Vybavovala som si určité papiere a telefonicky som sa informovala až na ministerstve a nie hocijakom- zdravotníctva.
Chcela som sa spýtať na informácie a pani- asi magistra (asi mala zlú chvíľu) mi vysvetlila, že sa mám naučiť čítať. Potom nasledoval monológ o tom, že všetky informácie sú zverejnené, takže načo ich má znovu vysvetľovať. Tak to som už nevydržala a pýtala sa, či je toto to telefónne číslo, na ktorom sa môže človek informovať. Myslela som, že som sa asi pomýlila a vytočila som niekoho špeciálne dôležitého a zaneprázdneného.
A ona že: “Áno, voláte správne.”
Takže som sa dozvedela o sebe zase nové veci:
1.Mám sa naučiť čítať. No nemohla som na to nereagovať. Keďže išlo o uznanie rovnocennosti vysokoškolského diplomu, tak som sa celkom smiešne ohradila, že asi čítať viem.
2.Keď už teda mám ten vysokoškolský diplom, tak je veľmi smutné, že práve mne to musí vysvetľovať, keď sú informácie ako postupovať zverejnené a dostupné všetkým. No jednoducho partizán- resp. partizánka ako hrom, tak sme sa radšej navzájom rozlúčili: “Dopočutia”.
Trochu rozladená som vytočila druhé číslo a tam pán magister. Čuduj sa svete, on sa nezaujímal o moju schopnosť čítať. Dokonca mi celý postup vysvetlil a ja som pochopila. Neuveríte, ale trpezlivo odpovedal aj na moje otázky. Jednoducho paráda. Keď som sa nakoniec zmienila, že ma jeho kolegyňa odkázala na to, že sa mám naučiť čítať, tak sa len zasmial a skonštatoval, že pravdepodobne všetky telefonáty prepínajú k nej a asi má toho už dosť. To bolo okolo 10:30. Zo začiatku pokazená nálada sa mi opäť zlepšila, zasmiala som sa a išla som si vybavovať veci.
Prepáčte pani úradníčka, že som sa informovala, ďakujem pán úradník za poskytnutie relevantných informácií.
