Dnes pred 13 rokmi, 16. novembra 2009, v moskovskej cele predbežného zadržania zomrel audítor Sergej Magnitský. Príčina smrti: snaha povedať pravdu. Sergej zomrel po tom, ako bol 11 mesiacov držaný v cele predbežného zadržania bez súdneho rozhodnutia, mučený a nakoniec dobitý na smrť. Zomrel sám, ponížený a v bolestiach. Jeho smrť však ovplyvnila dejiny.
Odhalenie korupčnej schémy
Sergej Magnitský sa narodil 8. apríla 1972 v ukrajinskej Odese a vyrástol v Moskve. Po vyštudovaní vysokej školy od roku 1995 pracoval ako finančný audítor v konzultačnej firme Firestone Duncan, kde sa neskôr stal riaditeľom oddelenia daní a auditu. Medzi klientov jeho firmy patril aj investičný fond Hermitage Capital Management, ktorý v roku 1996 založil americký finančník William Browder a ktorý investoval do akcií a dlhopisov veľkých ruských podnikov. Fondu Hermitage sa darilo a prostredníctvom svojich ruských dcérskych firiem do ruskej štátnej pokladnice odvádzal stovky miliónov dolárov na daniach. V roku 2007 sa však situácia náhle zvrtla.
Ruská polícia obvinila fond Hermitage z krátenia dane. Následne 4. júla 2007 ruské silové zložky nečakane vtrhli do priestorov firiem Parfenion s.r.o., Makhaon s.r.o. a Rilend s.r.o. – troch ruských dcérskych firiem fondu Hermitage – a zhabali ich zakladajúce listiny a firemné pečiatky. Vďaka zhabaným dokumentom následne ruské silové zložky (predstavitelia ministerstva vnútra, polície a FSB) ilegálne previedli vlastníctvo všetkých troch firiem na svoju vlastnú schránkovú firmu Pluton s.r.o. V júni a júli 2007 všetky tri “ukradnuté” firmy prehrali fiktívne súdne spory so schránkovými firmami Glendora Ltd. a Kone Holdings Ltd., ktorým údajne dlžili jednu miliardu dolárov. Najatí advokáti troch “ukradnutých” firiem pred súdom ochotne potvrdili ich vinu. V dôsledku prehraných súdnych sporov sa tri firmy dostali do účtovnej straty a mali tak právo dožadovať sa vrátenia zaplatenej dane z príjmu, ktorú už odviedli do ruského štátneho rozpočtu. Daň im skutočne bola vrátená a príslušníci ruského ministerstva vnútra spolu so skorumpovanými kolegami z daňového úradu, súdu a prokuratúry takto ukradli z ruského rozpočtu sumu približne 230 miliónov dolárov.
Na ceste k bezstarostnému užívaniu si ukradnutých peňazí im však stál Sergej Magnitský. Vďaka svojím skúsenostiam v oblasti auditu a znalosti reálneho biznisu troch “ukradnutých” firiem Sergej nemal problém zozbierať o tejto očividnej machinácii dostatok dôkazov. Takáto krádež prostriedkov z ruského štátneho rozpočtu nebola v tom čase ničím novým. Rozdiel medzi predošlými prípadmi a prípadom Hermitage bol v tom, že na rozdiel od iných audítorov, ktorí tieto machinácie videli, sa Sergej Magnitský nebál ruskej štátnej mašinérie a krádež odhodlane dokazoval. Dokazoval ju ale práve tým policajtom a úradníkom, ktorí v nej sami mali prsty, čo sa mu nakoniec stalo osudným.
Sergej zozbieral dôkazy o tom, že polícia obvinila fond Hermitage z krátenia dane iba preto, aby mala zámienku na policajnú raziu do priestorov jeho dcérskych firiem, počas ktorých zhabala ich zakladajúce listiny a pečiatky. Výpoveď Sergeja poukazovala na zapletenie do celej korupčnej schémy nielen ruskej polície, ale aj justície, prokuratúry, daňových úradov, bánk a mafie.
Trestné stíhanie a vražda
Namiesto toho, aby ruská prokuratúra začala stíhať tých, koho zo zločinu obviňoval Sergej, začala polícia trestne stíhať jeho samého. Sergeja obvinili z toho, že mal údajne vypracovať podvodnú schému krátenia dane, na čo mal použiť dve schránkové firmy kontrolované fondom Hermitage. Ruský štátny rozpočet kvôli nemu údajne prišiel o 500 miliónov rubľov (približne 16 miliónov dolárov podľa vtedajšieho kurzu).
24. novembra 2008 Sergeja vzali do väzby za údajnú pomoc Williamovi Browderovi v krátení dane a umiestnili ho do neslávne známej moskovskej väznice Butyrka, kde ešte za éry Sovietskeho zväzu zadržiavali politických väzňov. Podľa informácií od kolegov Sergeja na neho vo väzbe vyvíjali nátlak a nútili ho zmeniť svoju svedeckú výpoveď v kauze nezákonného vrátenia dane firmám Parfenion, Makhaon a Rilend. Okrem toho mu opakovane navrhovali priznať vinu v krátení dane a uzavrieť so súdom dohodu o vine a treste. Sergej to odmietol. Naďalej ho držali v cele predbežného zadržania.
V júli 2009, keď už bol vo väzbe vyše pol roka, mu lekári diagnostikovali žlčový kameň a nariadili liečbu. Liečby sa ale nedočkal. Namiesto liečenia ho krátko na to väzenská služba väznice Butyrka previezla do cely predbežného zadržania v inej väznici – vo väznici Matrosskaja tišina. Väzenská stráž Matrosskej tišiny nepovoľovala Sergejovi liečbu a jeho stav sa neustále zhoršoval. Podľa tvrdení fondu Hermitage Sergejovi nielen že neumožňovali liečiť sa, ale namiesto liečby ho vo väznici opakovane bili. Surovo ho vraj zbili aj 16. novembra 2009, v deň jeho smrti.
Podľa ruských zákonov možno človeka zadržiavať v cele predbežného zadržania jeden rok. Po uplynutí tejto doby má prokuratúra povinnosť vzniesť voči zadržiavanému obvinenie, alebo ho v opačnom prípade prepustiť na slobodu. Obvinenie proti Sergejovi prokuratúra nevzniesla, pretože na to zjavne nemala dôkazy a akékoľvek jeho obvinenie by bolo postavené na vode. Prepustiť na slobodu sa ale Sergeja báli, pretože vedel priveľa. V deň smrti Sergejovi do uplynutia ročnej lehoty zostávalo 8 dní.
Po jeho smrti sa v Rusku proti nemu neskôr predsa len začal súdny proces, na ktorom sa už žiaľ nemohol brániť, a v roku 2013 bol posmrtne odsúdený. Prvýkrát v dejinách ruského štátu odsúdil ruský súd na trest zosnulého človeka.
Zákon Magnitského ako kosť v hrdle Kremľa
Sergejova smrť ale vo svete nezostala bez povšimnutia. Západní politici a verejné osobnosti jeho smrť ostro odsúdili. 14. decembra 2012 v USA vstúpil do platnosti Zákon Magnitského, ktorý zaviedol personálne sankcie voči tým, ktorí boli bezprostredne zodpovední za smrť Sergeja – najmä zákaz cestovať do USA a zmrazenie ich amerických aktív (bankových účtov, finančných investícií a nehnuteľností). Bola to na tú dobu revolučná myšlienka, pretože dovtedy štáty zavádzali sankcie iba voči iným štátom ako celkom, nie voči konkrétnym občanom iných štátov. Ako sa neskôr ukázalo, týmto zákonom USA a iné krajiny, ktoré sa k nim neskôr pridali, trafili klinec po hlavičke.
Zákon Magnitského a jeho analogické verzie v Kanade, Spojenom kráľovstve a iných európskych štátoch znemožnili skorumpovaným úradníkom a dôstojníkom Putinovho režimu beztrestne si užívať peniaze, ktoré ukradli v Rusku, na západe – kupovať si za ne luxusné vily, prepychové jachty a drahé autá. V dobe pred prijatím Zákona Magnitského a v prvých rokoch po ňom spočíval základný vzorec správania sa ruského skorumpovaného úradníka v hesle “kradni v Rusku, míňaj v Európe”. S postupným rozširovaním zoznamu osôb, na ktoré boli v rámci zákonov Magnitského uvalené sankcie, bolo pre nich žiť v duchu “kradni v Rusku, míňaj v Európe” čoraz ťažšie. Rozhorčenosť, s akou sám Putin reagoval na prijatie zákonov Magnitského a ich postupné rozširovanie, nasvedčuje, že sankcie udreli po jeho najbližšom okolí, ak nie aj po ňom samotnom. Zrušenie zákonov Magnitského v USA a Európskej únii sa stalo hlavnou témou Putinovej zahraničnej politiky.
Azda najlepšie zdokumentovaným pokusom dosiahnuť zrušenie Zákona Magnitského v USA boli stretnutia neformálnych predstaviteľov Kremľa s blízkym kruhom vtedajšieho kandidáta na prezidenta USA Donalda Trumpa, ktorým v prípade zvolenia Donalda Trumpa za prezidenta Kremeľ ponúkal politické ústupky Ruska výmenou za zrušenie Zákona Magnitského v USA. Ak si uvedomíme, že Zákon Magnitského v skutočnosti nijako neobmedzuje Rusko ako štát a týka sa iba úzkej skupiny jednotlivcov, ktorí ruský štát okrádajú, prečo bolo jeho zrušenie pre Kremeľ také dôležité? Jediným logickým vysvetlením je, že sám Kremeľ nesledoval záujmy Ruska, ale svoje vlastné osobné blaho na úkor ruského štátu.
“Protiruský” západ a vojna na Ukrajine
Keďže jednou z hlavných zahraničnopolitických priorít Ruska vtedy zjavne bolo umožniť svojim skorumpovaným úradníkom vrátiť sa k beztrestnému užívaniu si ukradnutých peňazí z ruskej štátnej pokladnice, údajná “protiruskosť” západu, o ktorej sa Kremeľ snaží presvedčiť celý svet, nadobúda inú perspektívu. V skutočnosti je americký Zákon Magnitského nie protiruský, ale proruský – azda najproruskejší zákon, aký kedy v USA prijali, pretože trestá tých, ktorí Rusko okrádajú a Rusku škodia. O zákonoch Magnitského v iných krajinách sa dá povedať to isté. Ako protiruské ich vníma Putinov režim preto, že sám seba asociuje s Ruskom podľa princípu “štát som ja” a svoje osobné materiálne záujmy si mýli so záujmami Ruska a jeho obyvateľov.
Môžeme si položiť otázku, prečo sa USA vŕtajú v problémoch cudzieho štátu a aké na to majú právo. Nemajú dosť svojich vlastných problémov, na ktoré by sa v prvom rade mali sústrediť? Aké morálne právo majú USA a iné západné krajiny poučovať Rusko a rozhodovať zaň, kto je v ňom dobrý a kto zlý?
Takéto otázky žiaľ po útoku Ruska na Ukrajinu vo februári tohto roku stratili svoj význam. Očividným sa stalo to, že ak vedenie krajiny cynicky nerešpektuje svoje vlastné zákony, opovrhuje svojím obyvateľstvom a pošliapava jeho práva, problém nezostane uzavretý na jej území. Časom sa problém preleje za jej hranice a trpieť kvôli takémuto vedeniu už nebude iba krajina samotná a jej občania, ale aj okolitý svet. Zverstvá ruskej armády na Ukrajine, masakre nevinných Ukrajincov a systematické bomardovanie ukrajinských miest sú toho jasným dôkazom. Krajina, ktorá nerešpektuje práva svojich občanov, nebude rešpektovať práva nikoho iného.
Pôvodne vnútroštátny problém ruských štátnych úradníkov bez štipky morálky a úcty k druhým sa tak stal problémom celého sveta. Zákony Magnitského a boj s ruskou vládnou korupciou preto dnes nadobúda nový rozmer a je dôležitejší ako kedykoľvek predtým. Zákony Magnitského vojnu na Ukrajine neodvrátili. Sú ale jasným majákom spravodlivosti, ktorý Putinovi a jeho blízkemu kruhu zlodejov neustále pripomína, že ich doba beztrestnosti sa skončila.
