V podstate je jedno, aký to je autobus- akej značky, či akej spoločnosti patrí.
Dôležité je, že ten autobus existuje a mal by byť plne obsadený- to je podmienka.
Potom si len stačí prisadnúť a počúvať, počúvať a počúvať. V podstate neviem, či sa ľudia cítia osamelo, či sa potrebujú vyrozprávať a nemá ich kto počúvať, či čo je vo veci.
V poslednej dobe sa mi stáva, že keď si pri niekoho prisadnem, vyrozpráva sa mi. Začína sa to tak nesmelo- zážitkom z prežitého dňa, pokračuje ukazovaním rodinných fotiek a končí sa to až keď vystupujem ja alebo dotyčný človek.
Dnes sa mi to stalo znova. Prisadla som si a dozvedela som sa takmer celý životný príbeh. Bolo to také dobrovoľne- nasilu. Za celý čas som povedala možno päť súvislých viet, väčšinou som len počúvala a pozerala sa z okna.
- Ja tú moju dcéru mám tak rád, ale nedokážem jej to povedať.
- Tak to skúste.
Po chvíľkovom mlčaní som dostala odpoveď.
- Pokúsim sa.
- A ďakujem, veľmi dobre sa mi s Vami porozprávalo (za celý čas som povedala možno päť súvislých viet).
- Dovidenia.
Je mi z toho smutno.
