,,Bože, pomôž mi, prosím, aby som každému, koho dnes stretnem, naplnila srdce radosťou." Tak zneli posledné slová mojej modlitby ešte predtým, než som sa vydala na cestu. Veľmi som sa tešila na rodný Liptov, svojich blízkych, na návštevu priateľov, starostu, pána kronikára, aj na to, ako pôjdem so sestrou a krstnou dcérkou na cintorín zapáliť sviečky rodičom. Po niekoľkých sychravých a náročných dňoch vyšlo aj slniečko. V práci som strávila v poradí už piaty víkend, dvanásťročný synček mojej kolegyne zápasí s leukémiou, tak jej všetci pomáhame, ako sa dá. Voľný deň som už naozaj potrebovala ako soľ. Do malej žltej fiatky som naložila darčeky, vence, uspokojila prázdne bruško nádrže a dopriala som si aj luxus v podobe diaľničnej známky za 4,5 eura. Moje autíčko hneď stúplo na cene. Cestou som premýšľala o tom, ako poteším svoje krstniatko.
Desaťročná Michalka bola u mňa v lete na prázdninách. Odvtedy sme sa nevideli. Moja milá hviezdička. Toľko si už v živote skúsila. Pred jej očami pomaly umierali moji rodičia, ktorých doopatrovala sestra, a akoby tej bolesti v detskej duši nebolo dosť, dennodenne zdieľa problémy so svojou mamou, za čo kúpiť autobusové lístky do práce, či do školy, zaplatiť nájom, čo dať do hrnca. To už nehovorím o ,,prepychu" ako je oprava zlomeného rámiku na okuliare pre malú slečnu, oblečenie, alebo lieky. Neraz sa mi v objatí požalovala na svojho otca. ,,Vieš, krstná, on mi nikdy nič nekúpil, ani sa so mnou nehral, a keď nemá pivo a cigarety, ešte aj kričí na maminku..."Niektorí ľudia si proste ani nezaslúžia byť rodičmi. Verte, že s manželom pomáhame, ako sa dá. Prvý bicyklík, sánky, kočiarik pre bábiku, aktovka, školské pomôcky, v najkritickejších prípadoch šek a teraz už aj stravné lístky, ktoré ušetrím v robote. Michalka je na svoj vek veľmi rozumná, trpezlivá a až neuveriteľne skromná a láskavá. ,,...krstná, ale ja som dnes už jednu sladkosť mala..."nezabudnem, ako mi raz povedala s previnilým úsmevom, keď som jej chcela kúpiť obľúbený keksík. Srdce mi zovrie každá takáto spomienka.
Utorková cesta mala pár krátkych zastavení a spoločného menovateľa: RADOSŤ. Radosť darovaná a dvojnásobne vrátená. Na poludnie slniečková fiatka plná darčekov zaparkovala pred jednou základnou školou v Liptovskom Hrádku. Štvrtáci boli akurát na obede, tak som sa nedočkavo rozbehla smerom k jedálni. Poviem vám, mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala pred obrazom, ktorý mi tam odhalila nemilosrdná realita. Moja Michalka sedela so sklonenou hlávkou sama pri stole. Očividne pochudnutá, vlásky zopnuté do jednoduchého vrkoča ako Popoluška, zahanbený pohľad upriamený niekam dolu... ,,Už zase nemá stravné lístky a čaká, kým sa spolužiaci naobedujú." Musela byť mysľou veľmi ďaleko, lebo zareagovala až na štvrté zavolanie. Keď ma uvidela vo dverách jedálne, rozbehla sa a objala ma tak silno, až som sa nemohla nadýchnuť. ,,Choď sa obliecť, ja zatiaľ niečo zariadim," pošuškala som jej medzi bozkami. Vyhľadala som kanceláriu vedúcej školskej jedálne. Bola veľmi milá a ústretová k mojej požiadavke, uhrádzať Michalkine obedy z môjho účtu. Podobné prípady vraj nie sú vzácnosťou, preto vždy uvaria trochu viac polievky, aby sa všetky deti zasýtili. Mali sme radosť, pretože sa nám podarilo nájsť riešenie, aby dievčatko dostalo obed už nasledujúci deň. Vyčítať niečo sestre už nemalo význam. Každodenný zápas o holú existenciu ju fyzicky aj psychicky vyčerpáva a ľahostajnosť životného partnera, navyše závislého na alkohole, jej tiež nepridáva síl. Naopak, rozhodla som sa, že si spravíme ,,úžasné" popoludnie. Nech nám to rodičia odpustia, ale smiali sme sa ešte aj na cintoríne. Michalke prišlo veľmi smiešne, keď mi pri zapaľovaní sviečok obhoreli nalakované nechty a potom sme sa nad hrachovou polievkou v miestnej reštaurácii tvárili ako dámy z Paríža. Boli sme spolu a bolo nám chvíľu fajn. Tesne pred rozlúčkou som si všimla predratú dieru na boku Michalkinej čižmičky. November je už tu a do ďalšej výplaty sa počasie môže výrazne zmeniť. ,,Nedopustím, aby moja krásna hviezdička chodila v deravých škrpáľoch !" prehlásila som rázne, spomenúc si na posledných dvadsať eur na svojom účte. ,,Dámy, navigujte ma ,prosím, k bankomatu ! "
Liptovský Hrádok až tak dobre nepoznám a o 16. hodine sa už začínalo zmrákať. Odbočili sme z hlavnej cesty do akejsi tichej vedľajšej ulice k pobočke a bankomatu VÚB. Zastala som pri ňom, zapla výstražné svetlá a o tri minúty som nasadla späť aj s dvadsaťeurovkou v hrsti. Ale v tom nám zmrzol úsmev. Pred nami zaparkovalo biele vozidlo Mestskej polície. ,,Pani vodička, porušili ste zákon !"povedal prísnym hlasom jeho plnoštíhly strážca. ,,Stojíte na zákaze zastavenia, musím vám udeliť blokovú pokutu 20 eur." A už mi ju aj vypisoval, tváriac sa dôležito, akoby práve objasnil päťnásobnú vraždu.,, Bože môj, vari aj takúto podobu môže mať radosť?"
Zjavne áno. Stačilo sa pozrieť do jeho tváre, keď nasadal v parádnej uniforme a teplých topánkach do služobnej fábie. Nevedel ,a vlastne ani nechcel vedieť, že na zadnom sedadle môjho auta sa práve rozplakalo desaťročné dievčatko, ktoré bude musieť ešte dva týždne chodiť s deravou čižmou, pretože on má v popise práce takto nekompromisne rozširovať štátny rozpočet, keď naše dane nestačia. Áno, porušila som zákon ! Nechcem zľahčovať svoj podiel viny. Nechala som strhnúť svoju pozornosť udalosťami, ktoré mi v tej chvíli pripadali dôležitejšie, než zákaz zastavenia v bočnej uličke. Prepáčte mi, naozaj som tú dopravnú značku nevidela.
