Zástancovia putinského režimu sa často snažia obhájiť agresiu Ruska voči Ukrajine a zverstvá ruskej armády na ukrajinskom území výčitkou, že západ používa na seba a na Rusko dvojaký meter. V 60-tych rokoch 20. storočia Amerika vtrhla do Vietnamu s cieľom údajne bojovať proti globálnej expanzii komunistickej ideológie a v roku 2003 do Iraku s cieľom údajne odvrátiť možné použitie zbraní hromadného ničenia, ktoré sa v Iraku nakoniec aj tak nenašli. No napriek tomu voči Amerike nikto nezaviedol sankcie, nikto s ňou neprerušil letecké spojenie a nikto nezakazoval americkým športovcom súťažiť na Olympijských hrách.
Ak si odmyslíme absurdné tvrdenia o ukrajinských nacistoch a biologických laboratóriách amerických tajných služieb na ukrajinskom území, Rusko údajne vtrhlo na Ukrajinu s cieľom odvrátiť jej možný vstup do NATO a predísť tomu, aby sa Ukrajina stala odrazovým mostíkom pre útok NATO na samotné Rusko. No v dôsledku agresie na Ukrajine sa Rusko stalo medzinárodným vyvrheľom.
Prečo teda západ tak negatívne reaguje na vpád Ruska na Ukrajinu? Na povrchu sa motívy Ameriky vo Vietname a Iraku a motívy Ruska na Ukrajine môžu javiť dosť podobne. Bližší pohľad na vec však odkrýva množstvo odlišností.
Vojna vo Vietname
Predstava, že Spojené štáty len tak z ničoho nič vtrhli do Vietnamu, je zjednodušená a skreslená. Skutočnosť bola o niečo komplikovanejšia. Konflikt vo Vietname sa začal nie v roku 1963, keď vtedajší americký prezident John Kennedy poslal do Vietnamu prvých 16 tisíc amerických vojakov, ale ešte v roku 1946 po tom, ako Francúzsko ako bývalá koloniálna veľmoc zvrhlo nonovytvorenú vládu Vietmanskej demokratickej republiky, čo vyústilo do Prvej indočínskej vojny. Konflikt s účasťou Francúzska skončil jeho porážkou 7. mája 1954, keď sa francúzske jednotky vzdali komunistickým oddielom Viet Minh.
Obdobie rokov 1954–1963 bolo vo Vietname určitým medzivojnovým obdobím, ktoré sa charakterizovalo postupným formovaním dvoch samostatne fungujúcich štátov – severného a južného Vietnamu. Zo severného Vietnamu do južnej časti masovo emigrovali najmä katolícki Vietnamci a iní, ktorí sa obávali komunistických represií na severe. Naopak, z juhu na sever sa postupne presúvali komunistické revolučné skupiny.
Vláda južného Vietnamu, ktorú viedol prezident Ngô Đình Diệm, prenasledovala svojich komunisticky naladených odporcov. Zatýkala ich, mučila a popravovala. Tým v podstate napomáhala kryštalizácii politických postojov ľudí v obidvoch Vietnamoch – komunistických postojov na severe a kapitalistických postojov na juhu. Z juhu však odišli ďaleko nie všetci tí, čo inklinovali ku komunistom. To umožnilo severnému Vietnamu v septembri 1960 vyvolať na juhu úspešné masové protivládne povstanie. Neskôr bol v decembri 1960 sformovaný Viet Cong – ozbrojené zložky pod vedením komunistického severného Vietnamu, bojujúce za zjednotenie celého Vietnamu pod vládou severu. V rokoch 1961–1963 začali do južného Vietnamu postupne prenikať severovietnamskí komunistickí vojaci, ktorých zásoboval a vyzbrojoval Sovietsky zväz spolu s Čínou. Hrozilo, že sa komunizmus zo severného Vietnamu rozšíri aj do Vietnamu južného.
Ako píše vo svojej knihe Diplomacia bývalý americký minister zahraničných vecí a poradca pre národnú bezpečnosť Henry Kissinger, Spojené štáty mylne považovali vtedajší komunistický blok (východná Európa, Sovietsky zväz, Čína) za politický monolit, nebrali do úvahy spory v jeho vnútri a preceňovali jeho hrozbu pre Spojené štáty a západný svet.
Spojené štáty preto začali poskytovať pomoc južnému Vietnamu – dodávkami zbraní a vyslaním do krajiny svojich vojenských poradcov. To sa však nakoniec ukázalo ako nedostatočné a Spojené štáty v snahe odvrátiť pád južného Vietnamu do rúk komunistov postupne začali posielať do krajiny aj svojich vojakov. Najviac ich vo Vietname bolo v apríli roku 1969, kedy ich počet presiahol 500 tisíc.
Americké úsilie poraziť komunistov severného Vietnamu nakoniec stroskotalo na nedostatočnej kvalite spravodajských informácií, problémoch vo vojenskom velení a slabnúcej morálke amerických vojakov, ktorí sa po rokoch bez úspešného konca operácie už nedokázali vzpierať vysoko motivovaným bojovníkom komunistického Viet Congu.
Americká účasť vo vojne vo Vietname preto nebola v pravom zmysle slova útokom Spojených štátov na suverénnu a nezávislú krajinu, ale vstupom do už dlho existujúceho lokálneho ozbrojeného konfliktu na jednej z jeho strán. Bola však zlyhaním spravodajských služieb a chybou vrcholných predstaviteľov americkej vlády, ktorí precenili sily Spojených štátov, podcenili schopnosti protivníka a pripisovali Vietnamu priveľký strategický význam pre americkú bezpečnosť.
Vojna v Iraku
Podobne ako vojna vo Vietname, aj vojna v Iraku bola prejavom zlyhania amerických spravodajských agentúr, ako najmä Central Intelligence Agency (CIA) a National Security Agency (NSA), a americkej federálnej vlády ako celku.
Oficiálnym cieľom operácie bolo zabrániť, aby vtedajší iracký diktátor Saddám Husajn v budúcnosti použil zbrane hromadného ničenia (chemické, biologické a jadrové zbrane) alebo ich poskytol medzinárodným teroristom na útoky proti Spojeným štátom alebo ich spojencom. Nakoniec sa však žiadne zbrane hromadného ničenia v Iraku nenašli a Spojené štáty na takmer jedno desaťročie uviazli v nezmyselnej a zbytočnej vojne, priskorý odchod z ktorej by mohol viesť práve k rozšíreniu zbraní hromadného ničenia v regióne, v boji proti ktorým Spojené štáty túto vojnu pôvodne začali.
Ako vo svojom podcaste priznal bývalý zástupca riaditeľa CIA Michael Morell, americké spravodajské služby sa vo svojich záveroch o prítomnosti zbraní hromadného ničenia v Iraku hlboko mýlili z niekoľkých dôvodov:
Nedostatočne kvalitné vstupné spravodajské informácie: NSA nebola schopná dostatočne hlboko preniknúť do vnútorného kruhu najbližších spolupracovníkov Saddáma Husajna a nebola schopná poskytnúť CIA dostatočne presné spravodajské informácie. Tento problém sa umocňoval ešte aj tým, že Saddám Husajn, ktorý v tej dobe už nevyvíjal zbrane hormadného ničenia, pretože na to nemal finančné zdroje, sa na medzinárodnej scéne tváril, že ich stále má. Toto blafovanie z jeho strany bolo pravdepodobne určené pre jeho najbližších susedov, ktorých chcel takýmto spôsobom zastrašiť a odradiť o možného útoku na Irak. Od USA však očakával, že vďaka kvalitnej práci svojich spravodajských agentúr aj tak zistia pravdu. To sa ale nestalo a Amerika uverila tomu istému blafovaniu, ktorému mali veriť iba susedné krajiny Iraku.
Neochota zvažovať všetky možné alternatívy (“confirmation bias”): Analytici CIA boli vnútorne vopred presvedčení o tom, že Saddám Husajn zbrane hromadného ničenia vlastní, a nejednoznačné spravodajské informácie analyzovali neobjektívne, hľadajúc v nich potvrdenie záverov, ktoré plánovali predstaviť vedeniu. Tento problém bol o to horší, že v minulosti Saddám Husajn zbrane hromadného ničenia skutočne vyvíjal a vlastnil, a na základe nejednoznačných informácií nebolo logické predpokladať, že by sa Husajn svojho zbraňového programu bol vzdal.
Násobenie nepresností (“layering”): Analytici CIA a iných amerických štátnych agentúr vyvodzovali konečné závery na základe čiastkových záverov. Kvôli nekvalitným vstupným spravodajským informáciám analytici vyvodzovali už čiastkové závery s vysokým stupňom neurčitosti, ktorý potom umocňoval nepresnosti v ich konečných záveroch o tom, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia. Takýto analytici obyčajne prisudzujú svojim záverom rôzny stupeň určitosti: “nízky” (“low confidence”), “stredný” (“moderate confidence”) alebo “vysoký” (“high confidence”). Istota analytikov, ktorí svojim záverom chybne priradili stupeň “high confidence”, sa však zakladala nie hlavne na dostupných faktoch, ale predovšetkým na ich predošlej skúsenosti s irackou vládou, v dôsledku čoho analytici precenili stupeň hodnovernosti svojich záverov a Bielemu domu ich prezentovali ako oveľa dôveryhodnejšie, než v skutočnosti boli. Nekonať na základe jednoznačných (aj keď chybných) záverov CIA by zo strany americkej prezidentskej administratívy bolo nezodpovedné.
Zbrane hromadného ničenia sa však nakoniec v Iraku nenašli. Na svoju obhajobu CIA tvrdí, že to nebola jediná organizácia, ktorá dospela k chybným záverom. Nesprávne situáciu vyhodnotilo aj americké ministerstvo zahraničných vecí (U.S. Department of State), rôzne medzinárodné organizácie a nezávislí akademici.
Vojna v Iraku tak bola opäť zlyhaním amerických spravodajských služieb, za ktoré USA draho zaplatili – ako finančne, tak aj životmi svojich vojakov. Pôvodne plánovaná krátka operácia sa roztiahla na vyše 8 rokov.
Vojna na Ukrajine
Prevláda názor, že útok Ruska na Ukrajinu bol podobným zlyhaním ruských spravodajských služieb, najmä Federálnej bezpečnostnej služby (FSB), ktorá bola za analýzu situácie na Ukrajine zodpovedná. Konkrétne ide o tzv. 5. službu FSB, ktorá údajne tvrdila Kremľu, že ukrajinská armáda nie je bojaschopná a že na Ukrajine bude veľká časť obyvateľstva, ktorá je nespokojná s vládou prezidenta Zelenského, ruských vojakov vítať a aktívne im pomáhať so zvrhnutím ukrajinskej štátnej moci.
Na rozdiel od amerických operácií vo Vietname a Iraku však oficiálne ciele ruského útoku na Ukrajinu absolútne nezodpovedajú tomu, ako Rusko vojnu na Ukrajine fakticky vedie. Pripomeniem, že deklarovanými cieľmi tzv. “špeciálnej vojenskej operácie” (ako sa ruský útok na Ukrajinu v Rusku oficiálne nazýva) bola istá “denacifikácia” a “demilitarizácia”.
Ak by skutočným cieľom ruského útoku na Ukrajinu bola “denacifikácia”, t. j. ak by na Ukrajine skutočne bolo toľko nacistov, že by títo nacisti boli hrozbou pre Rusko, správnym civilizovaným postupom by bolo svetu tých nacistov najprv ukázať. Treba však priznať, že na Ukrajine nacisti sú. Tak isto, ako sú aj na Slovensku a dokonca aj v samotnom Rusku. Sú to však marginálne antisociálne skupiny, ktoré sú hrozbou predovšetkým pre svoju vlastnú krajinu, nie pre jej susedov.
Ak by skutočným cieľom ruského útoku na Ukrajinu bola jej “demilitarizácia”, logickým postupom ruskej armády by boli vysoko cielené útoky na vojenské objekty, ako sklady vojenskej techniky a iné miesta jej dislokácie, letiská, závody na výrobu a údržbu zbraní atď. Podobné operácie s cieľom demilitarizovať potenciálneho nepriateľa pravidelne podniká Izrael, keď cielene útočí na konkrétnych vojenských dôstojníkov a vojenské objekty v Iráne (napr. závody na spracovanie ropy a výrobu paliva) a Sýrii. Okrem toho, Irán už desaťročia otvorene vyhlasuje, že Izrael nemá právo na vlastnú existenciu, preto dokazovať svetu, že Irán je pre Izrael skutočne hrozbou, nikomu netreba.
Rusko svetu žiadnych nebezpečných ukrajinských nacistov neukázalo. Ukrajina nikdy verejne neupierala Rusku právo na svoju existenciu. Naopak, Ukrajina sa od počiatku svojej existencie ako nezávislého štátu po rozpade Sovietskeho zväzu obávala ruských pokusov podkopať jej suverenitu na narušiť jej územnú celistvosť, čoho dôkazom je aj Budapeštianske memorandum z roku 1994, v ktorom sa Rusko písomne zaviazalo rešpektovať zvrchovanosť a územnú celistovsť Ukrajiny výmenou za to, že sa Ukrajina vzdá jadrových zbraní, ktoré na jej území ostali po rozpade Sovietskeho zväzu.
Ruské správanie voči Ukrajine dokazuje, že skutočným motívom ruského režimu nie je žiadna “denacifikácia” alebo “demilitarizácia”, že cieľom vôbec nie je “ochrániť” rusky hovoriacich Ukrajincov pred ukrajinským štátom alebo “odvrátiť” vojenský útok Ukrajiny na Rusko, ale v štýle minulých storočí obsadiť cudzie územia a podmaniť si miestne obyvateľstvo a násilné zatiahnuť Ukrajinu do ruskej sféry vplyvu, z ktorého sa od roku 2013 snažila vymaniť. Motívom Ruska je hlboko zakorenená nenávisť Putinovho režimu voči Ukrajincom a neochota uznať ich existenciu ako samostatného etnika žijúceho v samostatnej krajine. Motívom Ruska je nedovoliť, aby sa krajina, s ktorou má Rusko tak mnoho spoločného, no ktorú pritom nezoviera v zuboch žiadny prehnitý putinský režim, rozvíjala rýchlejšie a úspešnejšie ako samotné Rusko.
Americké a ruské vojny síce majú spoločné črty, …
Napriek mnohým odlišnostiam však vojny vo Vietname, v Iraku a na Ukrajine majú predsa len niečo spoločné, a to:
Chybné zhodnotenie všeobecnej geopolitickej situácie: Ako som už spomenul, Spojené štáty pred svojím vstupom do konfliktu vo Vietname výrazne precenili jednotu vtedajšieho socialistického bloku, ktorý tvoril najmä Sovietsky zväz a Čína, jeho silu a schopnosť ďalej sa rozširovať. Po tom, ako Spojené štáty vojnu vo Vietname de facto prehrali a celý Vietnam sa stal socialistickým, sa nič negatívne v zásade nestalo. Spojené štáty síce prišli o regionálneho spojenca v podobe južného Vietnamu, ale naďalej si udržiavali vplyv v Japonsku, Južnej Kórei či Taiwane. Podobne, hoci opačným spôsobom, sa prerátalo Rusko. Podľa dostupných informácií Kremeľ pred vojnou na Ukrajine vychádzal z toho, že západ je ako vždy nejednotný, že nebude schopný proti ruskej invázii rázne zakročiť a že v najhoršom prípade bude môcť Rusko západ vydierať jeho závislosťou na ruskej rope a najmä ruskom plyne. Kremeľský režim sa vo všetkých týchto bodoch mýlil.
Chybné zhodnotenie bezprostrednej situácie v cieľovej krajine: Spojené štáty stavili na vládu južného Vietnamu pod vedením prezidenta Ngô Đình Diệma, ktorý sa ukázal ako neschopný líder a ktorý navyše presadzoval záujmy bohatej časti obyvateľstva, kým svojich oponentov prenasledoval, čím stratil podporu obyvateľstva a podkopal jeho vieru v to, že trhová ekonomika je lepšia ako socializmus. Situáciu vtedy nezachránili ani masívne dodávky tovarov zo Spojených štátov do južného Vietnamu, aby sa takto USA pokúsili “kúpiť si” vietnamské obyvateľstvo späť. V Iraku neskôr Spojené štáty podcenili vzájomnú nevraživosť šiitov, sunnitov a Kurdov, pričom precenili túžbu irackého ľudu po živote v demokracii. Ruské vedenie očakávalo širokú podporu svojich vojakov zo strany ruskojazyčného obyvateľstva, ktoré bolo údajne “utláčané” protiruskou kyjevskou vládou a túžilo po “slobode”. V značnej časti ukrajinského obyvateľstva mala panovať silná nespokojnosť s ukrajinskou vládou a podpora tesnejších kontaktov s Ruskom. Kremeľ pravdepodobne tiež predpokladal, že ukrajinská armáda je naďalej slabá a nebojaschopná a že ukrajinská vláda v Kyjeve bezprostredne po invázii ujde do exilu na západ. Okrem toho, proruské politické sily na Ukrajine, najmä krstný otec Putinovych dcér Viktor Medvedčuk, mali byť akousi piatou kolónou a začať pomáhať ruským vojakom zvnútra Ukrajiny. Nič z toho sa však nestalo.
Precenenie vlastných schopností: Pred vstupom do konfliktu vo Vietname si Spojené štáty s najsilnejšou armádou na svete a jadrovými zbraňami mohli len ťažko predstaviť, že by im mohol úspešne vzdorovať protivník, ktorý bol oveľa menší a technologicky podstatne zaostalejší. Úspech vo vojenskej operácii však v mnohom závisí aj od morálky v armáde, jej bojového ducha a kvality velenia. Spojené štáty si vo Vietname vylámali zuby najmä z týchto dôvodov. Severovietnamský Viet Cong bojoval za svoju krajinu (aspoň v to veril), kým americkí vojaci mechanicky plnili bojové rozkazy bez prílišného nasadenia. Okrem toho, americké velenie bolo trénované na vedenie sofistikovaných útočných operácií, nie však obranných, pretože pri príprave amerických dôstojníkov sa nepočítalo s tým, že by sa americké jednotky museli niekedy pred niekým brániť. To sa však Spojeným štátom vypomstilo, keď museli odrážať útoky Viet Congu. Prvotné neúspechy podkopali americkú armádnu morálku a situáciu ešte zhoršovali. V Iraku Spojené štáty nepočítali s roky trvajúcou partizánskou vojnou irackých povstalcov. Rusko podľa všetkého tiež plánovalo “trojdňovú” operáciu, ktorú vojnou ani nenazvalo. Ruskí vojaci, ktorí sa zúčastnili prvotného útoku na Ukrajinské územie 24. februára 2022, vraj mali so sebou pribalené aj slávnostné uniformy, v ktorých plánovali pochodovať po centre Kyjeva po tom, ako sa ukrajinská armáda rozpŕchne a vedenie krajiny ujde do exilu. Okrem toho, ruská armáda vedeniu krajiny posledné roky predvádzala potemkinovské dediny vo forme rozsiahlych úspešných bojových cvičení a podávala správy o tom, ako sa ruská armáda hlboko zreformovala, aká je kvalitná a bojaschopná. V skutočnosti to bola (a stále je) hlboko skorumpovaná a neefektívna štruktúra, čo sa naplno ukázalo až v situácii, keď ju poslali do ozajstného boja proti ozajstnému protivníkovi.
… bojíme sa však Ruska, nie Ameriky
Keď Spojené štáty napadli Irak, žiadna európska krajina sa nebála, že bude ďalšia na rade. Pred americkou operáciou v Iraku sa európske krajiny rozdelili na tie, ktoré sa k Spojeným štátom pridali (ako napríklad Spojené kráľovstvo a Poľsko), a tie, ktoré svoju účasť v ich nadchádzajúcej operácii odmietli (ako napríklad Francúzsko a Nemecko).
Po útoku Ruska na Ukrajinu vo februári 2022 však bola prvá reakcia ľudí v mnohých európskych krajinách vrátane Slovenska strach. Strach z toho, že ak padne Ukrajina, Rusko sa na jej hraniciach nezastaví a pôjde ďalej na západ. Tento počiatočný strach nakoniec čiastočne opadol po tom, ako si európania uvedomili, že ich krajiny sú členmi NATO a aj v prípade pádu Kyjeva sa putinský režim pokračovať vo svojom ťažení ďalej do Európy pravdepodobne neodváži. Bolo však jasné, že najbezpečnejšie pre Európu aj tak bude, ak Kyjev ustojí, preto všemožne pomáhať Ukrajine vydržať je aj v záujme samotnej Európy.
Prečo sa teda amerických vojen nebojíme, kým ruská vojna na Ukrajine nám naháňa zimomriavky na koži? Hlavné príčiny vidím dve:
Skúsenosť z minulosti: Prvou príčinou sú dejiny a skúsenosť z minulosti. Sovietsky zväz a po ňom Rusko majú bohatú históriu vmiešavania sa do záležitostí európskych krajín. Druhú svetovú vojnu začal spolu s nacistickým Nemeckom Sovietsky zväz, keď v septembri 1939 takmer naraz vtrhli do Poľska. Sovietska Červená armáda síce v posledných rokoch druhej svetovej vojny pomohla oslobodiť územie Slovenska, ale v auguste roku 1968 naše územie tá istá armáda na vyše 20 rokov okupovala. V roku 1956 sa ešte krvavejšie zachovala voči Maďarsku. Na rozdiel od Nemecka, ktoré sa po porážke v druhej svetovej vojne dištancovalo od nacizmu a prijalo koncepciu “Nikdy viac” (“Nie wieder”), ktorej sa odvtedy pridŕža slovami aj činmi, Rusko sa vydalo cestou idealizácie obdobia Sovietskeho zväzu a prekrúcania pravdy o jeho zločinoch na našom území, čoho dôkazom je aj dokumentárny film z roku 2015, podľa ktorého bol vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa “priateľskou pomocou”. Od krajiny, ktorá neuznáva svoje minulé zločiny, nemožno očakávať, že nespácha budúce. Na druhej strane, nech si už o prítomnosti amerických vojsk a základní v Európe ľudia myslia čokoľvek, americké tanky nebrázdili ulice európskych miest a nestrieľali do bezbranných demonštrantov. Amerika ani v Európe, ani vo Vietname, ani v Iraku neanektovala a neprisvojila si žiadnu časť cudzieho územia.
Štátne zriadenie: Druhou príčinou je forma štátneho zriadenia a jeho predpovedateľnosť. Prijímanie rozhodnutí v Spojených štátoch je založené na systéme, v ktorom nikto nemá úplnú moc a každý sa musí podriaďovať platným zákonom. Postoje jedného človeka alebo úzkej skupiny ľudí sa môžu rýchlo zmeniť, ale pozícia štátnej byrokracie ako celku, ktorá sa riadi jasnými a stabilnými pravidlami, je dlhodobo predpovedateľná. Ak teda poznáme americké zákony a rozumieme fungovaniu amerického systému prijímania rozhodnutí, je pomerne jednoduché predpovedať, čo Spojené štáty sú schopné spraviť a čo nie. Preto môžeme s istotou tvrdiť, že Spojené štáty len tak z ničoho nič do Európy nevtrhnú. Americká verejná mienka, záujmy biznisu či pozície rôznych krajinných zväzkov by im to jednoducho neumožnili. Na druhej strane, Rusko sa historicky spoliehalo na múdreho “báťušku cára”, brániaceho ruský ľud pred vrtochmi zlých bohatierov, ktorí ten ľud utláčajú a vykorisťujú. Idea múdreho “báťušku cára” je však v skutočnosti odrazom toho, že v Rusku neexistoval systém rozdelenia a kontroly štátnej moci, a Rusi sa historicky utiekali k múdremu cárovi, lebo nemali iné východisko. Ak sa však pozrieme na dejiny Sovietskeho zväzu a postsovietskeho Ruska za posledných vyše 100 rokov, múdro ruskí lídri svoju krajinu určite nespravovali. Jediným sovietskym alebo neskôr ruským lídrom za posledných 100 rokov, ktorý si zaslúži úctu a rešpekt, bol Michail Gorbačov, ktorý počas perestrojky odmietol strieľať do ľudí, čo urýchlilo rozpad Sovietskeho zväzu založeného na násilí a útlaku. Nie je preto prekvapujúce, že ak sa v chorej hlave niekoho z ruského vedenia zrodí myšlienka začať nezmyselnú vojnu alebo inú podobnú hlúposť, ruský štátny systém to nedokáže zastaviť. Rusko sa preto na medzinárodnej scéne správa a bude správať nepredpovedateľne a nemožno sa naň spoliehať.
A čo, ak na Ukrajine predsa len utláčajú Rusov?
Ako by vyzerala situácia v prípade, ak by predsa len vo vláde na Ukrajine sedeli nacisti, ktorí by utláčali rusky hovoriace obyvateľstvo a ohrozovali bezpečnosť a územnú celistvosť samotného Ruska? Ako by Rusko malo konať, aby mu svet uveril?
Ak by vláda v Kyjeve skutočne utláčala rusky hovoriace obyvateľstvo východnej Ukrajiny, prvým logickým krokom Ruska ako “ochrancu” ruského etnika by mohlo byť predstavenie takýchto prípadov na pôde medzinárodných organizácií, aby sa dostali do oficiálnych monitorovacích správ. Napríklad, Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva vydáva pravidelné správy o stave ľudských práv v jednotlivých krajinách. Posledná správa o dodržiavaní ľudských práv na Ukrajine pred začiatkom vojny (za obdobie od 31. augusta 2021 do 31. januára 2022) však ani jediným slovom nespomína jazykový útlak rusky hovoriaceho obyvateľstva Ukrajiny. Zato však detailne popisuje diskrimináciu ukrajinskch občanov a etnických skupín zo strany Ruska na okupovanom Kryme a na Donbase. Ak by niekto chcel namietať, že Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva je “protirusky zaujatý” a že porušovanie práv rusky hovoriaceho obyvateľstva na Ukrajine zámerne prehliada, pripomeniem, že Rusko je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, v ktorej má právo veta. OSN je celosvetová, nie “protirusky naladená” západom riadená organizácia. Členmi OSN sú okrem západných krajín aj Čína, India či protiamericky naladené krajiny Latinskej Ameriky, ktoré by sa určite nečinne neprizerali, ako “protiruský” západ systematicky ubližuje Rusku, odopierajúc mu možnosť odhaliť pred svetom útlak ruského etnika na Ukrajine. Od predstaviteľov Ruska v OSN však namiesto toho počúvame fantasmagórie o ukrajinských bojových komároch, biologických laboratóriách a nebezpečných ukrajinských “nacistoch”, ktorých nikto nikdy nevidel.
Ak by vláda v Kyjeve skutočne utláčala rusky hovoriace obyvateľstvo východnej Ukrajiny, druhým logickým krokom by bolo ponúknuť rusky hovoriacim ukrajinským občanom, ktorí sa na Ukrajine cítia utláčaní, pomoc s presťahovaním do Ruska. Takýto program repatriácie dlhodobo úspešne funguje napríklad v Izraeli a nazýva sa Aliyah. Rusko ako teritoriálne najväčšia krajina na svete a krajina bohatá na nerastné suroviny má iste dosť priestoru a zdrojov na to, aby všetkých takýchto potenciálnych imigrantov ubytovala a integrovala do ruskej spoločnosti. To by navyše pomohlo podporiť ruský ekonomický rast vďaka prílevu prisťahovalcov v produktívnom veku a bez jazykovej bariéry.
Ak by vláda v Kyjeve skutočne utláčala rusky hovoriace obyvateľstvo východnej Ukrajiny, tretím logickým krokom by bolo napríklad obmedzovanie hospodárskej a politickej spolupráce s Ukrajinou a podmieňovanie jej rozvoja vyriešením otázky diskriminácie rusky hovoriaceho obyvateľstva Ukrajiny. Skutočnosť je taká, že hospodárska spolupráca Ruska a Ukrajiny sa naozaj obmedzovala, nie však preto, že by vlády v Kyjeve niekoho diskriminovali, ale preto, že Kyjev nebol ochotný plne sa integrovať do politických a obchodných štruktúr na území bývalého Sovietskeho zväzu pod vedením Moskvy, ako je napríklad Eurázijská ekonomická únia.
Zopakujem, že ak by vláda v Kyjeve skutočne bola takou hrozbou pre ruskú bezpečnosť, že by proti nej bolo potrebné preventívne použiť silu, logickou vojenskou odpoveďou Ruska by boli cielené vojenské útoky na presne vymedzené ukrajinské ciele. Namiesto toho však Rusko zaútočilo na Ukrajinu z troch svetových strán, okupovalo približne pätinu jej územia a vyše roka ostreľuje nemocnice, obytné domy a nákupné centrá.
Obavy z Ruska majú opodstatnenie
Ruská agresia voči Ukrajine sa tak výrazne líši od operácií Spojených štátov vo Vietname a Iraku, v ktorých Spojené štáty, hoci i mylne, ale úprimne verili, že vďaka nim z dlhodobého hľadiska upevnia svoju bezpečnosť a znížia riziko možného útoku na svoju krajinu. Chyby, ktorých sa Spojené štáty dopustili v minulosti, nemôžu slúžiť ako zámienka na bezočivé ničenie susednej krajiny a vraždenie jej obyvateľov. Ruské vedenie však v skutočnosti nehľadí ani na budúcnosť Ruska, ani Ukrajiny, ani žiadnej inej krajiny na svete. Putinov režim žije v svojej vlastnej vymyslenej realite a v reálnom svete sa zaujíma len o svoje materiálne bohatstvo a majetok.
Reakcia západných krajín na ruskú agresiu v podobe jej verejného odsúdenia, sankcií voči Rusku, zrušenia leteckého spojenia, dodávok zbraní Ukrajine a zákazu ruským športovcom zúčastňovať sa športových podujatí je preto zákonitou odpoveďou založenou na racionálnej obave z nepredpovedateľného správania Ruska, ktoré sa už prestalo čo i len tváriť, že sa vysporiadalo so svojou minulosťou a že má snahu byť pre okolitý svet plnohodnotným a dôveryhodným partnerom.
