Úvodom by bolo vhodné poznamenať, že patrím medzi bývalých zamestnancov tejto erbovej kultúrnej inštitúcie. Z SND som odišiel koncom augusta 2010. Dva roky strávané v divadle vo funkcii projektového manažéra Baletu SND, boli snáď najlepšími rokmi môjho stále mladého života. Veľa som sa naučil o divadle, o živote a spoznal som ľudí, z ktorých sa mnohí stali mojimi dobrými priateľmi. Z divadla som odišiel z vlastnej vôle, aby som sa mohol venovať štúdiu kultúrnej politiky a manažmentu umenia. Tento blog preto nepíšem z perspektívy ohrdnutého zamestnanca (ako by sa mohlo poniektorým ľudom zdať), ale z perspektívy občana, daňového poplatníka a človeka, ktorý miluje umenie a divadlo.
Slovenské národné divadlo, príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR, ročne stojí daňových poplatníkov 16 200 000 eur (2011; približne 488 miliónov Sk). Podľa zriaďovacej listiny je poslaním SND, okrem iného, aj rozvíjanie národnej divadlenej kultúry a jej prezentácia v zahraničí, umelecká príprava a verejné predvádzanie dramatických, hudobno-dramatických a tanečných diel a vyvíjanie ďalších významných kultúrnych aktivít. Plnenie prvých dvoch, podľa môjho názoru priotritnejších, úloh v SND pokuľháva. Dôkazom toho sú napr. dve zrušené operné premiéry a nasledovná mediálna prestrelka medzi režisérom Martinom Bendikom a súčasným riaditeľom opery Petrom Dvorským. Problému zrušených premiér sa venuje aj operná kritička Michaela Mojžišová vo vynikajúcom článku "Ples na palube Titanicu" a pedagóg Vladimír Zvara vo svojom komentári pre denník SME.
Neviem, či práve obdobie finančnej krízy, drastických rozpočtových opatrení a škrtov, vládnych návrhov na rozdávanie múky a cestovín pre najchudobnejších alebo absolútnej umeleckej strnulosti a rušenia premiér (z úsporných dôvodov), je práve tým najvhodnejším na realizáciu nesporne ušľachtilých cieľov, ako je napr. "vrátiť Bratislave noblesu, dôstojnosť, ušľachtilosť, vznešenosť, zviditeľniť inteligenciu a dať do centra pozornosti skutočné osobnosti, ktoré v celospoločenskom kontexte dosiahli mimoriadne úspechy, prezentovať svet umenia, akcentovať humanitný rozmer, súčasne priniesť skutočnú radosť a zábavu".
Predstavitelia divadla rázne odmietajú, že by divadlo hradilo Krištáľový ples zo štátnych peňazí. Údajne, všetky náklady sú hradené partnermi a sponzormi. Divadlo však do tohoto partnerstva vkladá nielen svoju budovu, ale predovšetkým svojich zamestnancov, ktorí sú platení práve z peňazí daňových poplatníkov a ich primárnou činnosťou by malo byť napĺňanie umeleckého a kultúrneho poslania Slovenského národného divadla. Taktiež sa mi do úst natíska otázka, ako je možné že divadlo je schopné získať státisíce eur na jednorázovú akciu, pričom na druhej strane nevie získať peniaze na vznik kvalitných, moderných a inovatívnych inscenácií, na rozvoj pôvodnej tvorby, ktorá je tesne nad bodom mrazu alebo na hosťovania medzinárodne uznávaných sólistov do operných alebo baletných predstavení...
V predvečer Krištáľového plesu slovenský bulvár prináša podrobné opisy podávaného menu i "luxusne" zariadených priestorov, v ktorých budú tí najvyvolenejší plesať. V tomto kontexte vyznieva prianie Zdeny Studenkovej ako pomyselný pľuvanec do tváre ľudí-divákov, ktorých tak vo svojom prianí Krišťáľovemu plesu ospevuje.
Manželský pár pečúci perníkové chalúpky určite nie je cieľovou skupinou podujatia, na ktoré sa vstupenky predávajú od 100 do 700 eur. Napriek zbožným prianiam empatických tvárí z Činohry SND, Krištáľový ples nikdy nebude podujatím pre širokú verejnosť, miestom, kde sa stierajú pomyselné hranice medzi javiskom a hľadiskom. Neustále zdôrazňovanie luxusu a okázalosti a zároveň túžba približovania sa bežnému divákovi pôsobí roztrieštene, neúprimne, ba priam až schizofrenicky.
Slovenská vláda sa rozhodla bojovať proti chudobe rozdávaním múky a cestovín. Mohla by preto ku každému balíčku pribaliť aj niekoľko vstupeniek na predstavenia SND a bojovať tak aj proti chudobe duševnej.
Verím, že Slovenské národné divadlo i jeho najvyšší predstavitelia si raz uvedomia, že hospodária s prostriedkami nás všetkých. A tiež, že ich najväčším a najdôležitejším sponzorom je divák. Narozdiel od väčšiny plesajúcich si totiž vstupenky na predstavenia kupuje z vlastných peňazí. Tí druhí ich väčšinou dostávajú zadarmo, z titulu svojej celebritnej povahy, prípadne národnej dôležitosti...
