Hľadiac na vojnu na Ukrajine a zverstvá ruskej armády, chtiac-nechtiac vzniká pocit, že Rusko je medzinárodný vyvrheľ, ktorého by svet mal navždy izolovať a s ktorým by sa mal snažiť mať čo najmenej spoločného, či už v obchodnej, politickej alebo kultúrnej oblasti. Je však dôležité poučiť sa z minulosti a nezopakovať tie isté chyby, ktoré západné krajiny urobili po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90-ych rokov a ktoré čiastočne tiež prispeli k tomu, že dnešné Rusko sa nachádza na okraji podobnej priepasti, do akej svojho času padol Sovietsky zväz.
Nehovorím teraz o rozšírení NATO na východ, nad ktorým tak lamentuje súčasné ruské vedenie. Rozšírenie NATO na východ nebolo chybou západu, ale zákonitou odpoveďou európskych krajín na desaťročia strachu pred mocenskými chúťkami vrtošivej socialistickej veľmoci a východe Európy, pred ktorými sa zvyšok Európy potreboval ochrániť.
Hovorím o chybe, ktorú západ urobil počas 90-ych rokov tým, že v kľúčových časoch nedostatočne Rusko podporoval na jeho ceste transformácie od socializmu k demokracii.
Zbabraná šoková terapia
Začiatkom 90-ych rokov sa bývalá sovietska centrálne plánovaná ekonomika rozpadala pod vlastnou váhou. Skupina ruských reformátorov okolo vtedajšieho prezidenta Borisa Jeľcina videla bezútešnosť situácie a na záchranu krajiny bola odhodlaná uskutočniť rýchle a radikálne reformy – šokovú terapiu, vďaka ktorej sa Rusko malo otvoriť svetu a čím skôr zaviesť trhovú ekonomiku. Nádej im dávali reformy, ktoré dva roky predtým úspešne prebehli v Poľsku, vďaka čomu sa v roku 1993 Poľsko stalo hospodársky najrýchlejšie rastúcou krajinou v Európe.
Šoková terapia, ktorou si úspešne prešlo Poľsko a ktorú chceli realizovať jeľcinskí reformátori, pozostávala z nasledovných častí, z ktorých žiadna nebola dotiahnutá do logického konca:
Voľná cenotvorba a rozpočtová reforma: Centrálne stanovovanie cien bolo zrušené a zamenila ho slobodná cenotvorba. Slobodné stanovovanie cien slúži okrem iného signálom pre výrobcov o tom, akých tovarov je na trhu nedostatok a aké produkty treba vyrábať vo väčšom množstve, čím zamieňa neefektívne centrálne plánovanie a centrálnu cenotvorbu. Ruka v ruke so zavedením slobodnej cenotvorby však mala ísť aj rozpočtová reforma, ktorá by odrezala veľké ruské štátom vlastnené podniky od stabilného štátneho financovania a donútila ich samým si hľadať odbyt pre svoju produkciu a tak si na seba zarobiť. Rozpočtovú reformu ale musel schváliť ruský parlament, čo sa však nestalo. Príčinou bol vplyv bývalých sovietskych funkcionárov, najmä tzv. “červených riaditeľov” (bývalých manažérov veľkých štátnych sovietskych podnikov), vo vtedajšom ruskom parlamente. Tí vyzývali Jeľcina na odstúpenie, kvôli nim musel Jeľcin vymeniť svojho premiéra a práve oni všemožne Jeľcinove reformy brzdili. Rozpočtová reforma nakoniec realizovaná nebola.
Medzinárodný obchod: Na integráciu novovzniknutého Ruska do svetovej ekonomiky bolo potrebné rozvinúť jeho medzinárodny obchod. Pre medzinárodný obchod je však potrebná stabilná domáca mena, ktorá bude voľne zameniteľná za cudzie meny, najmä americký dolár, so stabilným a predpovedteľným výmenným kurzom. V Rusku 90-ych rokov bol ale problém v tom, že bezprostredne po rozpade Sovietskeho zväzu rubeľ vydávala nielen ruská centrálna banka, ale aj centrálne banky ostatných postsovietskych republík, čo destabilizovalo jeho hodnotu. Medzinárodný obchod Ruska s okolitým svetom sa podľa plánu nerozvíjal.
Prísna menová politika: Jedným z problémov neskorého Sovietskeho zväzu bol nadbytok prostriedkov obyvateľstva na účtoch v bankách, za ktoré nebolo čo kúpiť, pretože degradovala výroba, ktorá čím ďalej, tým menej uspokojovala dopyt po tovaroch bežnej spotreby. To viedlo k neslávne známym prázdnym regálom v ruských obchodoch. Po zrušení administratívne stanovovaných cien a zavedení voľnej cenotvorby preto zákonite vypukla hyperinflácia, ktorú bolo treba dostať pod kontrolu prísnou menovou politikou, t. j. ráznym zvýšením úrokových sadzieb a obmednením úverovania. Dial sa však opak. Ruská centrálna banka naďalej úverovala neefektívne ruské štátne podniky pod vedením “červených riaditeľov”, čím ich umelo udežiavala pri živote, no popritom takto do ruskej ekonomiky vháňala nové peniaze, ktoré boju s hyperinfláciou určite nepomáhali. To, že moderné centrálne banky priame úvery podnikom nevydávajú vôbec, aby nedeformovali trh, je samostatná téma.
Adresná sociálna politika: Šoková terapia a náhle zmeny v ruskom hospodárstve zákonite priviedli k rastu nezamestnanosti a sociálneho napätia, ktoré bolo treba očakávať a pripraviť sa na ne novými balíkmi sociálnej pomoci. Nič podobné sa však nestalo, v dôsledku čoho šoková terapia uvrhla veľkú časť ruského obyvateľstva do chudoby a utvrdia ľudí v tom, že demokracia a trhová ekonomika vedú Rusko do záhuby.
Pomoc západných krajín: Kľúčovou časťou reforiem v rámci šokovej terapie mala byť finančná pomoc zo strany západných krajín, pretože výzvy, ktorým vtedajšia ruská ekonomika čelila, boli priveľké na to, aby ich zvládla sama, a to aj v prípade, ak by ostatné časti reforiem prebehli úspešne. Na západe, najmä v USA, však nebola politická vôľa Rusku pomôcť. Západ nebol ochotný prostredníctvom Medzinárodného menového fondu zriadiť fond stability rubľa, nebol ochotný odložiť splátky ruského štátneho dlhu, nebol ochotný v krátkom čase poskytnúť Rusku veľmi potrebné úvery. Dôvodom bolo, že kým postkomunistické krajiny strednej Európy západ vnímal ako svojich budúcich spojencov, na Rusko západné vlády stále hľadeli ako na nepriateľa. USA a zvyšok západu v tomto ohľade zlyhali. V povojnovom Nemecku a Japonsku USA nielen zriadili svoje dočasné povojnové administrácie, ale aj finančne pomohli obidve krajiny obnoviť, vďaka čomu sa Nemecko a Japonsko stali kľúčovými ekonomickými a politickými oporami medzinárodného demokratického spoločenstva. Rusko však pomoc nedostalo.
Zbabranú šokovú terapiu neskôr definitívne zmarila privatizácia ruských štátnych firiem a veľkých podnikov pod vedením Anatolija Čubajsa. Privatizácia pozostávala z dvoch vĺn. Podobne ako počas kupónovej privatizácie na Slovensku, aj ruské obyvateľstvo dostalo počas prvej vlny privatizácie kupóny, za ktoré mohli následne nadobudnúť podiely v približne 15 tisíc štátnych malých a stredných podnikoch. Problém bol však v tom, že bežní Rusi, ktorí si za kupóny mali podiely v týchto podnikoch kupovať, jednak nerozumeli základným princípom podnikania, no čo bolo dôležitejšie, v podmienkach pádu ruského HDP takmer o polovicu, vysokej nezamestnanosti a životnej neistoty bežní občania tieto kupóny vo veľkom predávali pod cenu hŕstke podnikateľov, ktorí poznali skutočnú hodnotu privatizovaných firiem a mali prostriedky na to, aby si mohli dovoliť tieto kupóny skupovať. Výsledkom bolo, že väčšina bežných ľudí nemala z privatizácie prakticky nič, kým úzka skupina ľudí už na jej prvej vlne značne zbohatla.
Táto vlna privatizácie sa však ešte netýkala najväčších a najlukratívnejších štátnych podnikov, ktoré boli podvodom sprivatizované počas druhej vlny, keď si ruská vláda vzala od bánk úvery, o ktorých bolo vopred jasné, že nikdy nebudú splatené, a zabezpečila tieto úvery akciami štátnych ropných koncernov a podobných veľkých podnikov. V rámci realizácie zábezpeky sa potom banky a oligarchovia na ich čele ľahko dostali práve k týmto lukratívnym spoločnostiam, ktoré dodnes vlastnia.
Niet sa preto čomu diviť, že sa v takejto krajine k moci potom dostal amorálny demagóg Putin.
Bez pomoci západu sa história môže zopakovať
História sa opakuje. Veľké hospodárske problémy v Nemecku po prvej svetovej vojne a následná Veľká depresia v USA viedli k príchodu Hitlera k moci a vypuknutiu druhej svetovej vojny. Hlboký pád ruskej ekonomiky v 90-ych rokoch viedol k príchodu Putina a vypuknutiu vojny na Ukrajine.
Putinský režim však stráca na sile a jeho rozpad je otázkou času. Keďže Putin počas svojej viac ako 20-ročnej vlády prakticky rozložil demokratické inštitúty, po jeho odchode hrozí riziko chaosu, klanových bitiek o moc a výrazného hospodárskeho úpadku – podobne, ako tomu bolo v 90-tych rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu.
Ako tomu bolo v 90-ych rokoch, aj po rozpade putinského režimu sa Rusko z následného chaosu sotva dostane samé bez toho, aby to na ňom zanechalo následky. Je preto v záujme okolitého sveta, najmä Európy a USA, aby Rusko po “deputinizácii” nenechali hodené napospas osudu, ale aby mu včas pomohli stabilizovať sa a postaviť sa ekonomicky na nohy.
Pomoc, ktorú bude Rusko potrebovať od rozvinutého sveta, tentokrát nebudú lacné úvery a dlhové prázdniny. Štátny dlh súčasného Ruska je výrazne nižší ako v 90-ych rokoch a držiteľmi ruských štátnych obligácií sú dnes väčšinou ruskí rezidenti – ruské banky, ruské dôchodkové fondy a obyvateľstvo. Financií má dnes Rusko tiež dosť vďaka vysokým cenám nerastných surovín a v dôsledku značného obmedzenia zahraničného dovozu, ktorý v porovnaní z čias pred vojnou na Ukrajine klesol o vyše 90 %. Rusko bude ale potrebovať pomoc vo forme zahraničných investícií, obnovy zahraničného obchodu, obnovy cezhraničnej hospodárskej spolupráce aj s krajinami západnej a strednej Európy a všeobecne vo forme jeho opätovného prijatia do medzinárodného spoločenstva ako plnohodnotného člena.
Samozrejme, že nie všetci či už v Rusku alebo na západe budú takejto pomoci radi. Ruské silové štruktúry, najmä armáda a Federálna bezpečnostná služba (FSB), dodnes žijú v presvedčení, že západ je úhlavný nepriateľ Ruska, ktorý chce Rusko rozčleniť a po kúskoch si ho podmaniť. Pomoc západu budú preto vnímať ako krok k zmocneniu sa Ruska a budú sa jej vzpeirať. Na druhej strane, niektoré európske krajiny považujú ruský národ, mlčky sa prizerajúci zverstvám putinského režimu na Ukrajine, za spolupáchateľa, ktorý si nezaslúži ich pomoc a zľutovanie. S postojom silových zložiek ruského štátu voči okolitým krajinám svet veľa nenarobí, ale je plne v jeho silách poučiť sa zo svojich minulých chýb a v tom, čo závisí od neho, dať prednosť rozumu pred emóciami.
Čas na túto obnovu spolupráce ešte nenastal. Ešte stále je Rusko pod vládou banditského režimu, s ktorým je takáto spolupráca nežiadúca a nebezpečná. Okno možností po páde tohto režimu však pravdepodobne nebude dlhé, preto treba byť na pád putinského režimu vopred pripravený a bezprostredne po ňom urobiť, čo sa dá, aby sa história opäť nezopakovala.
