Koncom júla som už sedela v autobuse plnom turistov smerujúcich do Talianska a Francúzska. Pár hodín predtým som bola ešte v práci a na izbe ma čakalo minimálne tisíc nezbalených vecí úspešne zaberajúci celý priestor inak dosť veľkej miestnosti.
Tak som si tam medzi ne ľahla a ležala a ležala.
Prvý a druhý aklimatizačný výstup bol ako-tak v pohode, len pri tom druhom nás chytila búrka, čím sme s toľkým železom na sebe simulovali hromozvody /bleskozvody/, ale našťastie neúspešne a začali ma tlačiť vibramy...
Tretí výstup bol ON /montblancový/. Došli sme do Les Houches, expedične sme sa zbalili. Podobná situácia ako predtým v izbe- milión malých vecí okolo, ale ako ich všetky dostať do vaku? A okolo piatej poobede sme sadli na jednu z posledných lanoviek a po viac ako hodinovom čakaní aj na zubačku, ktorá nás dopravila na konečnú, odkiaľ sme začali šľapať na chatu Tete Rousse. Počasie ideálne neideálne- drobný dážď, vietor, hmla.
Okolo desiatej večer /alebo neskôr/ som si ľahla na karimatku uprostred jedálne a zaspala spolu s ostatnými, ktorým sa tiež neušlo miesto na izbách. Ráno pred chatou som si išla krk vykrútiť a oči vyočiť, keď som zbadala ďalší smer nášho výstupu. Pre ilustráciu to vyzeralo nasledovne: pred vami snehové pole a za ním dosť kolmá skala, dosť vysoká kolmá skala. Zakloníte hlavu a pozriete hore- stále dosť kolmá a vysoká skala, tak zakloníte hlavu ako najviac viete a zbadáte čiernu bodku. A to je ona- chata Goutier, náš dnešný cieľ. Však Evka hovorila, že je to technicky náročnejšie a strmšie ako výstup na prvú chatu, ale dá sa to vcelku v pohode. Keď v pohode, tak OK. Po prekonaní snehového poľa a pár strmých metrov sme sa dostali ku „kuloáru“. Taký krátky traverz, kde podľa knižiek padajú kamene. Za pár desiatok sekúnd jemne bežeckým tempom sme to prešli. „Že kamene a kde?“, pomyslela som si. Za mnou idúca Talianka sa o padajúcich kameňoch presvedčila na vlastnej koži, keď sa jeden dosť veľký tesne nad ňou odrazil a našťastie ju preskočil. Fúha, tak od tejto chvíle som prestala provokovať s nepatričnými otázkami a myšlienkami tiež. Teda, príroda, máš môj veľký rešpekt. Výstup bol pre mňa náročný a myslím, že som určite nebola jediná. Dosť strmé, ťažký batoh a miestami tesnotky pri obchádzaní sa s dole idúcimi turistami. Takmer pred koncom ma zastihlo niečo dosť nečakané. Skúsenejší tomu hovoria výšková choroba. Po dovtedy celkom bezproblémovom výstupe som si sadla na jednu z exponovaných skál a sedela a sedela. Moji parťáci v domnení, že oddychujem ako veľa ráz predtým, pokračovali , ale niektorí boli ešte ďaleko vzadu. A ja som si tam sedela a sedela. Keďže v týchto dňoch sa tam pohybovalo dosť Slovákov, tak sa mi jeden neznámy, ktorý tiež prespal na chate, prihovoril. Znelo to asi takto: „A ty tu čo sedíš? Ideme hore, nie?“
„Neviem“.
„Akože nevieš?“
„Neviem.“
„No poď hore.“
„Neviem.“
„Pila si?“
„Neviem.“
„Máš vodu?“
Len som prikývla. „A niečo sladké?“ Tiež som len prikývla. Napila som sa, dala si sladkú tyčinku a hroznový cukor. Po chvíli som to bola zase ja. „Tak poďme, pôjdeš prvá a ja pôjdem za tebou. Potom to už išlo. Ďakujem.
Hore na chate už parťáci čakali, nalievali do mňa čaj a napchávali ma jedlom. Po pár desiatkach minút mi už bolo fajn, 3800 m.n.m dá zabrať.
Vstávali sme ráno o druhej a v lanovým družstvách naviazaní po piatich sme stúpali nahor. Bol to taký lampiónový sprievod so stovkami malých svetielok a jedným dominantným- mesiac v splne. Dodržiavali sme pravidelné tempo: najkôr myslím 50 krokov a prestávka, potom skôr. K Valotke sme prišli už za svetla, fúkal vietor, ktorý volajú montblankový vánok. Za normálnych podmienok by to bol studený, nepríjemný, nárazový vietor, tu to bol vánok. Posledný stupák, posledných pár stoviek výškových metrov. A tu mi začalo byť naozaj zle, dotiahla som to do cca 4500 m.n.m /Mont Blanc 4810 m.n.m./ a otočila som to a aj jeden z vedúcich zájazdu so mnou /ak by som išla sama, bolo by to nebezpečné, hlavne tie zrázy a ľadovcové trhliny/. Počasie bolo ideálne, svietilo slniečko, povieval vánok, hŕba ľudí. Škoda, ale skúšala som vodu, sladkosť, oddych, ale v tej chvíli to vyššie nešlo. Lanové družstvo bez nás pokračovalo ďalej ešte asi 40 minút a dostali sa na vrchol. Naplno mi to bolo ľúto, keď sme zostúpili k Valotke. Cez vysielačku sme boli v spojení s ostatnými a vtedy nám zahlásili, že dorazilo naše lanové družstvo. Veľmi som sa tešila, ale zároveň som chcela byť s nimi- delilo ma pár stoviek výškových metrov. Slzy mi stekali po líci- také tie sladko-horké, ale už ani pomyslenie smerujúce proti prírode, tá je totiž fakt mocná /pre istotu/, ešte nás všetkých čakal dlhý zostup. Od Goutierky po Tete Rousse som bola celý čas istená. Ďakujem. Na chate sme sa ešte asi hodinu triasli ako osiky. Nie od zimy, ale od únavy. Dokonca som dostala erárnu flisku, ktorú som po použití vrátila k ostatným erárnym veciam. Na druhý deň ráno bolo opäť krásne, úplne iný zážitok ako pri šlapaní v daždi. Išlo to oveľa ľahšie až na to, že ma neuveriteľne boleli otlačené palce na nohách, ktoré doteraz vynikajú fialovým sfarbením. A keď už moje krivkanie bolo na pohľad neúnosné, tak mi s cca 20 kilovým vakom nezištne pomohla jedna neznáma francúzska rodina. Odprevadili ma až k zubačke, tam som opäť stretla Slovákov vracajúcich sa z výstupu. V kempe bolo stoviek vecí rozložených okolo stanov, oslava, veľa smiechu, emócie doznievajúce dodnes. WAW, ĎAKUJEM. Na vrchole Mont Blancu som síce nebola, ale na hrebeni áno. Síce nie som vo vysokohorskej turistike začiatočníčka, ale k skúsenej turistke mám ďaleko, myslím si však, že keď vám bude niekto tvrdiť, že Mont Blanc je malina a choďák, spýtajte sa ho, či tam bol...za pekného počasia a so skúsenými parťákmi je to relatívna pohoda.
