Dnes som ho opäť uvidela. Vykračoval si rezkým krokom, aj keď držanie jeho tela už z diaľky prezrádza známky postihnutia. Opäť ma s úsmevom pozdravil a ja som na chvíľu spomalila tempo svojho dňa.
,,Dobrý deň prajem, tak opäť na prechádzke?" začala som tak zoširoka. ,,Pán doktor mi to predpísali..." odpovedal milo, aj keď trochu namáhavo. Môžem potvrdiť, že on tento ,,liek" poctivo užíva a skutočne mu prospieva. Pohyb, čerstvý vzduch a stretnutia so starými i novými priateľmi v uliciach mesta, ktoré má tak rád. Prezradil mi, že sa volá Vladimír Siago, že je rodený i celoživotný Štiavničan, že sa vyučil a pracoval v miestnej Plete, a neskôr, keď si založil rodinku a bolo treba trochu viac peňazí ,, na bani" ako zvárač. Pred trinástimi rokmi ho zasiahla mozgová mŕtvica, ale on tej ,,Zubatej" doslova odkráčal. Samozrejme, že si neodpustil banícke žartíky na túto tému...
Posúril ma pohľad na hodinky a tak som sa musela rozlúčiť. On mal pred sebou ešte niekoľkokilometrovú prechádzku rozkvitnutou Štiavnicou, kým ja len pár krokov na parkovisko k autu. Napadlo ma, že by nebolo od veci častejšie si ,,naordinovať" takúto prechádzku, liek pre telo i dušu.
