Písal sa rok 1941, keď v mrazivom prítmí januárového podvečera položila neznáma mladá žena na schody prešovského kostola dve deti. Zakrútené iba v deke so strohým odkazom ,,Robte s nimi, čo chcete". Ľuďom prichádzajúcim na rannú omšu sa naskytol srdce drásajúci pohľad. Ivanko mal vtedy necelé tri rôčky a Anička len deväť mesiacov.
,,Neprináleží mi nikoho súdiť. Najhlbšie jazvy svojej duše som zahojila láskou a odpustením." povedala s odstupom času pani Anička Debnárová. Nájdené deti skončili v košickom sirotinci. Cez vojnu ich nebolo čím živiť a tak ich rozdávali po domoch, do služby. Štvorročná Anička sa nevedno ako ocitla v Prenčove. Maličká pastierka, sirôtka viac bitá ako sýta. Veru neraz tajne na pasienke odchlipla mliečka priamo spod kravky, alebo riskujúc bitku vzala z kurína vajíčko. A koľko dreva sa nanosila na tom útlom chrbátiku. ,,Nikdy som nespala v detskej postieľke, nikto ma nepohladil, nespýtal sa, čo ma bolí. Niekedy ma vyviezli do hôr, kde sa pásli ovce a nechali ma tam so stádom samu bez jedla aj dva dni. Vraj zabudli. Na mne nezáležalo, ale keď sa pobili barany a jeden uhynul, strašne ma zbili. Koncom vojny gazdovi horela maštaľ. Ja som spávala vo válove pre dobytok. Vtedy niekto vykríkol, že je tam malá slúžka. Jeden vojak ma zachránil, pričom sa mu chytili horieť šaty. Ešte ma stihol hodiť gazdovi do náručia a potom v hrozných bolestiach umrel. Neviem jeho meno, ani to, na ktorý hrob mám položiť kvietok, ale všetko ostatné si pamätám ako dnes."
Anička sa zhlboka nadýchla, utrela si slzy a pokračovala. ,,Celá dedina vedela, ako so mnou zaobchádzajú, tak ma dali druhým gazdom. Tam som smela spávať pod pecou, ale lepšie som sa nemala. Štát občas prideľoval sirotám šatstvo, to však dali rodine a mne sa ušli len staré handry. V zime sme chodili do školy, bola 2km vzdialená. Premrznutá, nôžky zakrútené v onuckách, o topánkach, či desiate som mohla len snívať. A akoby nás život nebil dosť, pridal sa aj pán učiteľ a pán farár. Tí nás trestali trstenicou po holom tele, len tak, zo zvyku, aj keď sme nič neurobili a nadávali nám, že sme hnusné zlezy sirotské. Nikto nás nezastal. Každú noc som plakala, pýtala sa, prečo ja nemám rodičov, prečo to takto musí byť. Až za Gottwaldovej vlády vyšlo nariadenie pozbierať nás a umiestniť do detských domovov. Tam mi bolo dobre." Anička spomína, aká len bola šťastná, keď si ju kuchárky, alebo vychovávateľky brávali na sviatky domov. Milé, skromné a prítulné dievčatko s kučeravými vláskami si každý obľúbil. Postupne ako rástla, ocitla sa v Horovciach, Kremnici a Brezne. Vyučila sa v mliekárňach vo Zvolene.
,,Vôbec som netušila, že mám rodinu a súrodencov, ani to, že moja mama nedala súhlas k adopcii, keď o mňa prejavila záujem rodina jedného váženého profesora. V Brezne som spoznala pani vychovávateľku Marienku Kriekovú z Očovej. Ona mi prvýkrát povedala, že nie som sirota. Rozhodli sme sa hľadať moju rodinu. Písali sme listy na všetky strany, aj do zahraničia. Mala som 14 rokov a rozplakala som sa od šťastia, keď som sa dozvedela, že mám mamičku. Prvé ma napadlo, že mi bude mať kto požehnať, ak sa raz budem vydávať. Marienka ma vyobliekala, kúpila lístok a s malým kufríkom posadila na rýchlik. V tú noc som prvýkrát uvidela svojich súrodencov Grétku a Ivana, aj štyroch ďalších, ktorí k nim pribudli. Dones sa všetci stretávame a máme sa radi." Dospievajúca Anička si kamienok po kamienku skladala mozaiku svojho osudu. No musela sa zmieriť s tým, že niektoré miesta v nej ostanú prázdne. Nech sa akokoľvek snažila, v maminom srdci pre ňu lásky nebolo, práve naopak...
Príbeh Aničky Debnárovej by bol témou na rozsiahly román. Všetky jazvy jej detstva nemožno vtesnať do jedného článku. Mená tých, ktorí ich spôsobili, sme zámerne neuviedli. Anička im vo svojej nekonečnej dobrote dávno odpustila. ,,Ako dieťa som najviac túžila po rodine. Dnes ju mám. A rodinou sú mi všetci dobrí ľudia." Šťastie a lásku našla, aj bez maminho požehnania, po boku milujúceho manžela Milana. Žijú v Banskej Štiavnici a tešia sa slnečnej jeseni života, zo svojich detí, vnúčat i pravnúčat, spievajú a pečú prekrásne torty a zákusky pre radosť príbuzných, priateľov a známych. Ich domov stále rozvoniava vanilkou a láskou.
