podnikať je prirodzená
Príklad podnikania Nikolaja Pavlenka v časoch hlbokého stalinizmu dokazuje, že snaha podnikať, využiť svoj potenciál a mať sa lepšie je prirodzená ľudská vlastnosť, ktorá si hľadá cestu aj v podmienkach tvrdého odporu. Ak krajina túto snahu brzdí, škodí sama sebe. Že je to naozaj tak, sa možno presvedčiť jednoduchým porovnaním súčasnej životnej úrovne v krajinách, kde je socializmus doteraz (napr. Kuba, Severná Kórea), kde bol vyše polstoročia (napr. krajiny bývalého Sovietskeho zväzu), kde bol relatívne kratší čas (napr. krajiny strednej Európy) a kde nebol prakticky nikdy (napr. krajiny západnej Európy a Severnej Ameriky).
Okrem toho, svet sa dnes nachádza v štádiu ekonomického vývoja, kedy nie je podstatné, koľko má krajina pôdy a rúk, ochotných na nej pracovať, ale koľko má vzdelaných hláv, schopných a pripravených vyvíjať nové veci a hľadať spôsoby, ako vyrábať efektívnejšie, jednoduchšie a rýchlejšie. Na rozdiel od práce rukami na poli sa práca hlavou nedá nanútiť a ľudia budú pracovať hlavou iba vtedy, ak majú na to vytvorené stabilné a motivačné podmienky. To dáva svetu nádej na to, že dnešné totalitné režimy z podstaty veci nebudú schopné dosiahnuť taký hospodársky vplyv a nabrať takú silu, ktoré by im dávali prevahu nad slobodnými krajinami a umožňovali tak ohrozovať stabilitu vyspelej časti sveta.
Sovietsky zväz na svoje nepochopenie prirodzených zákonitostí ľudského správania tvrdo doplatil. Bol vytvorený nie na to, aby na svojom území zabezpečoval ľuďom dôstojný život, ale ako nástroj boľševikov na vyvolanie celosvetovej socialistickej revolúcie. V tomto smere Sovietsky zväz zlyhal na celej čiare. Na to, aby v takom systéme človek podnikal, musel mať nielen podnikateľského ducha, ale aj riadnu dávku odvahy a myslenie podvodníka, ktorý neustále hľadal cesty, ako obísť systém, a ktorý snahou zarobiť bol ochotný riskovať nielen svoju slobodu, ale ako ukazuje osud Nikolaja Pavlenka, aj vlastný život.
