V detstve mnohých z nás rodičia učili, že keď na záhrade trháme burinu, musíme ju trhať aj s koreňom. Ináč nám burina vyrastie opäť a plieť bude treba nanovo. Ako ukazujú nedávne dejiny, to isté platilo aj v Sovietskom zväze a naďalej platí v súčasnom Rusku. Časťou politických zmien počas rozpadu ZSSR začiatkom 90-ych rokov bola síce výmena na vrcholných postoch v štáte, ale tieto zmeny nezahŕňali reformu KGB a iných silových zložiek, ktorých reálny vplyv na chod krajiny sa vtedy iba dočasne oslabil. Preto “burina vyrástla opäť” a zlo v podobe Putina opätovne nabralo na sile.
Podobne ako v sovietskej KGB, aj v súčasnej Federálnej bezpečnostnej službe (FSB), ktorá sa stala jej nástupníckou organizáciou, prevláda vojenské silové myslenie vo forme “svoj verzus cudzí”. Takíto ľudia nevedia budovať, nevedia rozvíjať. Nevedia spolupracovať s inými ako “svojimi”. Nevedia hľadať kompromisy. Nerozumejú právu, nerozumejú ekonomike, nerozumejú biznisu. Zato ale vedia biť, rozbíjať a ničiť. Vedia zavádzať, vyvíjať nátlak a vydierať. Prítomnosť takýchto jedincov na vplyvných pozíciách v štáte je pre takýto štát tragédiou. V ruskom štáte žiaľ dlho boli a naďalej sú takmer všadeprítomní.
Po nedávnom zvrate v chode vojny na Ukrajine a vyhlásení mobilizácie sa častejšie začalo hovoriť o politickej samovražde ruského režimu a odchode Putina – či už viac alebo menej dobrovoľnom – z postu prezidenta. Spolu s ním by v takom prípade nevyhnutne musel odísť aj jeho najbližší kruh lojalistov, ktorých inštitucionálna autorita spočíva iba na ich blízkosti k Putinovi, pretože na rešpekt zo strany obyvateľstva sa spoliehať nemôžu. Ak ale vezmeme do úvahy silu KGB v Sovietskom zväze a vplyv FSB a iných silových zložiek (armáda, polícia, národná garda) v súčasnom Rusku, situáciu v krajine by ich odchod pravdepodobne nezmenil a Rusko by sa ešte stále nestalo tou “normálnou” krajinou, akou si ho želá vidieť svet. Bolo by iba akousi omráčenou osou, ktorá by sa po čase pozviechala a začala opäť bodať všetkých naokolo.
Puč a Putin
Príkladom z nedávnej histórie, kedy sa vtedajšia KGB a iné silové zložky ruského štátu otvorene pokúsili o štátny prevrat, je tzv. augustovský puč z roku 1991, keď sa vzopreli perestrojke Gorbačova, ktorá oslabovala ich moc. Hoci sám puč trval iba 3 dni a skončil sa neúspechom pučistov, bol dôkazom stále silnej moci KGB a armády, ktorá si dovolila otvorene sa vzoprieť civilnému vedeniu krajiny v osobe Michaila Gorbačova a Borisa Jeľcina. Gorbačovská perestrojka síce znamenala koniec socialistickej totality, vtedajším špičkám KGB sa však napriek neúspešnému puču podarilo udržať si svoje pozície a vplyv. Koncom 90-tych rokov sa im druhý pokus o návrat k moci už podaril. K moci sa dostal plukovník FSB Vladimír Putin.
Vplyv FSB v ruskom štáte
Podľa projektu Centra Dossier, ktoré sa zaoberá výskumom blízkeho okolia ruského prezidenta a vplyvom silových zložiek v ruskom štáte, FSB, či už priamo alebo s pomocou svojej agentúrnej siete, prenikla prakticky do všetkých oblastí politického a spoločenského života a stala sa skutočným “štátom v štáte”, na ktorý sa fakticky nevzťahujú ruské zákony.
Za posledných približne 10 rokov FSB rôznymi metódami nadobudla kontrolu nad takmer všetkými štátnymi inštitútmi. Od vôle FSB sa stali závislé najmä Ministerstvo obrany, Minsiterstvo vnútra, Generálna prokuratúra, polícia atď. V zložkách Ministerstva vnútra operujú agenti kontrarozviedky FSB, ktorí tam dohliadajú na “poriadok”, t. j. na to, aby zamestnanci ministerstva nerozmýšľali príliš “slobodne”. Centrum ekonomickej bezpečnosti FSB je hlavným nástrojom Putina na kontrolu najbohatších ľudí Ruska.
Okrem toho predstavitelia FSB majú vplyv na rozhodovanie súdov, čím sa zjavne porušuje princíp deľby moci. Praktickým príkladom hrubého zasahovania FSB do nezávislosti ruských súdov je nedávny rozsudok proti Ivanovi Safronovovi, ktorý za údajnú špionáž pre Českú republiku dostal trest 22 rokov väzenia napriek tomu, že materiály obžaloby neobsahujú reálne dôkazy špionáže a nevydržia odbornú kritiku. Žalobu proti Ivanovi Safronovovi pripravila práve FSB.
Počas vyjednávaní ruských diplomatov so západom o otázke Ukrajiny koncom roku 2021 (ešte pred začiatkom vojny) si západní diplomati všimli, že ich ruskí kolegovia nemali predstavu o tom, čo vlastne Kremeľ chce dosiahnuť a aké budú ďalšie kroky Ruska. Na druhej strane sa už stalo pravidlom, že americké prezidentské administrácie o niektorých zásadných otázkach americko-ruskej spolupráce rokuje priamo s vedením FSB a iných silových zložiek.
Iným príkladom neprimeraého zasahovania FSB do pôsobnosti orgánov štátnej moci bolo napríklad rozhodnutie ruskej centrálnej banky zakázať obchodovanie s kryptomenami, k čomu ruskú centrálnu banku donútila práve FSB, aby tak zabránila nekontrolovanému financovaniu ruskej opozície.
FSB postupne prestala byť iba politickým nástrojom moci v rukách Kremľa a vďaka svojmu vplyvu, možnostiam a faktickému postaveniu mimo pôsobnosti zákonov sa sama stala nezávislým zdrojom politických rozhodnutí.
Aparát pridružených príslušníkov FSB
Skrytou pred očami bežných ľudí, no azda najzlovestnejšou časťou činnosti FSB v ruskom štáte je jej tzv. aparát pridružených príslušníkov. Ako chápadlá obrovskej chobotnice prenikli títo pridružení príslušníci FSB prenikli nielen do vládnych ministerstiev, ale sú aj v samotnej administrácii prezidenta, parlamente, bankách, televíznych spoločnostiach, vydavateľstvách, univerzitách, ropných korporáciách, leteckých spoločnostiach a iných štátnych a súkromných firmách, ktoré s prítomnosťou pridružených príslušníkov FSB “dobrovoľne” súhlasili.
Pridružení zamestnanci FSB sú jej príslušníci (či už oficiálne alebo nie), ktorí pracujú súčasne pre FSB a tú spoločnosť alebo úrad, kde sú oficiálne zamestnaní. Napríklad, bývalý vysokopostavený príslušník FSB neskôr pracoval ako riaditeľ služby vnútornej bezpečnosti ropného koncernu Rosnefť. Reálne však vysoko pravdepodobne zostal lojálny svojmu pôvodnému zamestnávateľovi. Bývalý pracovník FSB dnes podobným spôsobom pracuje v ruskej centrálnej banke. V ruskej štátnej železničnej spoločnosti RŽD svojho času údajne oficiálne pracovali traja príslušníci FSB. Koľko ich je tam dnes, nie je oficiálne známe. Ako sa vo FSB zvykne hovoriť, “bývalí čekisti neexistujú”.
V úradoch, bankách a spoločnostiach sa pridružení pracovníci FSB okrem plnenia svojich priamych povinností zaoberajú aj sledovaním zamestnancov a kontrolou krokov manažérov, aby manažéri neprijímali firemné rozhodnutia v neprospech osobných záujmov politických špičiek a vedenia FSB. Pre manažérov úradov, bánk a firiem prítomnosť pridružených zamestnancov FSB preto znamená zviazané ruky, stratu voľnosti pri prijímaní manažérskych rozhodnutí a znemožnenie stabilného rozvoja. Bežní zamestnanci si robia svoju prácu s pocitom, že všetky ich slová a kroky niekto sleduje.
Siloví predstavitelia na civilných postoch
Vo vyspelých krajinách je dobrou praxou podriaďovať silové zložky štátu (najmä armádu a políciu) civilnému veleniu. Ministrami obrany a vnútra sa nestávajú vojaci a policajti, ale civili. Tak je to v USA a krajinách Európy (aj keď v USA svojho času šla debata o tom, či je Lloyd Austin vhodným kandidátom na ministra obrany USA, pretože z armády odišiel do civilu iba 4 roky pred svojou nomináciou na ministra).
V Rusku je situácia opačná, a ako silové rezorty, tak aj prakticky celá ruská štátna správa sú pod kontrolou predstaviteľov FSB, polície a armády. Ruský minister obrany Sergej Šojgu je armádnym generálom a aktívnym príslušníkom ruských ozbrojených síl. Ruský minister vnútra Vladimír Kolokoľcev je v podobnej situácii – má hodnosť generála ruského policajného zboru. Sám Putin je plukovníkom FSB. Jeho prezidentská administrácia sa hemží bývalými agentmi KGB.
Bezvládie po odchode Putina
Keďže Rusko je v súčasnosti personalistická autokracia, kde hlavnú úlohu nezohrávajú oficiálne štátne inštitúty ako vláda, ministerstvá a parlament, ale tesné osobné väzby medzi vplyvnými jednotlivcami s kriminálnou minulosťou, ktorí jeden o druhom vedia dostatok kompromitujúcej informácie na ich okamžité vzatie do väzby, odchod Putina ako hlavnej opory tohto systému pravdepodobne privedie k bezvládiu a vojny “všetkých proti všetkým” v rámci ruskej vládnucej vrstvy. Hrozí, že z tohto chaosu vyjdú ako víťazi tí, ktorí majú najväčšie možnosti použitia sily, čo sú práve tajné služby. Tie sa budú zo všetkých síl držať svojej terajšej moci a na najvyšší post si opäť môžu dosadiť svojho človeka. Burina vyrastie opäť.
Okrem toho, keďže tajné služby a Federálna služba ochrany ústavných činiteľov (FSO) zodpovedajú aj za bezpečnosť vrcholných predstaviteľov štátu, na ich ochranu sa môže spoliehať iba človek, voči ktorému sú tieto služby lojálne. Lojálne ale nebudú komukoľvek, kto bude legitímne zvolený za prezidenta alebo vymenovaný za ministra, ale iba tomu, kto bude “ich človek”.
Nemožno tak očakávať, že bez hlbokej reformy FSB a ostatných silových zložiek – bez “vytrhnutia buriny aj s koreňom” – sa v Rusku podarí vybudovať stabilný a predpovedateľný systém štátnych inštitúcií, kde sa bude rešpektovať vôľa inštitúcie ako takej namiesto osobnej vôle konkrétneho človeka na jej čele.
Ak má preto prísť k moci v Rusku líder a vláda, ktorí vrátia Rusko na cestu stability a rozvoja ako súčasť medzinárodného spoločenstva a ktorí cestou posilnenia právneho štátu a postavenia oficiálnych štátnych inštitútov nevyhnutne oslabia moc FSB a armády, musí byť FSB zbavená svojho terajšieho vplyvu ešte predtým, ako k niečomu takémuto dôjde. Neviem si predstaviť, že by FSB a FSO zabezpečili, aby sa nič nestalo napríklad Alexejovi Navaľnému, ak by bol teoreticky zvolený za ruského prezidenta, ako aj jeho spojencom, ktorí sú už teraz buď v emigrácii alebo vo väzení.
Dočasná zahraničná administrácia
Rusko si dnes nie je schopné samé vládnuť a samé sa vyhrabať z tej jamy, do ktorej ho za posledné roky a obzvlášť od začiatku vojny na Ukrajine uvrhol Putinov režim. Rusko pod jeho súčasným vedením, opierajúcim sa o FSB a podporovaným štátnou propagandistickou mašinériou, je hrozbou pre seba samé a svet za jeho hranicami. Súčasný ruský systém štátneho zriadenia je nastavený tak, že časom zákonite začne sám seba požierať, čo sa práve teraz už deje. Je potrebné predísť tomu, aby sa po skončení jedného cyklu vnútorného rozkladu ruského štátu začal cyklus nový a taký istý, ktorý síce možno začne istou očistou a “deputinizáciou”, ale na svojom konci dospeje k podobnému úpadku.
Ak svet chce raz a navždy skoncovať s Ruskom ako hrozbou a žiť s Ruskom ako partnerom, nemôže sa spoliehať na to, že sa Rusko z tohto svojho začarovaného kruhu dostane samé. Je preto treba, aby v Rusku nejakým spôsobom dočasne prevzala moc zahraničná administrácia podobná tej, ktorá určitý čas spravovala porazené Nemecko a Japonsko po skončení druhej svetovej vojny a ktorá by neskôr postupne odovzdávala moc do rúk ruského ľudu prostredníctvom čestne zvolených predstaviteľov.
Ako zbaviť moci nielen Putina a jeho najbližších prisluhovačov, ale zároveň vytrhnúť aj celý “koreň” (celú FSB, policajné a armádne špičky), neviem. Obávam sa ale, že ak sa takýto spôsob nenájde, svet si po zbavení Putina moci a skončení vojny na Ukrajine vydýchne iba na chvíľu.
