Na ulici vidím malé dievčatko, ktoré beží ku chodníku a za sebou ťahá plyšového psíka uviazaného na švihadle. Keď popri nej prechádzam, hovorí mi: "Dobrý deň, teta, nechceš pohladkať môjho psíka?"
"Ahoj, bojím sa, že ma pohryzie."
"Ale on ťa nepohryzie, nechceš pohladkať môjho psíka?"
Trochu mi to pripomenulo Malého princa...
Stretla som "dávnych známych". Prehodili sme pár viet- s niektorými dokonca celkom dosť a jeden povedal, že sa ozve, ale neupresnil kedy...
Dnes znova, bývalá spolužiačka, nevideli sme sa niekoľko rokov. Dvom ďalším sa narodili pred pár dňami bábätká. Niežeby to bolo nezvyčajné, ale človek sa behom krátkeho času stretne s ľudmi, ktorých už dávno nevidel a zdá sa mu to...iné...toľko noviniek...rozdielne životné cesty, ktoré sa na pár minút spojili a znovu idú ďalej samostatne.
"Veď si vedela, že sú tehotné?"
"Nevedela, ale keď s nimi budeš, tak ich pozdrav a že gratulujem."