Myslím, že boli asi druháci. Prešli popri bilbordu, kde sa píše o práve na život a zastavili sa.
“To čo jééé?”, zaujato sa spýtal jeden z nich. Chlapci zastali a pár sekúnd sa pozerali hore.
“Fúúúj, debilnééé”. Po chvíli dodal: ”Aj tak neviem, čo to je.” A utekali na autobus.
Cestou trolejbusom na Hodžovom v poslednej chvíli nastúpila mladá pani. Telefonovala a bola dosť rozrušená. Stála tesne za mnou a tak sa nedalo nepočuť, čo hovorila.
“Taká som rozčúlená. Stála som tam od 15:05 do 16:05. Chápem, že som v rozvodovom konaní, ale ja som mu ten telefón chcela zaplatiť. V tomto štáte je taká byrokracia, pomyslela som si, len Katku na vás (pravdepodobne volala s Katkou)… Normálne som si zakričala”, dodala ešte stále dosť zvýšeným hlasom a nepokojným tónom.“A bola červená? Aj ja som bola červená a aj predavačka bola červená”, v tej chvíli sa z chuti rozosmiala, povedala Katke, že jej ešte zavolá a už zjavne upokojená si sadla na sedadlo.
Domov ma viezol vodič autobusu, ktorý sa nesmierne podobal na Hujera z Marečku, podejte mi pero.
Bol to zaujímavý deň.
