Na rannej vizite smereferovali stav pacientov. Jeden z nich bol i starší pán, ktorý ležalpo operácii.
„ Tak zostanete tu, kým sa nezlepší funkcia vestibulárneho systému,resp. kým nedôjde k adaptácii. „
„ Ako poviete, pán doktor, ale ja som Vám vôbec nerozumel.“
Všetci sme sa pousmiali a pánovi to bolo „ľudskou“rečou ešte raz vysvetlené.
„ A koľko tu ešte budem ležať?“
„ Pár dní, kým Vám neprestane to točenie.“
„Viete, ale pár sú dva, takže o dva dni pôjdemdomov?...“
Na druhý deň opäť tá istá izba.
„ Viete, moja manželka ma bola včera pozrieť. Chuderkaspadla a teraz má nohu celú opuchnutú a bolí ju. Pred dvomi rokmibola chorá, liečila sa a teraz jej zase treba chodiť po lekároch. Samaautobusom prišla. Povedala mi, že sa nám doma pokazili kachle a ona samaich neopraví. Ani ja ich neopravím, lebo som ešte slabý po tej operácii, aleaspoň jej viem povedať, koho zavoláme, kto nám s tým pomôže a okolodomu sa pomotám, aby na to všetko nebola sama.“
„ Príde pre Vás niekto, či Vám dáme sanitku domov?“
„ Ja by som aj povedal našim, aby prišli, ale keby bolomožné tou sanitkou, či autobusom pôjdem?“
To už nikomu nedalo...“ Sanitku Vám dáme.“
„ Ďakujem pekne.“
A kolega mi pri dverách hovorí: „ To by bolo, Bajka,mať takého obetavého manžela, však?“
Len som sa usmiala. To by teda bolo.
