Kde bolo, tam bolo, za tromi zelenými horami, pri sútoku troch zurčiacich riek, žila svojím pokojným životom jedna malebná dedinka. Uprostred nej stáli tri stromy. Rástli tam odjakživa, kam len ľudská pamäť siahala a čím boli staršie, tým boli krajšie, mohutnejšie a vznešenejšie. Konármi objímali oblohu a koreňmi svoju drahú zem. Pripomínali troch kráľov, troch obrovských zelených bratov, ktorí vedeli o každej včielke, o každom vtáčati, o každom ľudskom kroku, úsmeve, slze, vyslovenej i nevyslovenej myšlienke.
Na jar vždy zakvitli čudesnými bielymi strapcami kvetov a rozvoniavali v májovom vánku. V lete ponúkali okoloidúcim príjemný chládok a ovievali ich veľkými zelenými vejármi listov, no a v jeseni vystielali chodník mäkkou šuchotavou nádherou a v jej záplave ukrývali prapodivné plody, ktoré ani nevoňali, ani nechutili, ba veru na prvý pohľad ani netešili, pretože vyzerali ako škaredé pichľavé potvorky. No keď dozrel ten správny čas, drsný obal plodov sa roztvoril a ponúkol svetu ako žiariaci drahokam - krásne gaštanové jadro. Ľudia sa veľmi tešili a niektorí hovorili, že gaštany majú zázračnú moc. Deti ich s obľubou zbierali a robili si z nich roztomilé figúrky, s ktorými sa hrávali celú zimu. A tí, skôr narodení, si z nich robili obklady a liečivé mastičky na rôzne boliestky, ktoré ich trápili.
V tejto dedine bývalo aj dievčatko s krásnymi gaštanovými vlasmi a to sa jedného dňa rozhodlo mať všetky zázračné gaštaníky iba pre seba. Od prvého jesenného dňa nemyslelo na nič iné, iba na padajúce gaštany. Často osamotene sedávalo na lavičke pri chodníku, aby si každý spadnutý gaštan rýchlo schovalo do vrecúška a odnieslo domov. Trvalo to mnoho dní, až kým z posledného konára neopadol posledný plod. Úplne pritom zabudlo na svojich kamarátov.
Napadol prvý sneh. Dievčatko s gaštanovými vlasmi sa hralo vo svojej izbičke, ktorá bola zaprataná vrecúškami, košíkmi a truhličkami plnými gaštanov. ,,Jaj, ako dobre, že všetka tá krása nevyjde navnivoč !" uspokojovalo sa dievčatko. Vyrábalo si rôzne figúrky, zvieratká, náhrdelníky, ba aj ozdoby na vianočný stromček, len počiatočná radosť z gaštanovej nádielky sa akosi vytrácala. Dievčatko bolo zo dňa na deň smutnejšie. Aj mamička si to všimla a márne posielala dcérenku medzi deti, ktoré uprostred dediny stavali snehuliaka a nemali ani jeden jediný gaštan na jeho očká a gombíky.
Pred Štedrým dňom sa dievčatku prisnil zvláštny sen. Do izbietky plnej gaštanov vstúpili traja mocní vladári tohto kraja v zelených rúchach a prihovorili sa prekvapenému dievčatku: ,, Čo sa stalo s tvojím srdcom, Gaštanka? Vari nevieš, že naše plody sú darom pre všetkých ľudí v dedine?" opýtal sa prvý kráľ. ,,Vari nevieš, že najväčšia radosť na svete je tá, o ktorú sa podelíme s ostatnými?" pridal sa druhý. A tretí kráľ nič nepovedal, sňal si z hlavy zelenú korunu vyzdobenú žiarivými gaštanovými plodmi a s láskavým pohľadom si prisadol k dievčatku. V ruke pritom držal veľký gaštan v drsnom a pichľavom obale.
,, Takto vyzerá osamelé ľudské srdce bez lásky." Potom nepekný obal opatrne roztvoril a vybral z neho nádherný hladučký gaštaník, ktorý vložil dievčatku do dlane. Nevedno, či to bol sen, alebo skutočnosť, ale keď sa dievčatko ráno prebudilo, v dlani ho hrial tento kráľovský dar. Okamžite sa rozbehlo za mamičkou a rozpovedalo jej, čo sa stalo. V ten deň boli Vianoce a dievčatko rozdalo všetky gaštany a gaštanové hračky deťom v dedine. Všetky, až na jeden jediný. Dar od vznešeného kráľa si nechalo na pamiatku. Od toho dňa žiarilo Gaštankino srdce radosťou a láskou, ktorú jej všetci ľudia v dedine opätovali.
