Cestovala som po dlhom čase diaľkovým autobusom. Typický priebeh- posledný spoj do Bratislavy- okolo 19-tej. Na stanici stredne dlhý rad ľudí, ja niekde v strede. Autobus prichádza po termíne odchodu už plný. Pár ľudí vystúpilo a niekoľkonásobne viac nastúpilo.
Takže som rátala s tým, že budem stáť- tak dve aj štvrť hodiny. Nebola som tým síce nadšená, ale brala som to ako fakt. V Trnave mi bolo fakt zle, bola som unavená, ale nikde nebolo voľné, ani na schodoch, tak som si sadla na podlahu a sedela až do Bratislavy. Nič neobvyklé, keby…
Pred niekoľkými hodinami som sa vrátila z Francúzska, kde som bola síce chvíľu, ale dostatočnú dobu na to, aby som mala so sebou 2 kufre. Chodila som s nimi metrom ako tisíce iných ľudí, naťahovala sa s nimi hore a dole schodami. Len s tým rozdielom, že sa takmer vždy našiel niekto, kto mi tie kufre tých pár schodov vyniesol, keď som už naozaj nevládala. Jednoducho sa zastavili pri mne, opýtali sa, či nepotrebujem pomoc . Bez toho, aby som prosila… Keď sa mi to prihodilo prvé razy, len som neveriacky pozerala, či dobre rozumiem. Dokonca sa mi párkrát stalo, že sa ma nikto nič nepýtal, jednoducho počas telefonovania zobrali môj kufor, vyniesli ho, usmiali sa a odišli. A neboli to len muži, čo mi pomáhali…
No a dnes, po rannom veľmi skorom vstávaní, aby som stihla lietadlo z Paríža, príchodu domov, zistení, že auto potrebuje ísť do servisu a opätovnom odchode do Bratislavy som bola unavená. Netvrdím, že tí ľudia v autobuse boli na tom lepšie. Mnohí cestovali už z Liptovského Mikuláša a zjavne toho mali už dosť. Veľa ľudí sa do autobusu tiež nezmestilo a tak…museli hľadať inú alternatívu…asi pôjdu ranným spojom… neviem.
Len ma prekvapila vedomá nevšímavosť- akási skotomizácia. Vôbec som nečakala, že sa teraz kvôli mne postaví niekoľko ľudí a bude mi núkať svoje miesto. Len pri plnom autobuse, by som čakala, že pri pohľade na osobu, ktorá si sadne na podlahu a netvári sa teda príliš radostne, by niekto mohol o toho človeka prejaviť záujem. Jasné, aj ja som mohla okolitých ľudí poprosiť: Prepáčte, je mi zle, pustili by ste ma na svoje miesto aspoň na chvíľu? Neurobila som tak a nik sa ma tiež nič nespýtal, tak som sedela na zemi, pila vodu a čakala, kým mi bude lepšie. Našťastie to netrvalo tak dlho.
V tej chvíli mi naozaj chýbala prejavená obyčajná ľudskosť - tu doma- na Slovensku.
