Rusko dlhodobo zazlieva západným krajinám, najmä Spojeným štátom, že v minulých desaťročiach nielen “dopustili” rozšírenie NATO na východ k ruským hraniciam, ale ho aj aktívne viedli a podporovali, ignorujúc pritom ruské obavy. Podľa ruského naratívu sa tak v dôsledku rozšírenia NATO obnovilo medziblokové zápasenie, ktoré sa počas rozpadu Sovietskeho zväzu iba nakrátko prerušilo. Rusko dlhodobo vystupuje aj proti členstvu Ukrajiny v NATO a svoju pozíciu obhajuje aj tvrdením, že ak by sa napríklad Kanada alebo Mexiko stali súčasťou vojenského bloku namiereného proti USA, Spojené štáty by to tiež vnímali ako hrozbu pre svoju národnú bezpečnosť a takisto by robili všetko pre to, aby takýto stav nedopustili. Rusko si však vo svojej argumentácii pletie sliepku s vajcom a zamieňa príčinu s dôsledkom.
Rozšírenie NATO a jeho operácie očami Ruska
Rusko vytýka západu dve hlavné etapy rozšírenia NATO. Prvá z nich sa odohrala v roku 1999, keď sa jeho novými členmi stali Poľsko, Česko a Maďarsko. Druhá etapa prebehla v roku 2004, keď sa NATO rozšírilo o Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Slovensko, Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko.
Rusku nahnali strach aj vojenské operácie mimo územia svojich členských krajín, ktoré NATO začalo viesť v 90-ych rokoch. V rokoch 1992–1995 v Bosne počas rozpadu Juhoslávie NATO zabezpečovalo dodržiavanie bezletovej zóny a poskytovalo podporu mierovým jednotkým OSN zo vzduchu. Ďalšiu vojenskú operáciu NATO – v Kosove – realizovalo v roku 1999 a tretiu v roku 2011 – tentokrát proti režimu Muammara Kaddáfího v Líbyi.
Napriek tomu, že všetky tri spomínané operácie boli riadne schválené Bezpečnostnou radou OSN a že za ne hlasovalo aj Rusko ako stály člen Bezpečnostnej rady, ich vedenie ruského štátu prezentuje ako agresiu zo strany NATO a – či už úprimne alebo iba ako zámienku – považuje preto prítomnosť NATO pri svojich hraniciach za ohrozenie svojej vlastnej bezpečnosti.
Expanzia s cieľom útočiť
Ak sa ale na rozšírenie NATO pozrieme cez prizmu dejín samotného Ruska, pôvod ruských obáv bude o niečo jasnejší. Samotné Rusko kontinuálne expandovalo počas niekoľkých storočí – prinajmenšom od 16. do 19. storočia – a vždy pritom buď pohlcovalo menej rozvinuté územia, alebo si podmaňovalo ekonomicky rozvinutejšie a organizovanejšie celky ako časti Poľska alebo Pobaltia. Rusko neexpandovalo s cieľom brániť sa, ale s cieľom útočiť. Preto tak ako Rusko bolo hrozbou pre oblasti, k hraniciam ktorých sa približovalo a kam potom expandovalo, vníma Rusko rozšírenie okolitých štátnych zoskupení k svojím hraniciam so zrkadlovými obavami bez ohľadu na to, či sú tieto obavy objektívne opodstatnené alebo nie.
Ruský strach umocňuje aj fakt, že sa Rusko napriek svojej veľkosti a rozmanitosti susediacich štátov vždy historicky orientovalo na Európu a európske krajiny vnímalo ako svojich najdôležitejších partnerov, aj keď sa to súčasný ruský režim teraz snaží všemožne popierať. Rozšírenie NATO k svojím západným hraniciam zo strany Európy preto prezentuje ako “obkolesenie” Ruska krajinami NATO, hoci sa v skutočnosti o žiadnom obkolesení hovoriť nedá, ako to názorne vidno na tomto obrázku:
Subjekty a objekty medzinárodnej politiky
Ďalším aspektom ruského pohľadu na geopolitiku je delenie krajín na “subjekty” a “objekty” medzinárodnej politiky. Takéto vnímanie usporiadania sveta pramení ešte z čias, keď sa európske monarchie delili na veľmoci (t. j. “subjekty”), ktoré kontrolovali svoje sféry vplyvu, a ostatné štátne útvary (t. j. “objekty”), ktoré takúto výsadu nemali a museli sa podriaďovať želaniam iných krajín podľa toho, do koho sféry vplyvu patrili. Ako príklad môže poslúžiť Viedenský kongres v rokoch 1814 – 1815 po porážke Napoleona, kde vtedajšie cárske Rusko spolu s Britániou, Pruskom a Rakúskom vytvorili nové povojnové usporiadanie Európy tak, aby obnovili rovnováhu síl na kontinente a zabezpečili na ňom mier, ktorý sa im napokon niekoľko desaťročí udržať skutočne podarilo. Toto ruské videnie samých seba ako pánov svojho okolia sa ešte zintenzívnilo počas studenej vojny, keď sa vojenskej sile Sovietskeho zväzu mohli rovnať iba Spojené štáty, a to aj napriek tomu, že životná úroveň v mnohých častiach Sovietskeho zväzu sa výrazne neodlišovala od krajín tretieho sveta.
Medzitým svetové dejiny pokročili a krajiny sa už čiernobielo nedelia na “veľmoci”, ktoré majú z podstaty svojej existencie právo rozhodovať o osude iných, a všetky ostatné, ktoré takúto výsadu nemajú. Rusko však svojím konaním dokazuje, že mentálne žije v dobách minulých a samé seba stále vníma ako “veľmoc”, hoci objektívne predpoklady na takéto jeho postavenie pominuli. Ruské vyhlásenia o “kurátoroch kyjevského režimu”, čím má Rusko na mysli USA a krajiny západnej Európy, alebo o samotných európskych krajinách ako “vazaloch” USA, sú odrazom mentálnej neochoty predstaviteľov ruského štátu zmieriť sa so zmenou pomerov v medzinárodnej politike a tým, že pozícia krajiny na medzinárodnej scéne sa už neurčuje veľkosťou územia a počtom vojakov v zbroji, tankov a balistických rakiet, ale najmä silou a investičnou atraktívnosťou jej ekonomiky, technologickým potenciálom, či atraktívnosťou z hľadiska kvality života, kultúry a turizmu – t. j. tým, v čom vo väčšine prípadov Rusko ďaleko zaostáva. To, že ruský štát má takýto pohľad na usporiadanie sveta, potvrdzuje aj fakt, že po ruskej invázii do Gruzínska v roku 2008 sa v ruských politologických kruhoch hovorilo, že vďaka tohto kroku sa Rusko zmenilo z “objektu” na “subjekt” medzinárodnej politiky a západné krajiny ho po rozpade Sovietskeho zväzu opäť konečne začali “brať vážne”.
Podobne ako v minulosti, ani v súčasnosti Rusko, ktoré úpänlivo žiada rešpektovať svoju sféru vplyvu, nehľadí na to, aký dopad má príslušnosť k tej či onej sfére vplyvu na dané krajiny a ich obyvateľov. V časoch feudalizmu a renesancie v tom zásadný rozdiel nebol, pretože spoločnosť bola do veľkej miery agrárne založená, štátne orgány zohrávali v každodennom živote ľudí oveľa menšiu úlohu a rozdiel v životnej úrovni medzi najchudobnejšími a najbohatšími krajinami tej doby bol rádovo menší ako dnes.
Dnes však môžeme vidieť, že stredná a východná Európa sa dodnes úplne nezotavila z desaťročia trvajúceho socialistického experimentu v sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Aj dnes proruská orientácia krajiny – či už slobodne zvolená alebo nanútená – vedie k ekonomickému zaostávaniu, rozrastaniu korupcie a strate perspektív do budúcnosti. Ako jeden z príkladov môže poslúžiť nedávno prorusky orientované Moldavsko, ktoré bolo v minulom desaťročí Ruskom zneužité a potom odkopnuté ako naivná obeť podvodu. Moldavská banka Moldindconbank sa v rámci aféry, ktorej novinári neskôr dali prezývku “Ruská práčovňa” (“Russian Laundromat”), stala hlavným kanálom, cez ktorý bolo prepraných vyše 20 miliárd dolárov ruských špinavých peňazí, ktoré v Rusku spreneveril miestny organizovaný zločin s napojením na štátne orgány vrátane ruskej tajnej služby. Tá celú aféru kryla a potom prekazila jej riadne vyšetrenie. Negatívny dopad tejto kauzy na dôveryhodnosť Moldavska a jeho investičnú atraktivitu už muselo znášať Moldavsko samé. Jeho vtedajší strategický partner Rusko mu v tejto situácii samozrejme nijako nepomohlo. Ak neberieme do úvahy vojnou skúšanú Ukrajinu a nie všetkými štátmi uznané Kosovo, najchudobnejšou krajinou Európy je práve Moldavsko.
Snahy vrátiť minulosť: ruské “bezpečnostné” iniciatívy
Strach ruského vedenia pred NATO nezmizol ani počas 90-ych rokov po rozpade Sovietskeho zväzu, kedy sa Rusko na čele s vtedajším prezidentom Borisom Jeľcinom zmietalo vo svojich vnútorných problémoch a medzinárodnej politike sa nejak zásadne nevenovalo. Opäť ale naplno vyplával na povrch v rokoch 2007, keď súčasný ruský prezident na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii otvorene obvinil západ z “porušenia sľubu” nerozširovať NATO bližšie k ruským hraniciam, a 2008, keď sa Rusko po invázii do Gruzínska podľa svojich vlastných slov zmenilo z “objektu” na “subjekt”.
Odvtedy Rusko opakovane predstavovalo západným krajinám svoje “mierové návrhy”, ktorých skutočným cieľom však zjavne bolo otočiť chod dejín a vrátiť späť posledné etapy rozšírenia NATO.
Prvým takýmto návrhom bola iniciatíva spoločnej európskej bezpečnosti vtedajšieho prezidenta Dmitrija Medvedeva z roku 2008, v rámci ktorej v roku 2009 predstavil aj návrh medzinárodnej dohody. Kľúčovým v tomto návrhu bol bod 2.2, ktorý znel:
Zmluvná strana tejto Dohody, ktorá je členom vojenských združení, koalícií alebo organizácií, sa usiluje o to, aby takéto združenia, koalície a organizácie dodržiavali princípy, obsiahnuté v Charte Organizácie spojených národov a Deklarácii o princípoch medzinárodného práva, týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou Organizácie spojených národov, Helsinským finálnym aktom, Charty európskej bezpečnosti a iných dokumentoch týkajúcich sa bezpečnosti a spolupráce v Európe, ako aj článku 1 tejto Dohody, a aby rozhodnutia prijímané v rámci takých združení, koalícií a organizácií do značnej miery neovplyvňovali bezpečnosť jedného alebo niekoľkých Zmluvných strán tejto Dohody.
Pri interpretácii tohto zdanlivo vágne sformulovaného článku treba čítať medzi riadkami a vychádzať zo skúseností s ruskou aplikáciou takýchto formulácií. Pod “vojenskými združeniami” malo Rusko bez pochýb na mysli krajiny NATO. V článku 1 uvedenej dohody sa uvádzalo, že “akékoľvek opatrenia v oblasti bezpečnosti sa prijímajú s ohľadom na bezpečnostné záujmy všetkých ostatných Zmluvných strán”.
V praxi kombinácia článkov 1 a 2.2 znamená, že ak by krajiny NATO na takúto zdanlivo bezzubú dohodu pristúpili, podstatne by si znepríjemnili život. Moje skúsenosti z vedení rokovaní s predstaviteľmi ruských ministerstiev financií a zahraničných vecí v rokoch 2014 – 2018 mi napovedajú, že ruskí predstavitelia by sa nezdráhali túto dohodu všemožne zneužívať na sústavné unavovanie svojich západných partnerov, ktorých by na zasadnutiach orgánov tejto dohody – tie mali mať formu “konzultácií”, “Konferencie” a “Mimoriadnej konferencie Zmluvných strán” – vyčerpávali na dlhých nudných rokovaniach a utápali ich v nekonečných legalistických hrách o slovíčka, sporoch o tom, ako “správne” vykladať jednotlivé pojmy dohody, a poučovaniu, ako by sa západné krajiny mali správať, aby dohodu plnili. Samotné Rusko by popritom bez zábran pokračovalo v rozmiestňovaní svojich vlastných ozbrojených síl a recipročné obavy a výčitky západných krajín by bezohľadne znevažovalo ako nepodloženú hystériu. Niet sa preto čomu diviť, že na západe tento návrh zmietli zo stola.
Ďalším kolom takýchto “mierových” návrhov zo strany Ruska boli dva dokumenty z roku 2021: Dohoda medzi Ruskom a USA o bezpečnostných zárukách a Zmluva o opatreniach na zabezpečenie bezpečnosti Ruska a členských krajín NATO.
Obidva dokumenty opäť opakujú jeden a ten istý refrén ruského štátu. V prvom z nich sa USA mali jednostranne zaviazať vylúčiť ďalšie rozširovanie NATO na východ (článok 4), ako aj zdržať sa rozvoja akejkoľvek dvojstrannej vojenskej spolupráce s krajinami bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré nie sú členmi NATO (t. j. nielen s Ukrajinou, Moldavskom a Gruzínskom, ale napríklad aj Arménskom a Azerbajdžanom). Okrem toho sa USA mali fakticky zaviazať nerozmiestňovať svoj vojenský arzenál ani v rámci krajín NATO a robiť tak iba na svojom vlastnom území, ako aj obmedziť lety svojich bombardérov a plavby vojnových lodí na svoj vlastný vzdušný priestor a teritoriálne vody (článok 5). V druhom dokumente sa “staré” členské krajiny NATO, ktoré doň vstúpili pred 27. májom 1997 (t. j. pred rozšírením o Česko, Poľsko a Maďarsko), mali podľa článku 4 zaviazať nerozmiestňovať vojenský arzenál v “nových” členských krajinách (t. j. od Česka smerom na východ). Okrem toho sa podľa článku 7 mali všetky členské krajiny NATO zaviazať nevykonávať akúkoľvek vojenskú činnosť na území Ukrajiny, vo východnej Európe, na Južnom Kaukaze a v strednej Ázii. Aj tento návrh NATO pochopiteľne odmietlo.
Takýmto spôsobom si Rusko opätovne robí nároky na sféru vplyvu nielen v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj krajinách bývalej Varšavskej zmluvy vrátane Slovenska. Ak by sa Rusko skutočne obávalo vojenského arzenálu a “krátkeho času doletu” rakiet z krajín NATO do ruských miest, čím obhajovalo druhý návrh, muselo by potom podľa logiky navrhnúť aj obmedzenie rozmiestnenia vojenského arzenálu nielen v krajinách bývalej Varšavskej zmluvy, ale aj napríklad v Nórsku, ktoré je členským štátom NATO od jeho vzniku v roku 1949, s Rusom priamo hraničí a rakety odtiaľ môžu doletieť do ruských miest rýchlejšie ako z Česka.
Bez ohľadu na to, či tieto ruské návrhy z roku 2021 boli myslené vážne alebo mali poslúžiť iba ako zámienka pre pripravovanú inváziu na Ukrajinu, predstavujú pokus o “zabitie dvoch múch jednou ranou”– čiastočne vyriešiť obavy Ruska voči NATO prameniace z jeho zastaraného pohľadu na svetovú politiku a snahu vydobyť si na medzinárodnej scéne postavenie, ktoré Rusko v 90-ych rokoch stratilo v dôsledku zvráteného politického a ekonomického systému Sovietskeho zväzu.
NATO je ale pre Rusko naozaj hrozbou
Hoci je NATO vo svojej podstate obranný zväz, pre Rusko napriek tomu predstavuje skutočnú hrozbu. Presnejšie povedané, nie pre Rusko ako také, ale pre jeho súčasný politický režim. Pre ten je hrozbou nie najčastejšie spomínaný článok 5 Severoatlantickej zmluvy o záväzku všetkých krajín NATO prísť na pomoc napadnutému členovi, ale jej článok 2, ktorý znie:
Zmluvné strany budú prispievať k ďalšiemu rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov posilňovaním svojich slobodných inštitúcií, usilovaním sa o lepšie porozumenie zásadám, na ktorých sú tieto inštitúcie založené, a vytváraním podmienok pre stabilitu a blahobyt. Budú sa usilovať o vylúčenie konfliktu zo svojej medzinárodnej hospodárskej politiky a budú podporovať hospodársku spoluprácu medzi akýmikoľvek zmluvnými stranami alebo medzi všetkými zmluvnými stranami.
Rozširovanie NATO na východ k ruským hraniciam znamená, že sa bližšie k Rusku dostávajú nielen vojaci a technika NATO, ale najmä občianska sloboda, transparentnosť, právny štát, úcta k ľuďom a poriadok. Práve tohto sa ruský režim má právom dôvod obávať. Aj keď je situácia v mnohých východných krajinách NATO ďaleká od ideálu v oblasti boja proti korupcii, transparentnosti štátnej správy a dodržiavania princípov právneho štátu, stále sú sa tom podstatne lepšie ako Rusko, ktoré sa stabilne umiestňuje na chvoste svetových rebríčkov a kde sa ľudia už aj v súkromnom rozhovore boja nazvať vojnu vojnou, pretože nevedia, kto ich môže odpočúvať a potom udať za “diskreditáciu ruských ozbrojených síl”.
Skorumpovanosťou štátnej moci, svojvôľou silových zložiek štátu a bojom proti pravde sa vyznačuje nielen Rusko, ale aj niektoré prorusky orientované krajiny (napríklad Bielorusko a Azerbajdžan), v dôsledku čoho môže akákoľvek spolupráca týchto krajín s NATO rozrušovať ruskú sféru vplyvu tak, ako priame slnečné svetlo ničí pleseň.
Stále preto platí, že kým byť v “sfére vplyvu” USA alebo krajín západnej Európy tak či onak napomáha rozvoju štátnych inštitúcií a podnikateľského prostredia, Rusko ku krajinám pod svojou kontrolou pristupuje nie ako k partnerom ale ako k vazalom, či “objektom” a na tom sa v dohľadnej dobe nezmení nič.
A čo USA v Severnej Amerike?
Ak tvrdíme, že Rusko nemá objektívny dôvod obávať sa útoku zo strany NATO napriek tomu, že je hneď pri jeho hraniciach, vyvstáva otázka, ako by sa cítili napríklad Spojené štáty, ak by sa Kanada alebo Mexiko stali členmi vojenského zoskupenia, ktorého cieľom by bolo brániť sa možnému útoku zo strany USA.
Na jednej strane môžeme smelo predpokladať, že reakcia Spojených štátov by bola výrazne negatívna, čo potvrdzuje ich desaťročia nemenný postoj ku Kube, ktorá je dodnes terčom amerických sankcií, hoci žiadnu reálnu hrozbu pre USA nepredstavuje.
Na druhej strane však takáto formulácia otázky však výrazne opomína skutočnosť, že USA už vyše jeden a pol storočia žijú v mieri s obidvomi svojimi susedmi. Od 2. februára 1848, kedy sa oficiálne ukončil dvojročný vojenský konflikt USA s Mexikom, USA Mexiko neohrozovali, v dôsledku čoho Mexiko nemá dôvod vojensky sa združovať s inou krajinou proti svojmu hlavnému obchodnému partnerovi. Posledný vojenský konflikt medzi USA a Kanadou sa skončil v roku 1814, kedy bola Kanada ešte súčasťou britského impéria. Dokonca aj dnes, keď Donald Trump dáva otvorene najavo svoju túžbu pripojiť Kanadu k USA, je hrozba americkej vojenskej invázie do Kanady vnímaná skôr hypoteticky.
Medzi Ruskom a Ukrajinou je to naopak. Už počas procesu získavania nezávislosti od Sovietskeho zväzu novovznikajúca Ukrajina v roku 1991 formálne odmietla stať sa členom Spoločenstva nezávislých štátov, pretože sa nechcela orientovať na Rusko, ale rozvíjať vzťahy so západom. Vyhlásenie Ukrajinskej SSR o zámere stať sa trvalo neutrálnym štátom, ktorý nebude vstupovať do vojenských zoskupení, zakotvené v Deklarácii o štátnej suverenite Ukrajiny zo dňa 16. júla 1990, nebolo úplne slobodným rozhodnutím novovznikajúcej samostatnej Ukrajiny, ale určitým kompromisom. Ukrajina nebola ochotná vstúpiť do vojenského zväzu s Ruskom, kým Rusko vyjadrovalo rázny nesúhlas s budúcim zbližovaním Ukrajiny s NATO.
Ukrajina mala na takýto postoj historické dôvody. Už v cárskom Rusku bol ukrajinský národ systematicky jazykovo a kultúrne potláčaný, podobne ako Slováci v bývalom Uhorsku. Ako príklad môže poslúžiť tzv. Valujevský cirkulár z júla 1863, v ktorom minister vnútra Ruskej ríše Piotr Valujev zakázal publikáciu kníh v ukrajinskom jazyku s výnimkou beletrie, aby sa tak obmedzilo vyučovanie a šírenie textov pre bežných ľudí v ukrajinčine. Tento zákaz sa neskôr tzv. Emským dekrétom z mája 1876 rozšíril aj na dovoz akýchkoľvek kníh v ukrajinčine do Ruska, zakázali sa divadelné predstavenia a vyučovanie na základných školách v ukrajinskom jazyku a zrušilo sa vydávanie ukrajinských novín Kyjevský telegraf. Takisto si Ukrajinci dobre pamätajú na hladomor v rokoch 1932 – 1933, ktorý považujú za umelo vyvolaný sovietskym vedením s cieľom definitívne zlomiť odpor Ukrajincov voči vtedajšej sovietskej moci a prekaziť ich snahy vytvoriť samostatný a nezávislý ukrajinský štát. Je preto úplne opodstatnené, že Ukrajina hľadí na ruský štát ako nástupnícku štruktúru Sovietskeho zväzu s hlbokou nedôverou a pocitmi historickej krivdy a sa snaží združovať s krajinami, ktoré ju pred ruským štátom ochránia.
Porovnávanie potenciálneho členstva Ukrajiny v NATO a členstva Kanady alebo Mexika vo vojenskom zoskupení namierenom proti USA preto skresľuje realitu a opomína význam vplyvu dejín na formovanie vzťahov medzi krajinami v Severnej Amerike a východnej Európe.
Priestor na kompromis s Ruskom existuje
Vo všeobecnosti priestor na kompromis s Ruskom napriek všetkému existuje. V situáciách politických a historických sporov medzi krajinami a národmi býva často zbytočné hľadať objektívne fakty, pretože každá zo strán verí vo svoju vlastnú subjektívnu pravdu, ktorá vychádza z jej historických skúseností a pohľadu na svet a nedá sa ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Ak sa preto niektorí ruskí predstavitelia naozaj úprimne obávajú rozširovania NATO a vnímajú ho ako hrozbu pre budúcu bezpečnosť svojej krajiny, je to niečo, čo bude musieť západ pri obnove vzťahov s Ruskom jednoducho brať do úvahy bez ohľadu na to, do akej miery takýto pohľad zodpovedá vnímaniu úlohy NATO jeho vlastnými členskými krajinami.
Historické krivdy samé o sebe nepredurčujú Ukrajinu na večné nepriateľstvo s Ruskom. V Európe je dosť príkladov krajín, ako napríklad Francúzsko, Nemecko, či Poľsko, ktoré sa dokázali povzniesť nad svoje historické krivdy a so svojimi bývalými úhlavnými nepriateľmi začali úprimne a dlhodobo spolupracovať. Na to sa však každá z týchto krajín musela vzdať svojich historických nárokov a svojimi skutkami dokázať, že sa jej postoj voči susedom skutočne zmenil. Neexistuje dôvod, prečo by Ukrajina a Rusko nemohli napriek všetkému, čo Rusko historicky Ukrajine spôsobilo, jedného dňa spolunažívať v mieri ako dnes krajiny západnej Európy, kde takmer každá s každou niekedy niekde bojovala a sporila sa o územia.
Na to by však bola potrebná úprimná spolupráca zo strany Ruska, ktorá by začala uznaním zodpovednosti za kroky cárskeho Ruska, sovietskeho režimu a postsovietskeho Ruska voči Ukrajine. Ďalším nevyhnutným predpokladom by bolo odsúdenie všetkých týchto zločinov predstaviteľmi Ruska a odmietnutie takéhoto konania do budúcnosti – slovami aj skutkami.
Súčasné ruské vedenie však zjavne nič z toho robiť neplánuje. Nerešpektuje právo Ukrajiny rozhodovať o svojom vlastnom osude ako subjektu medzinárodnej politiky. Neodsudzuje snahy cárskeho Ruska o potlačenie ukrajinského jazyka a kultúry, zľahčuje ukrajinské obete hladomoru a priamo ohrozuje existenciu ukrajinského štátu ako takého. Ak sa pozrieme na postoj Ruska voči iným krajinám strednej a východnej Európy, ruský štát nielen že neuznáva zločiny komunizmu a ekonomické škody socialistického experimentu v tomto regióne, ale aktívne medzi svojimi občanmi šíri nostalgiu po Sovietskom zväze a ideu o prirodzenom práve Ruska ovplyvňovať tieto krajiny a snaží sa viesť podobnú expanzívnu politiku, akú viedlo cárske Rusko v 18. a 19. storočí. Usilovať sa nájsť s Ruskom kompromis počas vlády súčasného ruského režimu a prezidenta, známeho svojím systematickým klamstvom a porušovaním dohôd, je preto žiaľ iba stratou času.
