Minulý týždeň som pokazil skúšku z analýzy. Stáva sa, bola to aj tak moja chyba, keďže som odflákol prípravu (komu by sa chcelo učiť keď je tak pekne, že?). K tomu sa potom pridali nejaké problémy z domova, ktoré sú síce podstatné, ale rozpisovať sa o nich nebudem. Celá tá situácia ma vyburcovala a hoci som nestihol napísať zápočtové zadanie z UNIXu, na skúšku z programovania som sa poctivo pripravil. Ráno som sa čerstvý zobudil do pomerne pekného dňa (v takejto kombinácii som ráno nezažil už dlho) a povedal som si, že to začína celkom dobre. Spravil som si chlieb a slabšie kafe, posadil sa na posteľ a do rytmu ska sa v slnečných lúčoch naraňajkoval. Ešte sprcha, oholiť sa, oblek - môj tradičný rituál, ktorý ma núti cítiť sa dobre - a môžeme ísť. Pre istotu trocha skôr, lebo spolubývajúcemu sa snívalo, že tú skúšku zmeškal.
Je 8.40 a Malostranské námestie nás víta ranným ruchom. Vbehneme do školy, po schodoch vylezieme na tretie poschodie a čakáme. Nikto tam nie je, ale to je normálne, ľudia zvyknú prichádzať tak desať minút pred skúškou, čiže máme čas. Spolubývajúci bol na záchode a ja som si čítal oznámenia na nástenke keď sa po schodoch vyrútil spolužiak Peťo so zhrozeným výrazom v tvári. Usmial som sa na neho, no jeho zhrozený výraz pretrval. A potom to povedal. Skúška začala o ôsmej, sen bol pravdivý. Cítil som sa ako človek, ktorý práve spadol z bicykla - teda nijak. Neveril som, že je to naozaj možné. Doktor Kryl nám povedal, že to nemá cenu. Nastúpili sme na električku a viezli sa tam, odkiaľ sme prišli. A vo mne vákuum. Nadával som, lebo som vedel, že sa mám hnevať. Necítil som nič.
Dorazili sme na kolej a zo mňa vyliezla nejaká skrytá emócia, hodil som vak na posteľ, prezliekol sa a sedel. Pár sĺz sa predralo von. Chcel som plakať, ale nedalo sa, tak som si šiel sadnúť k Vltave. Vo vákuu stále ani náznak vody, len uprostred sa vznášala otázka, ktorú vznieslo moje prerastené ego: „Ako môžem byť taký blbec?” Plač neprichádzal. Nemal prečo, nič som necítil, nič som nechápal. Nič necítim, nič nechápem. Domov som ešte nepísal, hanbím sa. Natlačím do seba hranolky a idem sa učiť. Keď tie skúšky (je ich len 5, pohoda) nespravím na prvý pokus, môžem zabudnúť na letné plány a budem mať príjemné prázdniny plné radosti z objavovania nových poznatkov. Možno niekde cestou nájdem zbytky mojej niekdajšej povahy plnej emócií.
Dojazd: Tento môj problém je povahy triviálnej a napraviteľnej. Tento výplod slúžil len na vygenerovanie nejakého zárodku nádeje (čo sa aj podarilo). Ak ste sa dočítali až sem, spravte mi radosť - hoďte mincu žobrákovi (hoci si za ňu kúpi poldeci) alebo sa aspoň na niekoho usmejte. Mňa to poteší o to viac...
